Castel Gandolfo 23. júla (TK KBS) Hoci história pápežských pobytov v Castel Gandolfe trvá už 400 rokov, každý z Petrových nástupcov žil v inom historickom období, čelil odlišným výzvam a bol jedinečnou osobnosťou. Ich pobyty v tejto letnej rezidencii sú spojené s rôznymi historickými udalosťami, ale aj s príbehmi, ktoré si dodnes mnohé rodiny v meste odovzdávajú z generácie na generáciu. Dnes sa pozrieme na príbehy niektorých pápežov a ich osudy v Castel Gandolfe.
Pred 400 rokmi pápež Urban VIII. inicioval tradíciu pápežských pobytov v Castel Gandolfe. Prečo sa tak stalo?
Kardinál Maffeo Barberini, ktorý sa v roku 1623 stal pápežom Urbanom VIII., si už niekoľko rokov pred svojím zvolením vyberal na letný odpočinok práve Castel Gandolfo. Zapáčila sa mu tu krásna príroda a považoval toto miesto za najzdravšie zo všetkých rímskych šľachtických sídiel. Nechal si preto postaviť menšie obydlie pri mestských hradbách, na hornom poschodí veže, ktorá sa dodnes týči pri Rímskej bráne (Porta Romana).
Po svojom zvolení však považoval za dôležité, aby „pápeži mali možnosť tráviť leto vo svojich vlastných palácoch a nemuseli využívať domy a pohostinnosť iných“, ako uvádza vo svojej biografii Andrea Nicoletti. Rozhodol sa preto postaviť v Castel Gandolfe pápežské sídlo.
Do vily sa od roku 1626 pravidelne vracal počas nasledujúcich jedenástich rokov, spravidla dvakrát do roka – prvýkrát v apríli alebo častejšie v máji a druhýkrát v októbri.
Aký bol denný režim pápežov v 17. storočí?
Nachádzame zmienky o tom, že Nástupca svätého Petra trávil veľa času s učencami. Už v tomto období sa však rád prechádzal po záhradách alebo jazdil na koni. Počas pobytu v Castel Gandolfe pritom neboli zanedbávané ani štátne záležitosti – prijímanie ministrov i veľvyslancov pokračovalo bez prerušenia.
Klement XIV. Ganganelli (1769 – 1774) bol pápežom v 18. storočí a stál na čele Cirkvi päť rokov. Bol známy svojou živou povahou a prekypoval energiou. Na jeseň často chodieval do Castel Gandolfa, mal rád pohyb a aktívny oddych od bežných povinností vo Vatikáne.
Neobmedzoval sa len na prechádzky po záhradách, ale vyrážal aj na vychádzky na koni. Nosieval pritom biely klobúk, biele oblečenie a taktiež biele topánky. Keď opúšťal pápežské vily, cválal na koni tak rýchlo, že mu jeho sprievod mnohokrát nestačil. Týmto spôsobom sa snažil oddýchnuť si od každodenných náročných povinností svojho poslania.
Svojej záľuby sa vzdal na naliehanie svojich blízkych až v roku 1771, a to po tom, čo dvakrát spadol z koňa a poranil si rameno. V roku 1773 rozšíril pápežskú rezidenciu kúpou susednej vily Cybo.
Poznáme niekoľko vyobrazení Klementa XIV. práve pri jazde na koni. V jednej zo sál (Sala del Biliardo) v Apoštolskom paláci v Castel Gandolfe sa dokonca nachádza nástenná maľba „Cavalcata di Clemente XIV“ (Jazda Klementa XIV.). Pápež je na nej zobrazený presne tak, ako uvádzajú historické pramene: sedí na bielom koni v bielych jazdeckých nohaviciach, v pozadí vidíme palác v Castel Gandolfe a za ním cvála jeho sprievod. Mnoho ďalších podobných obrazov možno nájsť v múzeách i súkromných zbierkach.
V priebehu 18. storočia využívanie Castel Gandolfa ako letného sídla postupne upadalo. Palác bol málo navštevovaný a potreboval rekonštrukciu.
Keď bol v roku 1800 zvolený pápež Pius VII. Chiaramonti, nariadil nevyhnutné opravy paláca a chcel ho využívať na pôvodný účel. Do rezidencie sa následne vrátil v rokoch 1803, 1804 a 1805. Jeho plány však prerušili napoleonské vojny a okupácia Pápežského štátu Napoleonom.
Pápež Pius VII. vynikal svojím reformným prístupom k štátnemu zriadeniu. Tvrdil, že republikánska forma vlády nie je vo svojej podstate v rozpore s evanjeliovými princípmi, a teda ako jeden z prvých pápežov oddelil duchovné záujmy od svetských.
V roku 1804 sa Pius VII. zúčastnil Napoleonovej cisárskej korunovácie v katedrále Notre-Dame. O niekoľko rokov neskôr však Napoleon Bonaparte vtrhol na územie Urbina a Maceraty a napokon až do Ríma. Pápež na to reagoval jeho exkomunikáciou, avšak Napoleon sa pomstil tým, že pápeža uväznil, čím fakticky ukončil svetskú moc pápeža a anektoval Pápežský štát k Francúzskemu cisárstvu.
Až v roku 1815, po definitívnom páde Napoleona, pápež trvalo obnovil svoju moc v Ríme.
Viedenský kongres mu vrátil plnú moc nad územiami v Taliansku pod ochranou Svätej aliancie. Venoval sa reorganizácii štátu a taktiež obnove letného sídla v Castel Gandolfe, kde však trávil veľmi málo času.
Pius IX. a jeho neobyčajná skromnosť
Pius IX. Mastai Ferretti (1846 – 1878) trávil v Castel Gandolfe krátke a nepravidelné pobyty v rôznych ročných obdobiach.
Obyvatelia Castel Gandolfa si však dodnes odovzdávajú spomienky práve na tohto pápeža, prezývaného posledný „pápež – kráľ“. Do mestečka totiž prichádzal s veľkou skromnosťou, prechádzal sa po ňom pešo, vstupoval do domov miestnych obyvateľov a často, keď na sporáku našiel hrniec s jedlom, nazrel dovnútra, aby sa uistil, či je ho dostatok. Ak zistil, že jedla nie je dosť, pomáhal miestnym finančnými príspevkami.
V Castel Gandolfe usporadúval Pius IX. veľké množstvo osobných audiencií a stretnutí, viac než bolo obvyklé u jeho predchodcov. V posledných rokoch pontifikátu, keď sa cestovanie stávalo jednoduchším, začali do mestečka prichádzať aj početné skupiny zahraničných pútnikov.
Naposledy pobýval Pius IX. v Castel Gandolfe od 28. do 31. mája 1869.
Boli to posledné mesiace existencie Pápežského štátu, ktorý zanikol po dobytí Ríma a prelomení brány Porta Pia 20. septembra 1870. Pápež Pius IX. sa stal prvým zo štyroch „vatikánskych väzňov“. Od roku 1870 preto ani on, ani jeho nástupcovia do Castel Gandolfa nechodili a rezidencia zostala približne 60 rokov opustená.
Na to, ako sa odvíjala história Castel Gandolfa a pápežov v 20. storočí až do súčasnosti, sa pozrieme v ďalšom pokračovaní.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia