Vatikán 19. augusta (VaticanNews) Na záver generálnej audiencie pápež vyzval na „silné a neustále úsilie“ o pokojné spolužitie medzi národmi a povzbudil veriacich, aby „čestne a pravdivo kráčali cestami, ktoré budujú a upevňujú pokoj v spoločnosti“. V pozdrave pútnikom z Poľska pripomenul Władysława Findysza, „kňaza a prvého Poliaka blahorečeného ako mučeníka komunistického prenasledovania“. Jeho príklad podľa Svätého Otca učí, že „civilizácia lásky sa buduje odpustením a premáhaním zla dobrom“.
Pokoj sa začína v každom jednotlivcovi a je túžbou, ktorú treba rozvíjať, aby sa mohla stať všeobecnou. Lev XIV. dnes, 19. augusta, na záver generálnej audiencie vo svojom pozdrave v talianskom jazyku všetkých vyzval, aby „v sebe neustále rozvíjali autentické vedomie pokoja“. Pápež, bez toho, aby ho priamo citoval, pripomenul chápanie pokoja svätého Augustína z diela Boží štát a vyzval ku konkrétnemu úsiliu o harmonické spolužitie medzi ľuďmi. „Pokoj štátu je usporiadaná svornosť občanov pri rozkazovaní a poslúchaní,“ píše hipponský biskup a dodáva, že „pokoj vesmíru je pokojom poriadku. Poriadok je usporiadanie vecí rovnakých i rozdielnych, ktoré každej z nich určuje jej vlastné miesto“. „Úprimne si uvedomujte, že pokoj je vzácnym a veľkým dobrom a že na jeho uskutočnenie je potrebné silné a neustále úsilie, pričom treba čestne a pravdivo kráčať cestami, ktoré ho budujú a upevňujú v spoločnosti.“
Svedectvo Władysława Findysza
V slovách, ktoré predtým adresoval poľským veriacim, pápež poukázal na konkrétnu cestu, ktorou sa treba vydať, aby celé ľudstvo mohlo žiť v pokoji: „Civilizácia lásky sa buduje odpustením a premáhaním zla dobrom.“ V tejto súvislosti pápež pripomenul svedectvo Władysława Findysza, kňaza a prvého Poliaka blahorečeného ako mučeníka komunistického prenasledovania. Duchovne podporoval práce Druhého vatikánskeho koncilu tým, že zapájal veriacich do „Koncilového diela dobroty“ prostredníctvom skutkov lásky a morálnej obnovy. V liturgii si ho pripomenú 23. augusta, v deň, keď sa zároveň slávi Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu.
Bl. kňaz Władysław Findysz – prvý mučeník komunizmu v Poľsku
Keď sa pápež počas generálnej audiencie prihovoril Poliakom, pripomenul dnes postavu bl. kňaza Władysława Findysza, prvého blahorečeného mučeníka komunistického prenasledovania v Poľsku. Kým bol tento kňaz, o ktorom Lev XIV. hovorí, že „jeho svedectvo pripomína, že civilizáciu lásky budujeme odpúšťaním a premáhaním zla dobrom“?
Osud bl. Władysława Findysza ukazuje rozsah nenávisti komunistických úradov voči Cirkvi. Bol falošne obvinený z nútenia ľudí k náboženským praktikám a odsúdený na dva a pol roka väzenia. Počas väznenia bol vystavený fyzickému a psychickému týraniu a úrady mu znemožnili plánovanú operáciu rakoviny pažeráka. Po prepustení v stave krajného vyčerpania zomrel o niekoľko mesiacov neskôr v povesti svätosti.
„Ani väzenie, ani smrť ho neoddelili od Krista a od oviec, ktoré mu boli zverené,“ napísal o ňom pápež František v liste pri príležitosti 50. výročia jeho mučeníckej smrti. „Blahoslavený Władysław nech je pre všetkých kňazov výzvou k vernosti, svätosti a úplnému odovzdaniu sa Kristovi a bratom v každodennej službe. Pre všetkých veriacich nech je znamením a príkladom dôvery v Boha a radikálnej oddanosti Kristovi a hodnotám, ktoré Evanjelium ponúka všetkým ľuďom.“
Povolanie, ktoré dozrievalo v ťažkostiach detstva
Władysław Findysz sa narodil v roku 1907 v Krościenku Niżnom pri Krosne na juhu Poľska, v období, keď toto územie patrilo pod rakúsku časť rozdeleného Poľska. Jeho detstvo poznačila chudoba, ktorá v regióne vládla, ako aj osobná tragédia: keď mal necelých päť rokov, prišiel o matku.
