Vatikán 16. septembra (VaticanNews) Lev XIV. pokračoval v katechézach o Druhom vatikánskom koncile a venoval sa druhej kapitole konštitúcie Gaudium et spes o ľudskom spoločenstve. Pripomenul, že technologický pokrok ani umelá inteligencia nesmú nahradiť skutočné medziľudské vzťahy, ani prevziať rozhodnutia patriace ľudskému svedomiu, a vyzval k úcte voči dôstojnosti každého človeka, k prekonávaniu diskriminácie a k budovaniu spoločného dobra.
GENERÁLNA AUDIENCIA (streda, 16. septembra 2026)
KATECHÉZA Dokumenty II. vatikánskeho koncilu IV. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (GS 1 – 10) 3. Ľudské spoločenstvo (GS, 23 – 32) Čítanie: Gen 1, 27 – 28
A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“
Bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Konštitúcia Gaudium et spes (GS), ktorá venuje druhú kapitolu „ľudskému spoločenstvu“, vyzýva, aby sme „rozrastanie medziľudských vzťahov“ považovali za „jeden z najdôležitejších aspektov dnešného sveta“ (č. 23). Táto skutočnosť si však vyžaduje, aby našla svoje naplnenie „hlbšie, v spoločenstve osôb“, pre ktoré je nevyhnutná „vzájomná úcta k ich plnej duchovnej dôstojnosti“ (ibid.).
Tieto tvrdenia sú v dnešnej dobe ešte naliehavejšie. Na jednej strane totiž technologický pokrok, šírenie masových médií a sociálnych médií, ako aj stále rastúce využívanie umelej inteligencie otvárajú nové možnosti a odstraňujú bariéry a vzdialenosti. Na druhej strane sa vzťahy stávajú čoraz menej osobnými, čoraz viac virtuálnymi, a hrozí, že si zvykneme delegovať na algoritmy rozhodnutia, ktoré prislúchajú výlučne ľudskému svedomiu. Zabezpečiť, aby sociálne vzťahy mali skutočnú hĺbku a osobný rozmer, je v tomto ohľade príspevok, ktorý si kresťanská komunita kladie za cieľ ponúknuť.
Koncil vyzýva, aby sme čerpali kritériá a silu z Božieho stvoriteľského zámeru, ktorý chcel, aby „všetci ľudia tvorili jednu rodinu a správali sa k sebe ako bratia“; preto je „láska k Bohu a blížnemu prvým a najväčším prikázaním“, ktoré v Kristovi dosiahlo svoje plné zjavenie a dokonalé naplnenie (porov. GS, 24). Zdokonaľovanie ľudskej osoby a rozvoj spoločnosti treba považovať za vzájomne úzko prepojené: ich protiklad alebo oddelenie by ich zmarilo. Aj nedávna história jasne potvrdzuje túto pravdu, a preto sa nesmieme unaviť opakovať spolu s otcami Druhého vatikánskeho koncilu, že „ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život, je a musí byť základom, subjektom i cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“ (GS, 25).
V tejto perspektíve dokument Gaudium et spes konštatuje, že rozmanitosť ľudí a národov vo svete sa nesmie považovať za nebezpečenstvo či hrozbu, ale za príležitosť na obohatenie a rast. Protiklad, ktorý niekedy prerastá do násilia, je dôsledkom moci hriechu a toho, ako ovplyvňuje myslenie a konanie na všetkých úrovniach, čím spôsobuje skazu a smrť. Je potrebné sa čoraz viac otvárať logike vzájomnosti, zdieľania a starostlivosti, tak ako to platí aj medzi jednotlivými údmi ľudského tela (porov. 1 Kor 12, 21 – 25).
V tejto súvislosti pastorálna konštitúcia ponúka aj stručnú definíciu „spoločného dobra“, pričom pripomína, že spočíva v „súhrne tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“ (GS, 26). Zároveň, uznávajúc vzájomnú závislosť medzi národmi, konštatuje, že „každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudstva“ (GS, 26).
Na základe tohto prístupu konciloví otcovia následne uvádzajú niektoré „praktické dôsledky naliehavej povahy“ (GS, 27). V prvom rade ide o úctu k ľudskej osobe. Dokument Gaudium et spes hovorí: „Ďalej všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými; taktiež nedôstojné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami; všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné činy“ (ibid.).
Druhý dôsledok: úcta a láska aj k protivníkom alebo k tým, ktorí majú odlišný spôsob myslenia a konania ako my sami (porov. GS, 28).
Po tretie: základná rovnosť všetkých ľudí, ktorá si vyžaduje sociálnu spravodlivosť. Dokument hovorí: „Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom“ (GS, 29).
Napokon, konciloví otcovia vyzývajú k prekonaniu individualistického zmýšľania a k prijatiu postoja zodpovednosti a účasti (porov. GS, 30 – 31).
Drahí bratia a sestry, táto vízia ľudstva ako „spoločenstva osôb“ je vzácnym dedičstvom, ktoré nám zanechal Druhý vatikánsky koncil. Pomáha nám všetkým uskutočňovať osobné i spoločenské rozlišovanie, aby sme zodpovedne posudzovali dnešné spoločenské a politické projekty na základe kritérií dôstojnosti ľudskej osoby, sociálnej spravodlivosti a slobodnej účasti na budovaní spoločného dobra. Lebo budúcnosť ľudstva závisí od úsilia každého z nás spolupracovať s Bohom a s bratmi a sestrami na budovaní ľudskejšieho sveta (porov. GS, 30).
Spracoval Martin Jarábek Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia