Bratislava 11. augusta (TK KBS) V sobotu 15. augusta slávi Katolícka cirkev prikázaný sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie. Samotná slávnosť sa začína už vigílnou svätou omšou v piatok 14. augusta. Gréckokatolícka cirkev si tento sviatok pripomína v tento deň pod názvom Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Podľa tradície z poapoštolského obdobia Panna Mária nezomrela na chorobu alebo starobu, ale usnula z túžby po svojom Synovi a po nebi. Jej hrob sa našiel prázdny. Tradícia uchovala miesto tohto hrobu v Jeruzaleme na úpätí Olivovej hory neďaleko Getsemanskej záhrady. Panna Mária bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.
Tento sviatok má korene v starej apoštolskej tradícii, podľa ktorej sa Mária po Turícach živo zúčastňovala na živote prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Podľa Pánovho želania žila roky svojej staroby pod ochranou apoštola sv. Jána. Posledný záznam o živote Panny Márie sa nachádza v Skutkoch apoštolov (Sk 1, 14), keď apoštoli a prvé spoločenstvo veriacich spolu so ženami a Pannou Máriou očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. Tradícia hovorí, že sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie sa slávil už pred Efezským koncilom, najmä v Arménskej a Etiópskej cirkvi. V ostatných východných cirkvách sa od 6. storočia slávil pod názvom Usnutie Panny Márie. Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie a nikdy sa nehovorilo o relikviách či pozostatkoch jej tela. V Jeruzaleme na vrchu Sion sa nachádza Chrám usnutia Panny Márie. Podľa tradície bol na tomto mieste dom, v ktorom Panna Mária žila a dokončila svoj pozemský život. Cirkevní otcovia nazývajú smrť Bohorodičky usnutím. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny a otvorený, pretože Mária bola vzatá do neba.
Hoci sa z pohľadu historikov zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto a miesto Máriinho nanebovzatia. Práve tam sa v roku 431 konal ekumenický snem, na ktorom bola slávnostne potvrdená pravda viery, že Mária je Bohorodička. Do tohto obdobia spadajú aj korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorý sa slávil ako najväčší mariánsky sviatok na Východe i Západe. Najstaršie dielo hovoriace o nanebovzatí Panny Márie pochádza z gréckej jazykovej oblasti a nesie názov O smrti sv. Panny – De obitu S. Dominae. Byzantský cisár Maurícius (588 – 602) ustanovil sviatok na 15. augusta ako štátny sviatok v celej svojej ríši. Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii, v dnešnom Francúzsku, v 7. storočí, a to 18. januára. Vo Vizigótskom kráľovstve, na území dnešného Španielska, sa slávil už v 7. storočí 16. augusta. V Ríme ho ustanovil pápež Sergius I. (687 – 701). Spočiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), no rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum, pochádzajúce zo 6. až 8. storočia, ho už nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie blahoslavenej Márie Panny). Sergius I. zaviedol aj slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa končila v starobylej Bazilike Santa Maria Maggiore. Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich inštrukciách Bulharom postavil na úroveň Vianoc, Veľkej noci a Turíc.
Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali postupne hlbšie vysvetľovať východní i západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňoval Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal aj sv. Ján Damascénsky (675 – 749). Sv. Tomáš Akvinský hovoril, že Panne Márii patrí zvláštna úcta hyperdulia – nadúcta. Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 – 1597). Počas zasadnutia Prvého vatikánskeho koncilu (8. decembra 1869 – prerušeného 20. októbra 1870) v roku 1870 dvesto štyria biskupi žiadali pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu, teda článok viery, že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa tak nestalo. Nepretržitá tradícia viery, liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili až pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých veriacich prijať vieru v Nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. novembra 1950 apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh), ktorou vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Preblahoslavenej Panny Márie.
Nanebovzatie Panny Márie je tajomstvom, v ktoré má veriaci človek veriť. Uvádzajú sa tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5, 8; 1 Kor 15, 24; Hebr 2, 14), podľa ktorého Kristovo víťazstvo nad diablom predpovedané v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3, 15) Kristus zostal neporušený na tele a vstal z mŕtvych, a tak podľa tejto teologickej interpretácie môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená so svojím telom. Pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus vysvetlil pojem Nanebovzatia Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Vyhlásil: „Nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panenská Bohorodička Mária, bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“ Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) definuje Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie v bode 966 takto: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“
Nanebovzatie Presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov. V ľudovej tradícii je tento sviatok označovaný aj názvami Panna Mária v žatve, Panna Mária koreňová, Matička koreňová alebo Matička bylinná. Sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie sprevádza požehnávanie kvetov, bylín a semien v kostoloch a chrámoch. Tento zvyk vychádza zo starobylej legendy, podľa ktorej apoštoli pochovali Pannu Máriu na úpätí Olivovej hory. Apoštol Tomáš, ktorý sa oneskoril, po príchode požiadal apoštolov, aby odsunuli balvan, pretože chcel naposledy vidieť Pannu Máriu. Keď hrob otvorili, našli v ňom iba kvety ruží, ľalií a ďalšie vonné byliny a kvety. Prázdny hrob a kvety sa v tradícii stali symbolom Máriinho nanebovzatia. Kvetom a bylinám požehnaným v deň sviatku Nanebovzatia Panny Márie sa v ľudovej zbožnosti pripisovala zvláštna moc. Veriaci ich prinášali do kostolov ako obetný dar a poďakovanie. Kytice tvorili byliny a kvety z polí a záhrad, poľnohospodárske plody, ako obilné klasy a mak, ako aj záhradné kvety či lístky a výhonky brečtanu. Na mnohých miestach sa tento zvyk zachováva dodnes. Aj v liturgickej knihe Požehnania (SSV, 2009) sa nachádza formulár Požehnanie bylín a kvetov na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie (s. 211).
Pri príležitosti sviatku sa na mnohých miestach konajú púte. Medzi najvýznamnejšie patria púte na Kalvárii v Nitre, kde sa konajú od roku 1766, ďalej v Starých Horách, Trstíne, Kláštore pod Znievom, Prievidzi, Oščadnici a púť k Madone Žitného ostrova v Dunajskej Lužnej. Najznámejšími pútnickými miestami Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pri slávnosti Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie sú Klokočov (1670), Ľutina (od roku 1854), Šašová (od roku 1845) a Čirč. Nanebovzatiu Panny Márie sú zasvätené mnohé kostoly na Slovensku. Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta je posledným prikázaným mariánskym sviatkom liturgického roka a je spojená s viacerými púťami na celom Slovensku.
Zdroje: Archív TK KBS/Katechizmus Katolíckej cirkvi/Sväté písmo/Príručný slovník kresťanstva.