Vatikán 27. augusta (VaticanNews) „Situácia je dramatická, veľmi ťažká, plná veľkého utrpenia…“ Páter Francesco Ielpo OFM, od júna 2025 kustód Svätej zeme, vyslovuje slová, ktoré vážia ako kamene, pričom si zachováva ten pokoj, ktorý mu evanjeliový pohľad umožňuje za každých okolností. Toto je jeho rozhovor s vatikánskymi médiami v štúdiu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News.
Posledný rok bol veľmi, veľmi ťažký: kvôli novej vojne medzi Spojenými štátmi a Iránom, kvôli tragickej situácii v Gaze a teraz aj kvôli situácii na Západnom brehu. Ako prežívate túto situáciu?
„Situácia je dramatická, veľmi ťažká, plná veľkého utrpenia. Ľudia sú predovšetkým veľmi unavení po mesiacoch konfliktu a napätia, keď nevidno žiadne náznaky lepšej budúcnosti. Preto tu panuje aj veľká únava, veľké utrpenie a veľká polarizácia. Ľudia na Západnom brehu to majú ťažké, nemajú prácu. Prežívajú veľmi závažnú hospodársku krízu a to všetko zaťažuje rodiny, ktoré začínajú vážne uvažovať o tom, že túto zem opustia.“
Pápež viackrát hovoril o potrebe budovania odzbrojeného a odzbrojujúceho mieru. Ale čo to v tomto tak dramatickom, tak intenzívnom kontexte konkrétne znamená?
„Všetky cesty, ktoré vedú cez zbrane a vojnu, nikdy neprinášajú skutočný pokoj, rovnako ako nikdy neprinášajú skutočnú bezpečnosť. A právo na bezpečnosť je pre všetkých nedotknuteľným právom. Prostriedky na dosiahnutie bezpečnosti a mieru však nikdy nevedú cestou zbraní alebo násilia, ale vždy cestou politiky, diplomacie a predovšetkým dialógu, čo je zjavne náročnejšia cesta, ktorá možno vyžaduje aj viac času: je to však tá cesta, ktorá skutočne vedie a môže viesť k mieru, ktorý je nielen spravodlivý, ale aj odzbrojený.“
Pred niečo viac ako týždňom, na konci modlitby Anjel Pána, Lev XIV. opäť vyzval k riešeniu dvoch štátov. Ide o riešenie, ktoré bolo veľmi ťažké realizovať už pred poslednými krízami a ktoré sa dnes zdá takmer nemožné. Ako ho dosiahnuť?
„V prvom rade je toto riešenie zatiaľ jediné, ktoré je na stole, ak neexistujú žiadne iné riešenia ani hypotézy. To je teda prvý bod. Druhým bodom je, že jedna vec je označiť toto za možnú cestu a druhá vec je pochopiť, ako ju zrealizovať, pretože objektívne ide o naozaj veľmi náročnú a veľmi zložitú úlohu. V každom prípade však treba vychádzať z nejakej hypotézy a predovšetkým začať robiť prvé kroky, aby sa v časovom horizonte, ktorý určite nebude krátky, dalo skutočne zrealizovať konkrétne, reálne a realistické riešenie. Toto naliehanie je pozoruhodné, pretože to naozaj vyzerá ako nemožné, ale je to jediná možnosť, o ktorej viem, ktorá zohľadňuje prospech oboch národov.“
Kustódia je majákom mieru a nádeje vo svete, ktorý, ako ste povedali, je plný násilia. Ako osobne prežívate túto situáciu? Ako konkrétne majú konať kresťania v tejto krajine, aby budovali mier?
„V prvom rade je potrebné zachovať si srdce neznečistené vírusom nenávisti a zášti, a to je tá najťažšia vec. Keď premýšľam o svojej úlohe strážcu Svätých miest, živých kameňov kresťanskej komunity, verím, že to znamená strážiť srdcia: srdcia, ktoré zostávajú otvorené, dokorán otvorené pre evanjelium, pre krásu evanjelia a pre cestu evanjelia. Je to cesta úplne odlišná, ktorá sa zdanlivo javí ako porazená a neúspešná. Namiesto toho však svedčí o víťazstve a dokumentuje ho; je to cesta kríža, ktorý by nikto nechcel podstúpiť ani akýmkoľvek spôsobom niesť, ale je jediný, ktorý, ako svedčí naša viera, nakoniec zvíťazil.“
Aký je život kresťanov a do akej miery zdieľajú osud palestínskeho ľudu?
