Vatikán 23. júla (TK KBS) Arcibiskup Paul Richard Gallagher, sekretár pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami, poskytol na záver svojej misie na Ukrajine rozhovor pre Vatican News. „Stretol som odvážnych ľudí, húževnatých a vytrvalých, pripravených trpieť za slobodu a za mier. Aj my sme povolaní bojovať a urobiť v tomto zmysle všetko, čo je v našich silách, a prostriedkami, ktoré máme k dispozícii,“ povedal.
Posledný deň ukrajinskej misie arcibiskupa Gallaghera sa niesol v znamení dlhej, približne 900-kilometrovej cesty autom z Kyjeva cez Ľvov do poľského Krakova. Na Ukrajine, krajine sužovanej vojnou od roku 2014 (ktorá výrazne eskalovala po rozsiahlej ruskej invázii vo februári 2022), strávil šesť dní naplnených množstvom stretnutí politického, cirkevného i pastoračného charakteru.
Hlavným cieľom jeho cesty bola účasť na oslavách 35. výročia obnovenia rímskokatolíckych cirkevných štruktúr, ktoré sa konali na mariánskom pútnickom mieste v Berdyčive. V nedeľu 19. júla tam slávil svätú omšu za účasti tisícov veriacich. Arcibiskup Gallagher ako legát pápeža Leva XIV. pri tejto príležitosti zblízka spoznal utrpenie ľudí, ich vyčerpanie i odhodlanie začať znova, hlbokú túžbu po spravodlivom mieri a snahu vrátiť sa k čo možno najnormálnejšiemu životu.
Na konci svojej misie na Ukrajine, krátko pred odletom do Ríma, pápežský legát bilancuje svoje skúsenosti a zamýšľa sa nad tým, čo môže Svätá stolica urobiť, aby čo najviac pomohla obyvateľom krajiny, prispela k ukončeniu nepriateľských akcií a obnoveniu atmosféry dôvery. Reč príde aj na jednu konkrétnu fotografiu, ktorá podľa neho vypovedá viac než slová.
Excelencia, sme na konci diplomatickej i pastoračnej misie, ktorá sa začala minulý štvrtok. Boli to veľmi intenzívne dni plné rozmanitých stretnutí. Túto krajinu ste navštívili už v roku 2022, niekoľko mesiacov po eskalácii vojny, a teraz ste sa vrátili po štyroch a pol roku nepriateľských bojov. Akú krajinu ste našli a aké dojmy si odnášate?
V prvom rade musím poďakovať všetkým, ktorí mi túto návštevu umožnili – predovšetkým Pánovi, ktorý nás viedol. Potom prirodzene ukrajinským predstaviteľom, ktorí nás privítali na hraniciach a s veľkým nasadením zabezpečovali našu bezpečnosť. Ďakujem aj Gréckokatolíckej i Rímskokatolíckej cirkvi, zvlášť apoštolskému nunciovi Visvaldasovi Kulbokasovi a jeho spolupracovníkom, ktorí nás prijali a počas celej návštevy nám neustále pomáhali.
Ak mám odpovedať na vašu otázku – ako ste povedali, moja návšteva mala dvojitý rozmer: pastoračný aj diplomatický. Osobitne som bol vyslaný na oslavy v Berdyčive, ktoré sa konali aj pri príležitosti 25. výročia návštevy svätého Jána Pavla II. Celkovo som sa stretol s veľmi silným duchom spoločenstva a slávenia, s hlbokou zbožnosťou, ktorá vedie ľudí obracať sa k Bohu a vyprosovať si jeho pomoc.
Na diplomatickej úrovni sme sa stretli s viacerými predstaviteľmi verejného života, s úradujúcim ministrom zahraničných vecí aj s prezidentom Volodymyrom Zelenským. Vypočul som si mnohé svedectvá o utrpení miestnych obyvateľov.
Je nepochybné, že na ľuďoch vidno vyčerpanie zo všetkého násilia. Zároveň som však stretol odhodlaný a vytrvalý národ, ktorý si uvedomuje všetky obete, ktoré priniesol za svoju krajinu. Veľmi sa ma dotkla odvaha týchto ľudí, ich rozhodnosť i viera v Boha Otca. Povedal by som, že je to vôľa žiť čo najnormálnejší život: pracovať, starať sa o deti, o starších, pestovať solidaritu s tými, ktorých zasiahlo bombardovanie. Hlboko ma oslovila ich veľkodušnosť a pevné odhodlanie zachovať si slobodu a nezávislosť.
Stretnutie s predstaviteľmi verejnej správy v Ľvove
V nedeľu 19. júla ste na pútnickom mieste v Berdyčive slávili sviatok Panny Márie Karmelskej. Spolu s vami tam boli tisíce pútnikov, ktorí prišli napriek všetkým ťažkostiam spôsobeným vojnou i osobnými okolnosťami – mnohí boli vo vyššom veku alebo mali zdravotné znevýhodnenie. Čo to znamená v kontexte vojny, ktorú krajina prežíva?
Bolo veľmi pôsobivé vidieť oddanosť, ktorú tento ľud prechováva voči Matke Božej. Berdyčiv je historické pútnické miesto, kam ľudia putujú už celé generácie. V časoch skúšok tu nachádzajú pevnú oporu.
Pre nich bolo veľmi dôležité prísť sem aj preto, že počas predchádzajúcich rokov sa pre vojnu nemohli bohoslužby sláviť vonku, ale iba vo vnútri chrámu, ktorý pojme len niekoľko desiatok ľudí. Tentoraz však bolo na priestranstve pred svätyňou niekoľko tisíc veriacich. Boli nadšení, že môžu privítať zástupcu pápeža, cítili jeho blízkosť, no zároveň boli hlboko sústredení na modlitbu a úctu k Matke Božej. Boli plní nádeje, že jej príhovor môže prispieť k ukončeniu tejto strašnej vojny.
Liturgia pri príležitosti 35. výročia obnovenia cirkevných štruktúr na Ukrajine
Určite sa vás hlboko dotkli návštevy bombardovaných miest, pamätníka Majdanu i stretnutia s ľuďmi, ktorí prišli o svojich blízkych alebo o domovy. V roku 2022 ste navštívili aj Buču, Irpiň a Vorzeľ. Ako je možné znášať toto všetko tak dlho? Vo svojej homílii v Berdyčive ste hovorili o moci zla a o prítomnosti Zlého...
Týchto ľudí chráni výzbroj viery. Zároveň sú presvedčení, že bojujú – a hovoria to otvorene – nielen za Ukrajinu, ale aj za celú Európu. Sú si vedomí, že inú možnosť nemajú. Je to boj o prežitie celého národa.
Samozrejme, uvedomujeme si, že v pozadí sú aj rozdielne pohľady na historické udalosti. Dnešnou realitou však je, že táto krajina chce zostať tým, čím bola pred vojnou, a ľudia sú pripravení za to trpieť.
Je hrozné vidieť a počúvať, koľko ľudí už zahynulo, pozerať sa na fotografie nezvestných, pri ktorých nikto nevie, či ešte žijú alebo kde spočívajú ich telesné pozostatky. To zasahuje srdce každého z nás.
Všetky tieto pamätníky však zároveň vydávajú svedectvo o odvahe vojakov a solidarite ľudí, ktorí trpia pod bombami, raketami a dronmi. Pre nás, ktorí žijeme v mieri, je takmer nepredstaviteľné uvedomiť si, že každá noc môže byť posledná a že ráno sa človek nemusí prebudiť pre bombardovanie. Je to veľmi ťažké pochopiť, no je to realita.
Arcibiskup Gallagher pri pamätníku obetí v Kyjeve
Aké výsledky priniesli vaše stretnutia na politickej úrovni? A aké ďalšie výzvy stoja pred Svätou stolicou?
Počas stretnutí s predstaviteľmi verejného života sme vnímali veľké uznanie voči Svätému Otcovi a jeho výzvam. Veľmi nás to povzbudilo. Ľudia sa cítia byť podporovaní blízkosťou pápeža Leva XIV., podobne ako predtým pápeža Františka.
To nás povzbudzuje pokračovať v našom úsilí obracať sa na medzinárodné spoločenstvo i na ruských predstaviteľov a zároveň pokračovať v humanitárnych misiách, akou je služba kardinála Mattea Mariu Zuppiho pri návrate detí, vojnových zajatcov a civilistov.
Moja skúsenosť bola veľmi pozitívna, pretože som sa mohol priamo stretnúť s realitou tejto krajiny – od logistických a technických aspektov cesty až po každodenný život ľudí. Musíme si totiž uvedomiť, že nie všade sa žije ako v Taliansku alebo v mojej rodnej Anglicku. Dnešný svet je na mnohých miestach temný a poznačený utrpením. Nemôžeme ustúpiť. Aj my sme povolaní bojovať za mier – prostriedkami, ktoré máme k dispozícii.
Mnohí sa vás pýtali, kedy príde pápež na „zmučenú“ Ukrajinu. Čo ste im odpovedali?
Takmer každý, s kým som sa stretol, sa ma na to pýtal. Odpovedal som jednoducho: Svätý Otec berie toto pozvanie veľmi vážne. Intenzívne hľadáme vhodný čas i spôsob, aby takáto návšteva priniesla čo najväčší úžitok Ukrajine aj mieru vo svete.
Myslíte si osobne, že existuje nádej na dosiahnutie aspoň prímeria v dohľadnom čase?
Počas týchto dní som videl veľké odhodlanie zo strany Ukrajiny usilovať sa o mier. Osobne však považujem za ťažké povedať, že by sa to dalo dosiahnuť v krátkom čase. Napriek tomu musíme v tomto úsilí pokračovať.
A ako sme videli v Berdyčive, ktorý je miestom hlbokej mariánskej úcty spojenej s mnohými svedectvami o zázračných uzdraveniach, nemôžeme vylúčiť ani zázračný Boží zásah.
Na záver osobná otázka. Čo si odnášate z tejto cesty? Aký obraz vo vás zostane navždy?
Predovšetkým obraz vybombardovaných domov a bytov. Navštívili sme jednu kyjevskú štvrť – ulicu Bratstva Tarasivciv – spolu s miestnymi predstaviteľmi a zástupcami UNHCR.
Uvedomil som si, aký veľký rozdiel je medzi tým, keď človek vidí fotografie alebo televízne zábery, a tým, keď stojí priamo na mieste, kde ešte pred niekoľkými dňami žili rodiny podobné tým našim.
Keď vidíte ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, o všetko, čo mali, ich tváre, ich pohľady, ale aj ich oči plné dôstojnej nádeje na lepšie dni... To sú obrazy, ktoré vo vás zostanú navždy.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia