Vatikán 26. augusta (VaticanNews) Pri poslednej katechéze o konštitúcii Sacrosanctum Concilium sa pápež Lev XIV. pri generálnej audiencii v stredu 26. augusta venoval dôvodom liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Pripomenul list, ktorý veriacim v roku 1962 napísal vtedajší milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini, aj slová koncilovej konštitúcie o tom, že veriaci sa majú na posvätnej liturgii zúčastňovať vedome, nábožne a aktívne, a nie ako „cudzí a nemí pozorovatelia“.
GENERÁLNA AUDIENCIA Streda 26. augusta 2026
KATECHÉZA
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu
III. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium
8. Dôvody liturgickej reformy
Čítanie: Hebr 10, 8 – 10
Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili“ – a ony sa prinášajú podľa zákona. Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu. Ruší prvé, aby ustanovil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“
Drahí bratia a sestry,
v tejto poslednej katechéze o konštitúcii Sacrosanctum Concilium sa dnes chcem zastaviť pri dôvodoch, pre ktoré chceli konciloví otcovia podporiť reformu liturgie. V tomto smere je veľmi poučný tretí List z koncilu, ktorý kardinál Giovanni Battista Montini, vtedajší milánsky arcibiskup, poslal 28. októbra 1962 veriacim svojej cirkvi.
Liturgia, ako napísal, „je úprimným vyjadrením božského i ľudského. Je jazykom. Je prostriedkom Božieho poučenia na jednej strane a hlasom rozhovoru s Bohom na strane druhej. Je jasné, že sa nemôže vzdať svojej didaktickej úlohy a nemôže neposkytnúť viere a zbožnosti možnosť vyjadriť sa so spontánnou zrozumiteľnosťou.“¹
Vedený týmito presvedčeniami budúci pápež svätý Pavol VI. vyhlásil, že veriaci „nemôžu a nesmú zostať nemí a pasívni. Ich fyzická prítomnosť nemôže byť v súlade s ich duchovnou neprítomnosťou.“²
Súzvuk týchto vyjadrení s tým, čo sa následne objavilo v 48. bode koncilovej konštitúcie, je zrejmý:
„Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne, aby sa poučili Božím slovom, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali Bohu vďaky; a keď prinášajú nepoškvrnenú obetu, aby sa nielen rukami kňaza, ale spolu s ním naučili obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka sa deň čo deň zdokonaľovali v jednote s Bohom a medzi sebou, aby napokon bol Boh všetko vo všetkých.“ (Sacrosanctum Concilium, č. 48)
V týchto slovách možno postrehnúť obnovené vedomie hodnoty liturgie. Prostredníctvom rituálnych úkonov Cirkvi, pri ktorých sa uskutočňuje pamiatka diela spásy, dostávame možnosť prežívať skutočný vzťah s Bohom a vstupovať do kontaktu so spásnou udalosťou. Keďže gestá a slová posvätnej liturgie sú rozhodujúce pre uskutočnenie tejto skúsenosti, účasť veriacich nemôže byť pasívna.
Koncilová reforma tým, že postavila do centra to, čo tvorí jadro skúsenosti Cirkvi, chcela nechať zažiariť liturgiu ako „prvotný prameň tej božskej výmeny, prostredníctvom ktorej sa nám odovzdáva Boží život“.³ Z tohto presvedčenia vyplynula potreba sprístupniť všetkým veriacim vo väčšej miere bohatstvo biblických textov a modlitieb a zároveň zjednodušiť usporiadanie slávenia oproti tomu, ktoré stanovovali dovtedy platné liturgické knihy.
Liturgia je totiž živou skutočnosťou, a preto v priebehu stáročí vždy podliehala vývoju a zmenám. Učiteľský úrad Cirkvi prispôsoboval jej formy potrebám jednotlivých období. Nie je teda prekvapujúce, že aj Druhý vatikánsky koncil, s najväčšou úctou k dedičstvu tradície a práve preto, aby ho viac sprístupnil, považoval za potrebnú revíziu liturgických kníh.
Cieľ, na ktorom koncilovým otcom záležalo, je výslovne uvedený v 21. bode konštitúcie Sacrosanctum Concilium:
„Aby kresťanský ľud mohol z posvätnej liturgie bezpečnejšie dosiahnuť hojnosť milostí, svätá matka Cirkev si starostlivo želá uskutočniť všeobecnú obnovu liturgie. Liturgia totiž pozostáva z nemennej časti, pretože je z Božieho ustanovenia, a z častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými. Pri tejto obnove treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením.“
Rozlíšenie medzi božskými, nemeniteľnými prvkami liturgie a ľudskými prvkami, ktoré naopak „môžu podliehať rozličným zmenám, schváleným posvätnou hierarchiou za pomoci Ducha Svätého, podľa potrieb čias, okolností a duší“, pochádza už z encykliky Mediator Dei pápeža Pia XII. (Acta Apostolicae Sedis 39, 1947, 541 – 542).
Napokon, túžba po „všeobecnej reforme“ nevznikla náhle, ale prejavovala sa už v pôsobení pápežov od začiatku 20. storočia, v súlade s podnetmi liturgického hnutia. Požiadavku, aby veriaci neboli na sláveniach prítomní „ako cudzí alebo nemí diváci“, už pripomenula apoštolská konštitúcia Divini Cultus pápeža Pia XI.
Možno tiež pripomenúť zásahy Pia XII. do usporiadania obradov Veľkého týždňa, ktoré znovu zaradil do hodín zodpovedajúcich udalostiam Veľkej noci po tom, čo sa po stáročia slávili už v ranných hodinách.
Netreba zabúdať ani na to, že svätý Ján XXIII. považoval za potrebné zjednodušiť rubriky breviára a misála a schválil túto úpravu motu proprio Rubricarum instructum z 25. júla 1960, v ktorom zároveň odkazoval na ohlásený ekumenický koncil, ktorý mal predložiť základné princípy reformy liturgie.
Liturgická reforma podporená Druhým vatikánskym koncilom teda stojí v línii živej tradície Cirkvi. Jej správne pochopenie nám umožňuje odmietnuť aj zneužitia, ku ktorým došlo v niektorých častiach Cirkvi v pokoncilovom období a ktoré sa, žiaľ, miestami vyskytujú ešte aj dnes, keď sa niektoré princípy, na ktorých bola samotná reforma založená, absolutizujú alebo nesprávne chápu.
V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť tvrdenie koncilovej konštitúcie, že „liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ‚sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň“ (Sacrosanctum Concilium, č. 26).
Je teda predovšetkým zodpovednosťou pastierov, biskupov, ale aj každého jednotlivého kňaza, chrániť a podporovať liturgiu, ktorá pri rešpektovaní liturgických noriem žiari ušľachtilou jednoduchosťou (porov. č. 34), a tak zjavuje Cirkev jednu, svätú, katolícku a apoštolskú.
Takáto liturgia bude zároveň základným prostriedkom evanjelizácie, nástrojom milosti, prostredníctvom ktorého sa, ako učí koncil, môžeme naučiť obetovať samých seba a prostredníctvom Krista sa zdokonaľovať v jednote s Bohom a medzi sebou (porov. č. 48).
Poznámky: 1. G. B. Montini, „Terza lettera dal Concilio“, Rivista Diocesana Milanese 51 (1962), 921 – 923: 922. 2. Tamže. 3. Slávnostné ukončenie II. zasadnutia koncilu, príhovor Svätého Otca Pavla VI., 4. decembra 1963.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia