Vatikán 11. septembra (VaticanNews) Pred prvou návštevou Leva XIV. vo Vatikánskej apoštolskej knižnici arcibiskup Giovanni Cesare Pagazzi uvažuje o spojení medzi službou pápeža a službou kultúre, o dialógu so súčasným umením a o hodnote čítania ako „lieku proti polarizácii“. Venuje sa aj umelej inteligencii, ktorá môže rozšíriť prístup k poznaniu, no zároveň riskuje, že sa stane „skratkou“, ktorá oberá naše túžby o čas a čakanie.
„Apoštol potrebuje na vykonávanie svojej služby knižnicu.“ V týchto slovách arcibiskupa Giovanniho Cesareho Pagazziho, archivára a knihovníka Svätej rímskej cirkvi, je obsiahnutý význam prvej návštevy pápeža Leva XIV. vo Vatikánskej apoštolskej knižnici. Pápež vstúpi do „svojej“ knižnice, ktorá je miestom uchovávania a štúdia, ale zároveň nevyhnutným nástrojom univerzálnej služby, ktorá si vyžaduje poznanie, pamäť a schopnosť čítať prítomnosť.
V pondelok 14. septembra 2026 Lev XIV. navštívi knižnicu, aby otvoril výstavu AQVA, prvú časť cyklu výstav Katastrofa a úžas. Výstavný projekt, realizovaný s podporou Fondazione Roma a Intesa Sanpaolo, predstavuje novú kapitolu v poslaní Vatikánskej knižnice uchovávať a sprístupňovať svoje dedičstvo. Je venovaný úvahám nad prírodnými živlami ako zrkadlom obáv a nádejí ľudstva.
Prvá výstava je venovaná vode, ktorá sa od počiatočného vnímania ako hrozivej sily stáva stredobodom cesty zmierenia, schopnej znovu odhaliť jej hodnotu ako životne dôležitého zdroja. Na výstave vstupujú diela troch súčasných tvorcov – umelca JR, typografa Billa Morana a šéfkuchára Fulvia Pierangeliniho – do dialógu s dedičstvom a priestormi Pápežovej knižnice.
V tomto rozhovore pre vatikánske médiá arcibiskup Giovanni Cesare Pagazzi približuje význam prvej návštevy Leva XIV. vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a hodnotu gesta, ktoré pripomína spojenie medzi službou Petrovho nástupcu a službou kultúre. Pagazzi uvažuje aj o poslaní knižnice ako miesta uchovávania, výskumu a dialógu, o vzťahu medzi historickým dedičstvom a súčasným umením, o význame čítania pri formovaní slobodného a zodpovedného úsudku, o jeho hodnote ako protilátky proti polarizácii a napokon o výzvach, ktoré prináša umelá inteligencia vo svetle najnovšieho magistéria pápeža Leva XIV.
Aký význam má prvá návšteva pápeža Leva XIV. vo Vatikánskej apoštolskej knižnici, práve pri otvorení výstavného cyklu Katastrofa a úžas?
Pápež Lev XIV. prichádza navštíviť svoju knižnicu, pretože táto knižnica sa nazýva Apoštolská knižnica, teda Knižnica apoštola. Akoby sa tým hovorilo, že apoštol potrebuje knižnicu, aby mohol vykonávať svoju službu.
Táto návšteva potvrdzuje a zdôrazňuje skutočnosť, že apoštol má knižnicu a využíva ju aj na dobré vykonávanie svojej univerzálnej služby. A potom nás prichádza navštíviť „Lev“ – Lev prichádza do svojej knižnice: Lev XIV., ktorý nesie rovnaké meno ako veľký pápež Lev XIII. Ten urobil pre knižnicu a Apoštolský archív veľmi veľa, pretože ešte viac rozšíril dostupnosť samotnej knižnice, ktorá sa stala otvorenejšou pre všetkých bádateľov, ktorí chceli skúmať na tomto nádhernom mieste.
Pápež prichádza otvoriť cyklus výstav – toto je prvá z nich –, ktorý nesie názov Katastrofa a úžas. Jeho cieľom je vidieť aj v tom, čo sa javí ako katastrofické, dokonca ako „nepriateľ“ kníh, možnosť niečoho úžasného.
Myslím si, že je to mimoriadne dôležité aj v kontexte dôrazu, ktorý Lev kladie na hľadanie odzbrojeného a odzbrojujúceho pokoja. Vidieť totiž niečo úžasné dokonca aj v tom, čo by mohlo byť mojím nepriateľom, je veľkou výzvou, ale je to práve výzva evanjelia.
Výstava AQVA uvádza do dialógu dedičstvo knižnice so súčasným umením. Prečo je dnes tento dialóg taký dôležitý pre poslanie Cirkvi?
Predovšetkým by som povedal, že tento dialóg tu bol vždy. Často sa hovorí o záujme Cirkvi o súčasné umenie, možno s odvolaním sa na významný príhovor Pavla VI. umelcom vtedajšej doby z roku 1964.
V skutočnosti však Cirkev vždy venovala pozornosť súčasnému umeniu a vždy ho podporovala. Spomeňme si napríklad na maliarov, ktorých Sixtus IV. a Július II. pozvali, aby vyzdobili Sixtínsku kaplnku. Pre nás sú to klasickí maliari, ale vo svojej dobe boli súčasnými umelcami a nie každému sa páčili.
Alebo si vezmime Berniniho, ktorému bol zverený veľkolepý návrh Námestia sv. Petra. Bernini bol súčasným architektom a pápež Alexander musel osobne zasiahnuť na jeho obranu, pretože ani on sa nepáčil všetkým.
Cirkev a pápeži teda vždy venovali osobitnú pozornosť umeniu svojej doby, ktoré sa neskôr stalo klasickým. Záujem o umenie svojej doby je zároveň záujmom o kultúru danej doby, o dynamiku prítomnosti a znamená veriť, že Boh môže hovoriť aj prostredníctvom dnešnej kultúry a dnešnej reality – nielen prostredníctvom minulosti či budúcnosti, ale aj dneška. Investovať aj do súčasného umenia je aktom duchovnej umiernenosti.
Pápež Lev XIV. označil knihu za liek proti uzavretosti mysle a ideologickým skratkám. Ako môžu dnes knihy a kultúra prispieť k formovaniu slobodného a zodpovedného úsudku?
Kniha môže čitateľovi priniesť veľmi veľa a aj samotný akt čítania je mimoriadne dôležitý. Spomeniem iba jeden z jeho prínosov. Čítať knihu, samotný akt čítania knihy, znamená prerušenie. Prerušíme bežnú činnosť, ktorú vykonávame každý deň, prerušíme normálny rytmus, často pomerne vysoké tempo, v ktorom každodenne žijeme. Prerušenie je podmienkou možnosti vidieť, mať vízie. Kto sa nikdy nezastaví, nemá vízie. A pravdepodobne práve teraz potrebujeme „vízie“.
V jednom príhovore pápež Lev, ešte ako prior augustiniánov, hovoril práve o schopnosti mať vízie, teda o schopnosti typickej pre toho, kto vidí veci, ktoré nie sú viditeľné. Keď fungujeme v bežnom rytme a venujeme sa obvyklým činnostiam, nevidíme veci, ktoré nie sú viditeľné. Aby sme ich mohli vidieť, musíme sa zastaviť. Napokon, v hebrejčine je sloveso „prerušiť“ tým istým slovesom, z ktorého vzniká slovo sobota, teda sviatok, odpočinok, prerušenie.
Pápež František napísal, že čítanie pomáha vidieť očami druhých. Ako veľmi potrebujeme v čase poznačenom polarizáciou a zjednodušovaním takúto výchovu pohľadu?
Cvičenie sa v čítaní, opakovaný a neustály akt čítania, je skutočne liekom proti polarizácii, pretože polarizácia rozdeľuje a oddeľuje. Čítanie, aby mohlo fungovať, naopak spája a udržiava veci pohromade. Aby sme mohli čítať, musíme spájať písmená, slabiky, slová a vety. Musíme si zvyknúť držať veci spolu.
Navyše sloveso „čítať“ pochádza z indoeurópskeho koreňa, ktorý znamená viazať, spájať, držať pohromade. A z rovnakého koreňa ako sloveso čítať pochádzajú aj ďalšie veľmi dôležité slovesá, ako eligere – vyberať, scegliere – voliť si, prediligere – uprednostňovať, a dokonca diligere, čo znamená milovať.
Na to, aby sme to dokázali, sa však musíme cvičiť v spájaní aj rozdielnych foriem, podobne ako sú rozdielne slová, ba dokonca jednotlivé písmená. Myslím si, že cvičenie a návyk čítať sú veľmi nenápadnou skutočnosťou a gestom, ktoré však pôsobí ako protilátka proti akejkoľvek forme polarizácie.
Aké svedectvo môže v dobe umelej inteligencie a okamžitých informácií ponúknuť tisícročná knižnica o hodnote pomalého času, štúdia, pamäti a hľadania pravdy?
Táto otázka mi pripomína prvú významnú reklamnú kampaň na podporu prvej kreditnej karty. Bolo to koncom 60. alebo začiatkom 70. rokov minulého storočia. Reklamný slogan znel približne takto: „Karta ti slúži na to, aby zbavila tvoje túžby čakania.“
Ponáhľanie sa a okamžitosť teda nie sú iba záležitosťou umelej inteligencie. Umelá inteligencia môže byť používaná v prostredí, ktoré chce naše túžby zbaviť čakania. Ak však túžbam vezmeme čakanie, vezmeme im aj ich energiu.
V súvislosti s umelou inteligenciou mi napadá ešte jedna vec. Keď nastala veľká revolúcia, ktorej svedkom je aj táto knižnica – veľká revolúcia kníhtlače, teda prechod od rukopisných ku tlačeným knihám –, bola to pre kultúru trauma. Mnohí sa proti tejto novinke búrili a báli sa jej. Tvrdili, že kultúra sa skončí. V skutočnosti však táto veľká inovácia umožnila mnohým, umožnila všetkým, aby mali prístup k pokladu ľudskej kultúry.
Problémom umelej inteligencie nie je umelá inteligencia. Jedným z problémov AI je otázka, či sa používa ako nástroj na odstránenie námahy čakania z našich túžob. Či sa z nej nestáva skratka. A mali by sme poďakovať aj pápežovi Levovi, pretože svojou encyklikou Magnifica humanitas nám ponúka možnosť pozerať sa na tento zložitý fenomén pokojne a trpezlivo, na chvíľu sa zastaviť, prerušiť svoj rytmus, aby k nám mohli prísť vízie.
Autori: Fabio Colagrande a Maria Milvia Morciano – Vatikán Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia