Vatikán 26. júna (VaticanNews) Rátam s vami, že mi pomôžete rozlíšiť, čo Duch dnes hovorí Cirkvi. Potrebujem vašu podporu. Pomôžte mi rozpoznávať znamenia nádeje, no zároveň nezabúdať na ťažkosti. To sú slová z prejavu Leva XIV. kardinálom, ktorým otvoril zasadnutie mimoriadneho konzistória 26. júna. Vo Vatikáne budú kardináli spolu s pápežom dva dni diskutovať o štyroch témach: pohľad na svet, mier, spoločné dobro a synodalita.
PLNÉ ZNENIE príhovoru
Drahí bratia kardináli,
vítam vás a zo srdca vám ďakujem, že ste opäť prijali moje pozvanie. Vaša prítomnosť svedčí o starostlivosti o celú Cirkev, ktorú zdieľame v službe Božiemu ľudu a v misii, ktorú nám zveril Pán.
Na januárovom konzistóriu som vyjadril jednoduché želanie: aby nám tieto stretnutia pomohli čoraz viac sa učiť „spolupracovať v službe Cirkvi“ a pokračovať v „rozhovore, ktorý by mi pomohol v službe misii a celej Cirkvi“. Neboli to len úvodné slová. Naďalej si myslím, že toto je jedna z najdôležitejších zodpovedností zverených kardinálskemu kolégiu. Aj my, rovnako ako celá Cirkev, sa učíme na ceste. Spoločenstvo nie je nikdy výsledkom získaným raz a navždy: zostáva každodennou konverziou, ktorá nadobúda podobu v modlitbe a prostredníctvom konkrétnych postojov, vzťahov dôvery a ochoty vzájomne si načúvať.
V uplynulých mesiacoch som mal viackrát príležitosť pripomenúť, že sme povolaní byť budovateľmi Kristovej jednoty, jednoty, ktorá nadobúda podobu v synodálnej Cirkvi, v ktorej všetci spolupracujú na tom istom poslaní, každý podľa svojej charizmy a svojej služby. Ako som povedal Rímskej kúrii, toto spoločenstvo „sa buduje viac než slovami a dokumentmi prostredníctvom konkrétnych gest a postojov, ktoré sa musia prejavovať v našom každodennom živote, aj v pracovnom prostredí“ (Prejav k Rímskej kúrii pri príležitosti vianočných pozdravov, 22. decembra 2025). Nie sme strážcami partikulárnych záujmov, ale „učeníkmi a svedkami Božieho kráľovstva, povolanými byť v Kristovi kvasom univerzálneho bratstva“ (tamže).
Z tohto dôvodu som si želal, aby sa naša práca sústredila na štyri témy, ktoré sú medzi sebou hlboko prepojené.
V prvom rade sme pozvaní zamyslieť sa nad svetom, v ktorom je Cirkev povolaná zvestovať evanjelium. Skôr než sa budeme pýtať, čo robiť, musíme sa zastaviť pred touto skutočnosťou, pozerať sa na ňu očami viery a nechať sa inšpirovať tým, čo nám hovoria naši bratia a sestry. Ako som pripomenul pred niekoľkými týždňami: „Ježiš kráča po uliciach, prechádza námestiami, navštevuje naše štvrte, prebýva na miestach nášho každodenného života ako Boh, ktorý je nám blízky a kráča so svojím ľudom, ako Pán dejín“ (Homília na námestí „Plaza de Cibeles“ v Madride, 7. júna 2026). A aj dnes nás Pán naďalej predchádza v dejinách a Cirkev je predovšetkým povolaná rozpoznať jeho prítomnosť.
Následne budeme spoločne uvažovať o kultúre moci a civilizácii lásky. Mnohí z vás pochádzajú z krajín poznačených vojnou, násilím, sociálnou alebo náboženskou polarizáciou. Nikomu z nás však nie sú cudzie mnohé formy konfliktov, útlaku a rozdelenia, ktoré dnes prechádzajú našimi spoločnosťami. Preto rozlišovanie, ku ktorému sme povolaní, sa týka všetkých a oslovuje poslanie Cirkvi v každom kontexte. Encyklika Magnifica Humanitas nám ponúka niekoľko cenných kľúčov na pochopenie súčasnosti. Chcel by som predovšetkým počuť, ako tieto stránky rezonujú vo vašich Cirkvách, aké otázky vyvolávajú, aké perspektívy otvárajú a aké kroky navrhujú. Encyklika totiž pokračuje vo svojej ceste vtedy, keď je prijatá, interpretovaná a stelesnená v konkrétnom živote Cirkví.
Tretia sekcia sa bude ďalej zaoberať encyklikou Magnifica Humanitas a zamyslí sa nad tým, aký príspevok môže Cirkev ponúknuť k budovaniu spoločného dobra. Žijeme v dobe, v ktorej narastá pokušenie rozdrobenia a ľahko prevládajú partikulárne záujmy. Sociálna náuka Cirkvi nám pripomína, že spoločné dobro sa nerodí spontánne, ale vyžaduje si zdieľanú zodpovednosť. Pre Cirkev to nadobúda veľmi konkrétnu podobu: synodálny štýl v službe misie Božieho kráľovstva. Pripomína to encyklika Magnifica Humanitas v bode 86 a dodáva, že si to vyžaduje pozornosť venovanú spôsobu, akým sa prijímajú rozhodnutia a vykonávajú zodpovednosti, a to v duchu transparentnosti, hodnotenia a spoluzodpovednosti.
Na záver venujeme jedno zasadnutie procesu implementácie Synody. Toto posledné zasadnutie neotvára novú tému, ale zhrňuje a uvádza do vzťahu to, o čom sme sa zdieľali na predchádzajúcich zasadnutiach. Zoči-voči ranám sveta, budovaniu spoločného dobra a misii Cirkvi nám synodalita ukazuje spôsob, ako postupovať: počúvať, rozlišovať a spoločne prevziať zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré nám Pán zveruje. Synodalita nie je predovšetkým súborom postupov; ako som už viackrát povedal, synodalita je postoj, otvorenosť, ochota chápať. Niekedy bola interpretovaná ako oslabenie autority. V skutočnosti nám však pomáha hlbšie pochopiť význam samotnej autority, ktorá existuje na to, aby chránila spoločenstvo, podporovala účasť všetkých a usmerňovala spoločnú cestu Cirkvi.
Tieto štyri zasadnutia spája misijná perspektíva, ktorú sme zdieľali na poslednom konzistóriu a na ktorú som poukázal v liste z apríla tohto roku. Nie sme tu v prvom rade preto, aby sme uvažovali o vnútornom živote Cirkvi. Všetky témy, ktorými sa budeme zaoberať – pohľad na svet, mier, spoločné dobro, synodalita – sa zbiehajú do jedinej otázky: ako môžeme dnes pomôcť našim cirkvám hlásať evanjelium s väčšou vernosťou, slobodou a dôveryhodnosťou? Misia nie je jednou z mnohých úloh Cirkvi. Je to jej dôvod existencie a práve preto sa stáva aj kritériom, ktoré usmerňuje naše rozlišovanie. Keď sa naučíme počúvať jeden druhého, spoločne niesť zodpovednosť a rozpoznávať pôsobenie Ducha v rôznych cirkvách, nezlepšujeme len náš spôsob práce: stávame sa Cirkvou, ktorá je schopnejšia stretávať sa s mužmi a ženami našej doby a svedčiť im o evanjeliovej radosti.
Preto by som vás chcel požiadať o osobitnú pomoc. Službu, ktorú mi zveril Pán, nemožno žiť osamote. Potrebuje vašu skúsenosť, vašu pastoračnú múdrosť, vašu znalosť cirkví a národov, ktoré sú vám zverené. Rátam s vami, že mi pomôžete rozlíšiť, čo Duch dnes hovorí Cirkvi. Potrebujem vašu podporu: silnú, výslovnú a verejnú. Potrebujem cítiť, že ma podporujete ako bratia.
Prosím vás teda, aby ste ma sprevádzali nielen počas týchto pracovných dní, ale aj v každodennej službe pre jednotu univerzálnej Cirkvi. Pomôžte mi načúvať tomu, čo sa vynára v Cirkvách, rozpoznávať znamenia nádeje, ktoré často rastú v tichu, ale aj nezabúdať na námahu, nedorozumenia a odpor, ktoré môžu spomaliť našu cestu. Potrebujem vašu slobodu, vašu priamosť a vašu vernosť. Úprimná rada je vždy prejavom spoločenstva.
Prosím vás tiež, aby ste každý vo svojej Cirkvi a vo svojej službe podporovali tento štýl cirkevného rozlišovania. Viem, že si to vyžaduje trpezlivosť a niekedy to vyvoláva otázky. Som však presvedčený, že Pán nás učí evanjeliovejší spôsob, ako spoločne žiť zodpovednosť, ktorú nám zveril. Od toho závisí aj vierohodnosť nášho svedectva a plodnosť nášho poslania.
Túžim vás preto povzbudiť, aby ste práce v skupinách žili s presvedčením. Dobre viem, že pre mnohých z nás to nie je obvyklý spôsob, akým prebieha konzistórium. A predsa, aj toto je súčasťou cesty, po ktorej nás Pán vedie. Prirodzene, zostane priestor aj na osobné vystúpenia a ako vždy mi každý môže slobodne zaslať svoje pripomienky alebo dôverné úvahy. Žiadam vás však, aby ste s dôverou vstúpili do tohto cirkevného cvičenia. Aj my sa učíme synodalite tým, že ju praktizujeme, spoločne sa učíme rásť v spoločenstve. Už teraz vám ďakujem za vašu ochotu, za vašu vnútornú slobodu a za vašu lásku k Cirkvi.
Zverujeme tieto dni Duchu Svätému, aby nás urobil poddajnými voči jeho hlasu a udelil nám milosť spoločne hľadať to, čo najlepšie slúži evanjeliu a dobru Božieho ľudu.
Ďakujem.
Preklad: Zuzana Klimanová