O niekoľko rokov neskôr, po hrôzach prvej svetovej vojny a 123 rokoch rozdelenia Poľska, sa krajina opäť objavila na mape Európy ako suverénny štát. Władek dospieval v tieni vojnových skúseností, ktorých následky zasiahli aj jeho rodný kraj. V roku 1927 po maturite sa rozhodol pre kňazské povolanie a vstúpil do Vyššieho kňazského seminára v Przemyśli. Tam sa začala cesta, na ktorej mal hrdinským spôsobom naplniť slová svätého Pavla, že nič „nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky“.
Kňaz medzi ranami a troskami vojny
Po kňazskej vysviacke a pôsobení vo viacerých farnostiach – aj v Boryslavi a Drohobyči na území dnešnej Ukrajiny, keďže časť vtedajšej przemyskej diecézy sa nachádzala na území, ktoré dnes leží za východnou hranicou Poľska – prišiel do Nowého Żmigrodu. Vtedy ešte nemohol tušiť, že farský kostol svätých Petra a Pavla, ktorého sa stal farárom, sa jedného dňa stane svätyňou zasvätenou práve jemu.
Multikultúrny a mnohonáboženský región, v ktorom pôsobil, bol miestom stretávania rôznych tradícií a kultúr. Mladý kňaz sa preslávil mimoriadnou srdečnosťou a starostlivosťou o všetkých obyvateľov, ale aj prísnosťou, najmä voči sebe samému.
Jeho farníci v sebe niesli čerstvé a hlboké rany spôsobené druhou svetovou vojnou. Nemecké úrady vysídlili všetkých obyvateľov obce vrátane kňaza Findysza a samotný Nowy Żmigród bol takmer úplne zničený. Po návrate 23. januára 1945 sa kňaz zapojil do obnovy farského života a pomoci obyvateľom postihnutým vojnou. Čoskoro však musel čeliť ďalšej hrozbe: represiám komunistických úradov a systematickému ateizovaniu spoločnosti.
„Narodil sa, aby sa stal kňazom“
„V mimoriadne ťažkých časoch, keď v tomto kraji vládla okupácia,“ spomínal jeden z jeho priateľov Mieczysław Brożyna, „sa nám snažil dodávať nádej a hovoril, že to všetko pominie. A že prídu časy, keď sa ľudia budú na život pozerať inak. Vedel sa vcítiť do života druhých a utešovať ich. Pomáhal chudobným a chorým.“
Kňaz Findysz s nasadením vlastného života pomáhal prenasledovaným a ľuďom ohrozeným smrťou bez ohľadu na ich národnosť či vierovyznanie. Pomáhal aj Židom, ktorým pomáhal pri úteku do Maďarska.
„Chcel viesť celú farnosť k Bohu. Cítil sa zodpovedný za každého človeka a každú rodinu. Sám pomáhal a prosil o pomoc pre tých, ktorí ju potrebovali. Myslím si, že sa narodil na to, aby sa stal kňazom.“
Apoštol jednoty národa
Kňaz Findysz si uvedomoval, že ťažké povojnové časy môžu prehĺbiť rozdelenie národa, ktorý bol vojnou a okupáciou ťažko skúšaný. Okrem bezprostrednej pomoci, ktorú poskytoval farníkom, bol zástancom jednoty národa a hlásateľom spoľahlivej nádeje vo všetkých oblastiach života.
Konalo sa to v rozpore so zámermi povojnového komunistického štátu, ktorý sa usiloval odstrániť Boha zo spoločenského života a katolícku Cirkev i jej kňazov vystavoval represiám.
Mládež ho mala rada a farníci si ho vážili. Pre komunistické úrady sa však čoskoro stal tŕňom v oku – už od roku 1946 ho sledoval Úrad bezpečnosti. V roku 1952 mu školské úrady zakázali vyučovať náboženstvo na miestnom gymnáziu. Neskôr mu úrady dvakrát odmietli povolenie na pobyt v pohraničnom pásme, čím mu znemožnili vykonávať pastoračnú službu v časti farnosti.
Obdobie najtvrdšieho prenasledovania sa však časovo prekrývalo s prácami Druhého vatikánskeho koncilu.
„Koncilový čin dobroty“
Keď počas prípravy koncilu pápež Ján XXIII. požiadal veriacich o duchovnú podporu prostredníctvom modlitieb a „skutkov dobra“, v Poľsku z iniciatívy prímasa Stefana Wyszyńského vznikla iniciatíva „Koncilového činu dobroty“. Išlo o konkrétne skutky a modlitby, ktoré sa mali konať v poľských rodinách a spoločnosti ako podpora realizácie koncilového programu morálnej obnovy Cirkvi.
„Duch odpustenia, zmierenia, svornosti, odpustenia vašich krívd, skutočných či domnelých, bratsky vystretá ruka, úsmev a láskavý pohľad na všetkých – to je najlepšia a najúčinnejšia forma pomoci pri zjednocovaní kresťanov,“ napísali vtedy biskupi.
Koncilové činy dobroty, ktoré sa stali jedným z dôležitých prvkov poľského pastoračného programu spojeného s koncilom, boli v tom čase fenoménom v rámci celej Katolíckej cirkvi.
Aj kňaz Findysz sa do tejto iniciatívy zapojil a povzbudzoval k nej svojich farníkov. Po operácii štítnej žľazy, keď mal problémy s hlasom, poslal ako osobný a diskrétny prejav starostlivosti niektorým farníkom viac ako sto listov.
V nich ich okrem iného povzbudzoval k starostlivosti o sviatostný život, k zbaveniu sa závislostí, ako aj k zmiereniu a ukončeniu rodinných a susedských sporov. Ľuďom žijúcim v nesviatostných zväzkoch pripomínal potrebu zmieriť sa s Bohom a usporiadať svoju situáciu v Cirkvi, pričom im ponúkal pomoc pri uzavretí sviatostného manželstva.
Niektorí adresáti sa týmito výzvami cítili dotknutí a podali sťažnosť komunistickým úradom. Tá sa neskôr stala základom obvinenia kňaza Findysza z nútenia občanov k náboženským praktikám a obradom a následne aj podnetom na začatie konania proti nemu a na zinscenovanie exemplárneho procesu.
Odsúdený za vieru
V roku 1963 ho zatkli a uväznili vo vtedajšom väzení na zámku v Rzeszowe. Výrečným prejavom nenávisti, ktorú voči nemu úrady prechovávali, bolo ponižovanie, ako aj fyzické a psychické týranie, ktorému bol vo väzení vystavený.
Obvinili ho okrem iného z porušovania ústavy a slobodného svedomia a z nútenia ľudí vyznávať katolícku vieru. V zinscenovanom procese ho odsúdili na dva a pol roka väzenia.
Prvé dva mesiace trestu si odpykával v Rzeszowe. Dňa 25. januára 1964 ho previezli do Ústredného väzenia na ulici Montelupich v Krakove. Hoci sa v tom čase potvrdilo, že trpí onkologickým ochorením a naliehavo potrebuje liečbu, väzenské a súdne úrady mu odmietli zabezpečiť primeranú zdravotnú starostlivosť a znemožnili vykonanie vopred naplánovanej operácie nádoru pažeráka – a to napriek intervenciám diecéznych predstaviteľov a advokáta.
V dôsledku toho, ako aj pre fyzické a psychické týranie, sa jeho zdravotný stav prudko zhoršoval. Dňa 29. februára 1964 ho podmienečne prepustili v stave krajného vyčerpania. Vrátil sa do Nowého Żmigrodu a 21. augusta 1964 zomrel v povesti svätosti.
Dňa 19. júna 2005 bol vo Varšave blahorečený.
Zdroje: Tiziana Campisi – VaticanNews (Preklad Tímea Saboslajová)/VaticanNews, poľská redakcia