„Situácia kresťanov na Západnom brehu je rovnaká ako v prípade celého obyvateľstva, u všetkých Palestínčanov, ktorí žijú na druhej strane. Je samozrejmé, že venujeme osobitnú pozornosť našej komunite, našim kresťanom, avšak situácia naďalej zostáva naozaj dramatická, smutne dramatická, poznačená nespravodlivosťou a utrpením. Verím, že našou úlohou je a aj naďalej bude zostať po ich boku, nedopustiť, aby sa cítili osamelí, ale aby sa cítili súčasťou toho istého osudu, toho istého údelu a aj tej istej nádeje.“
Minulý rok ste boli požiadaný, aby ste prevzali úrad kustóda Svätej zeme. Ako ste vnímali toto povolanie?
„Vedel som, že to bude náročné, ale po roku musím povedať, že je to nekonečne náročnejšie, než som mohol očakávať. Zaujal ma však list, ktorý mi v deň môjho menovania poslal kardinál Pierbattista Pizzaballa. Napísal mi, že postupom času zistím, aká náročná je táto úloha, táto služba. Dodával však: nezabudni, že zároveň budeš môcť objaviť aj milosť Svätých miest. A je to pravda. Musím priznať: rastú výzvy, rastie zodpovednosť a rastie aj pocit bezmocnosti, lebo je objektívnym faktom, že nemáme riešenie na všetko a nemáme možnosť zmeniť všetko, aspoň nie okamžite, ako by sme si všetci želali. Zároveň však rastie aj uvedomenie si, že existuje milosť, ktorá nás predchádza, ktorá je väčšia ako my sami, ktorá nás podporuje a ktorá podporuje aj mňa v tejto službe. Služba, ktorá je objektívne väčšia, než akú by ľudsky dokázal vykonávať ktokoľvek sám.
Aké nálady vnímate medzi izraelským a palestínskym obyvateľstvom? Vidíte rastúcu túžbu po mieri?
„Na oboch stranách zaznamenávame veľké množstvo združení, v skutočnosti aj priateľov, ktorí kráčajú a bojujú za inú cestu, a to je naozaj veľmi dojímavé. Cítime a prežívame solidaritu aj zo strany mnohých ľudí zo židovského, ako aj z islamského sveta. Je tu teda akási neochvejná ľudskosť, ktorá prebýva v srdciach všetkých ľudí bez ohľadu na náboženstvo či kultúru, ktorá túži a ktorá riskuje – lebo dnes je to veľké riziko, keďže existuje nebezpečenstvo, že bude nesprávne pochopená, zle interpretovaná alebo zneužitá – riskuje, že bude dokumentovať a svedčiť o inej ceste, o inej možnosti. Našou veľkou starosťou je aj to, aby sme nezovšeobecňovali, lebo nemôžeme dovoliť, aby sa činy násilia, činy nespravodlivosti a politické rozhodnutia stali antisemitským pocitom: to by bolo ešte vážnejšie, tragédia v tragédii. Treba vedieť rozlišovať, treba vedieť aj uznať, že existuje – hoci menšinová – túžba, túžba po spolužití.
Ak je to v súčasnosti menšinový názor, znamená to, že prevláda tá logika protikladu, o ktorej hovoril pápež vo svojom prejave na „Meetingu“ v Rimini. Proti logike nenávisti a rozdelenia navrhol ako jedinú skutočne realistickú cestu milosrdenstvo, lásku a vzájomné uznanie sa za bratov a sestry bez ohľadu na všetko…
„Je to jediná cesta a je to aj tá, ktorá skutočne vyžaduje obrátenie srdca. Nikdy sa neunavíme modliť sa a prosiť, predovšetkým za nás a potom za všetkých, o toto obrátenie, ktoré uznáva ľudskosť.“
Počet vojen vo svete rastie, zvykáme si na násilie, ktoré je zviditeľňované. Ako môžeme prispieť k budovaniu mieru, keď sme ďaleko od vojnových zón?
„Ďakujem! Len ten, kto vojnu prežíva, si na ňu nezvykne. Pre tých, ktorí sú ďaleko, to možno vyvoláva chvíľkovú emóciu pri pohľade na dramatické zábery. Vzniká pocit blízkosti. Verím, že prvým krokom je naďalej sa informovať. Aj vďaka službe vatikánskych médií, rovnako ako mnohých iných médií, ktoré upriamujú pozornosť na rôzne konflikty a dramatické situácie spojené s nespravodlivosťou. Pre kresťana, ale aj pre každého muža a ženu dobrej vôle, je prvým záväzkom informovať sa a oboznámiť sa s faktami. Vyžaduje si to obetu, lebo nestačí uspokojiť sa s nejakým príspevkom na sociálnych sieťach alebo s titulkom v novinách: hrozí totiž, že zostaneme uväznení v naratíve, ktorý smeruje k ešte väčšej polarizácii – to je jeden z problémov konfliktov posledných desaťročí. Nemôžeme milovať to, čo nepoznáme. Na základe poznania a informácií si vytvárame úsudok a zostávame blízko, aj duchovne, týmto situáciám.“
Dnes žijeme v dobe, keď sa realita zjednodušuje. Možno sa od nás očakáva, že budeme vychovávať k pochopeniu zložitosti reality, aj preto, aby sme sa dokázali vžiť do situácie druhého.
Je zásadné vedieť načúvať aj bolesti druhého, vedieť počúvať aj slzy druhého. Pred niekoľkými rokmi sme ako vydavateľstvo Kustódie Svätej zeme vydali knihu o činnosti združenia Parent Circle, ktoré spája príbuzných palestínskych a izraelských obetí, ktorí spolu nadväzujú vzťahy, keďže všetci prešli hrozným smútkom. Hovoria: „Naše slzy majú rovnakú farbu.“ Dostať sa do tohto bodu je milosť, lebo ten, kto prežíva veľkú bolesť, nevyhnutne skláňa zrak, vidí len svoju vlastnú ranu a rana druhého ho nezaujíma. Keď však nastane táto milosť zdvihnúť zrak, stane sa skutočný zázrak. Dnes si naozaj uvedomujem, že je predčasné hovoriť o dialógu, a začínam si uvedomovať, že nemôžem ani očakávať, aby bola uznaná bolesť druhej strany. Uvedomujem si, že mojou úlohou, našou úlohou v tejto chvíli, je načúvať. Dnes je dialóg predovšetkým načúvaním. Načúvam tvojej bolesti, načúvam jej až do hĺbky, aby si mohol vidieť, že tak, ako ja načúvam tebe, možno jedného dňa aj ty budeš môcť načúvať bolesti niekoho iného.“
Svätých miest je veľa, sú nádherné a pôsobivé. Môžem sa vás opýtať, ktoré miesto na vás z hľadiska evanjelia pôsobí najviac?
„Veľmi jednoducho povedané, jedným z miest, ku ktorému mám najväčší vzťah, je Kafarnaum, lebo je to miesto intimity, rodinnej atmosféry a každodennosti. Nemôžem sa nedojať pri predstave, že Ježiš vstupuje do Petrovho domu, uzdravuje Petrovu svokru, trávi s nimi čas a spí medzi tými stenami. Syn Boží je tam, v tom dome. Dojíma ma, keď tam prídem a prečítam si: ‚Kafarnaum, Ježišovo mesto‘. Ježiš pochádza z Nazaretu, ale Kafarnaum sa stáva jeho mestom, lebo je to miesto, kde si vybral svojich priateľov, povolal ich a žil s nimi. A toto je jedno z miest, ktoré najviac oslovuje moje povolanie.“
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia