Vatikán 26. júna (TK KBS) Vo Vatikáne sa dnes v piatok 26. júna začalo mimoriadne dvojdňové konzistórium kardinálov zvolané pápežom Levom XIV.
Prvým bodom programu bola svätá omša, ktorej predsedal pápež Lev XIV. v Bazilike svätého Petra. V homílii kardinálom zveril tri kritériá rozlišovania: zdieľať vo viere skutočnú slobodu, prosiť o dar pokoja v jednote a pestovať svornosť v poslušnosti. V súvislosti s medzinárodnými konfliktatmi a napätím pripomenul, že Boh „nás obdaril rozumom a vôľou, aby sme konflikty riešili ako ľudia a nie ako zvieratá, hoci vybavené najmodernejšími zbraňami“.
PLNÉ ZNENIE homílie
Drahí bratia,
zhromaždili sme sa okolo Pánovho oltára pri hrobe svätého Petra, aby sme zahájili konzistórium. Prichádzame sláviť túto Eucharistiu zo všetkých kútov sveta: spolu s naším životom teda obetujeme Bohu spoločenstvá a národy, ktoré nosíme v srdci, ako aj pastoračné projekty a skúsenosti, radostné i namáhavé.
Táto rozmanitosť citov a myšlienok sa teraz sústreďuje: nachádza totiž to svetlé centrum, ktorým je Kristus. On sám, osobne, sa k nám obracia slovami: „Ja som pravý vinič“ (Jn 15,1). Prostredníctvom Ježiša prúdia do nášho života milosť a pravda (porov. Jn 1,17) a vnútorne nás obnovujú: tieto božské dary sú plodnou lymfou aj pre konzistórium, ktoré dnes slávnostne otvárame. Samotné evanjelium vytvára podmienky, aby bolo plodné: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15,4). Na jednej strane nás Učiteľ takto varuje, že „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (v. 5), na druhej strane chce, aby jeho učeníci prinášali „veľa ovocia“ (v. 8). Áno, veľa: Božia milosť v tom, kto ju prijíma, nespôsobuje chabý rast, ale bujný rozvoj. Večné Slovo sa totiž stalo človekom, aby všetci „mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10,10). Tento život, ktorý sa začal vo viere, je dokonca posilnený skúškou prerezávania, lebo je pestovaný starostlivosťou Otca.
Keď teda prosíme Boha, aby nám udelil silu a múdrosť, je významné, že naše konzistórium sa koná v bezprostrednej blízkosti slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla. Spoločne sa zastavme pri tejto spomienke, ktorá pripomína piliere Rímskokatolíckej cirkvi – dvoch misionárov a mučeníkov, ktorých kázanie sa stalo jedným celkom s ich životom, a to až tak, že sa stalo súčasťou Svätého písma.
Keď dnes počúvame slová svätého Pavla Korinťanom, môžeme si všimnúť radostnú súzvučnosť so slovami evanjelia. Rôzne charizmy, služby a cirkevné činnosti sú totiž ako ratolesťami jediného viniča, teda jediného Pána (porov. 1 Kor 12, 4 – 6), ktorý vlieva Ducha Svätého do svojej Cirkvi. Tejto organickej jednote zodpovedá kritérium, ktoré robí všetky tieto cirkevné služby dobrými a príjemnými: kritérium spoločného dobra (porov. v. 7).
Milovaní, z Božieho slova, ktoré sme počuli, by som chcel vyvodiť niekoľko usmernení pre naše rozlišovanie v týchto dňoch.
V prvom rade nás príklad svätých Petra a Pavla povzbudzuje, aby sme vo viere zdieľali skutočnú slobodu. Veď práve vzťah s Pánom Ježišom nás oslobodzuje od hriechu a strachu: keď nás volá, aby sme ho nasledovali, sám nás posiela do sveta ako nástupcov apoštolov. Hlásanie evanjelia, slávenie sviatostí a venovanie sa Pánovmu stádu sa uskutočňuje a prináša ovocie v miere našej viery v neho, Dobrého pastiera. Viera je tá čnosť, ktorú nemožno nikdy považovať za samozrejmosť, ktorá dáva život Cirkvi, lebo zodpovedá milosti, ktorá vyživuje ratolesti jediného viniča. Živá Cirkev je Cirkev, ktorá verí vďaka daru Ducha Svätého, ktorý sa vylieva do našich sŕdc: táto Cirkev prináša mnoho ovocia. Tak ako božská milosť predchádza ľudskej slobode, tak aj viera Cirkvi predchádza našej viere a žiada si, aby sme o nej s nadšením svedčili. Toto poslanie má Krista za počiatok i cieľ: slovami žalmistu: „Zvestujte jeho spásu deň čo deň. Zvestujte jeho slávu národom.“ (Ž 96, 2 – 3).
Po druhé, prosíme o dar pokoja v jednote. Hoci pozývame všetky národy k viere, v ktorej sme skutočne slobodní, medzinárodné napätia a konflikty vážne zraňujú ľudskú rodinu. Nechýbajú však, ba naopak, v Cirkvi aj vo svete sa množia iniciatívy a skúsenosti, ktoré vyzývajú k rešpektovaniu ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti, práva, jednoducho toho, čo je ľudské. To je dôvodom nádeje, lebo svedčí o kráse Božieho diela, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu ako znamenie svojej slávy vo svete. Keď je toto znamenie zranené, sme zranení všetci. Keď je skazené, všetci tým trpíme. Keď je zabité, všetci sa cítime rozdrásaní. Preto vojna nikdy nie je hodná človeka a nikdy nie je požehnaná Bohom, lebo Stvoriteľ nás obdaril rozumom a vôľou, aby sme riešili konflikty ako ľudia a nie ako zvieratá, hoci by boli vybavené hypertechnologickými zbraňami. Jednota ľudskej rodiny predchádza jednotlivým národom a štátom. Nie je to len biologický fakt: je to etický princíp. Mier je povinnosťou spravodlivosti, lebo sme jedna ľudská rodina, jedna magnifica humanitas, ktorá nachádza v Kristovi svoju Hlavu a Vykupiteľa.
Pri úvahách nad encyklikou, ktorú som vydal 15. mája tohto roku, je preto potrebné pokračovať na ceste, ktorú vytýčil svätý Pavol VI.: keď „zaviedol výraz ‚civilizácia lásky‘, svet bol poznačený studenou vojnou, zbrojným pretekom a výraznými ekonomickými nerovnováhami. V tomto kontexte Cirkev ukazovala alternatívnu cestu k ideologickému protikladu medzi systémami a predstavovala si spoločenský poriadok, v ktorom sa prelínajú spravodlivosť a láska“ (Encyklika Magnifica humanitas, 186. Porov. sv. Pavol VI., Regina Caeli, 17. mája 1970). Tak sa totiž kresťanské svedectvo stáva proroctvom o novom svete, evanjelizáciou a službou, kultúrnym a sociálnym projektom, ktorý komplexne podporuje ľudský rozvoj. Keď Cirkev zvestuje evanjelium uprostred radostí i prenasledovaní, nikdy nie je stranícka: je pre všetkých a každému adresuje rovnaké slovo obrátenia a spásy.
Po tretie, dnes i vždy sa tešíme zo svornosti v poslušnosti, teda z načúvania, ktoré uznáva dar Slova, ktoré sa pre nás stalo telom. Prostredníctvom tohto úsilia nás Duch Svätý vedie, sám poukazuje na pastoračné problémy a príležitosti, očisťuje úmysly a napravuje to, čo sa odchyľuje od spoločnej cesty. Uskutočňovanie Synody, o ktoré sa usilujeme, pozýva všetkých, aby sme postupovali v jednote viery, v podporovaní mieru, v poslušnosti voči živému Slovu, ktorým je Ježiš. V tomto svetle „veľké a rýchle kultúrne zmeny si však zároveň vyžadujú, aby sme neustálu pozornosť venovali hľadaniu spôsobov vyjadrenia večných právd takým jazykom, ktorý ľuďom umožní rozpoznať ich neustálu novosť.“ (FRANTIŠEK, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 41). Jediné Slovo, ktoré sa stalo človekom, sa totiž vyjadruje vo všetkých jazykoch: Kristus, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, je pravý vinič, ktorý prináša ovocie prostredníctvom všetkých kultúr, ktoré kresťania premieňajú zvnútra. Tak, zatiaľ čo ideológie sveta chradnú, Duch Svätý dáva v Cirkvi rozkvitať bratskému porozumeniu, láske a misijnému elánu.
Pracujúc spoločne, sa naša kolegiálnosť stáva syntézou synodality, na ktorej sa podieľajú všetci pokrstení v jednote Božieho ľudu. Synodalita a kolegiálnosť sú totiž formami kresťanského bratstva, ktoré nás spája ako pokrstených a ako biskupov. Preto pomoc, ktorú mi budete môcť poskytnúť pri vykonávaní petrovského úradu, nachádza vo mne toho, kto prosí, a nie toho, kto rozkazuje. Autorita primátu totiž patrí tomu, kto počúva a len preto vedie, kto sa učí a len preto vyučuje, vždy v nasledovaní jediného Učiteľa. Nech nás na tejto strhujúcej ceste sprevádza príhovor svätých apoštolov Petra a Pavla.
Preklad: Zuzana Klimanová
Na prvom zasadaní konzistória v piatok dopoludnia bolo prítomných 178 kardinálov, ktorí sa posadili k stolom podľa pracovných skupín, do ktorých patria. Sú rozdelení do ôsmich skupín kardinálov-voličov, ktorí sú ordinármi (vrátane nunciov a kardinálov-voličov, ktorí ukončili službu ako ordinári), a 10 skupín kardinálov-voličov z Rímskej kúrie a kardinálov nevoličov. Po zaspievaní hymnu „Veni Creator“ kardinál Rueda Aparicio, ktorý moderoval prvé zasadnutie, otvoril rokovanie a udelil slovo kardinálovi Re, dekanovi Kardinálskeho kolégia, aby predniesol svoj pozdrav. Následne vystúpil Svätý Otec Lev XIV. s úvodným prejavom.
PLNÉ ZNENIE prejavu (kliknite tu)
Na záver prejavu kardinál Rueda Aparicio zdôraznil pápežovu prosbu o pomoc adresovanú kardinálom a uistil ho o ich podpore, s vierou, radosťou a ochotou. Kardinál potom stručne predstavil zasadnutie na tému „V akom svete sme povolaní hlásať evanjelium?“. Nakoniec dal slovo kardinálovi Grzegorzovi Ryśovi. „V akom svete dnes Cirkev ohlasuje evanjelium?“ Túto otázku otvoril kardinál Ryś počas meditácie na konzistóriu kardinálov vo Vatikáne. V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi ukázal dve tváre dnešného sveta: zraneného, osamelého človeka a Samaritána, od ktorého sa Cirkev môže učiť milosrdenstvu, blízkosti a obetavej láske. Podobenstvo podľa kardinála Rysa ponúka jeden z najpresnejších obrazov sveta, do ktorého je dnes Cirkev poslaná ohlasovať evanjelium. Vo svojej biblickej meditácii počas mimoriadneho konzistória kardinálov vo Vatikáne predstavil nielen dramatickú diagnózu súčasného človeka, ale aj prekvapivú výzvu: Cirkev sa má od dnešných „Samaritánov“ učiť.
Namiesto abstraktných úvah o svete sa poľský kardinál sústredil na konkrétneho človeka z Ježišovho podobenstva – „istého človeka“, ktorý padol do rúk zbojníkov. Práve v ňom vidí obraz dnešného ľudstva.
„Je obeťou násilia, okradnutý o dôstojnosť, zranený, opustený a napoly mŕtvy,“ opísal kard. Ryś jednotlivé črty človeka dneška. Poukázal pritom na vojny, rastúcu agresivitu, závislosti, psychické a duchovné zranenia i fenomén hlbokej osamelosti. Pripomenul slová dominikána Timothyho Radcliffa, podľa ktorého dnešný človek prežíva „cunami osamelosti“, hoci nikdy nemal k dispozícii toľko komunikačných prostriedkov ako dnes.
Kardinál zároveň upozornil na duchovný rozmer podobenstva. Muž, ktorý zostupuje z Jeruzalema do Jericha, sa vzďaľuje od chrámu. Tento obraz podľa neho pripomína sekularizovanú spoločnosť, ktorá hľadá naplnenie mimo Boha alebo náboženstvo zneužíva na ciele, ktoré sú evanjeliu cudzie. Meditácia sa však nekončí pri diagnóze. Druhou ústrednou postavou je Samaritán – cudzinec, ktorého vtedajšia spoločnosť odmietala. Práve on sa podľa kardinála stáva učiteľom Cirkvi. „Ježiš nás nepozýva iba pomáhať zranenému človeku. Pozýva nás učiť sa od Samaritána,“zdôraznil kardinál.
Podľa kard. Rysia môže Cirkev v dnešnom svete objaviť autentické prejavy milosrdenstva aj mimo svojich viditeľných hraníc. Namiesto podozrievania či žiarlivosti by mala rozpoznávať dobro, spolupracovať a nechať sa ním inšpirovať. Za tri najdôležitejšie postoje Samaritána kardinál označil súcit, blízkosť a veľkodušnú obetavosť. Mimoriadnu pozornosť venoval gestu, keď Samaritán ošetruje rany olejom a vínom – látkami používanými pri chrámových obetách. Kým kňaz a levita smerujú do chrámu, Samaritán sa podľa jeho slov sám stáva chrámom, pretože sprítomňuje Boha, ktorého meno je Milosrdenstvo.
Na záver svojej meditácie kardinál pripomenul, že dnešný svet má dve tváre: tvár človeka ležiaceho pri ceste a tvár Samaritána, ktorý sa zastaví. Obe sú skutočné, obe sú náročné a práve do takéhoto sveta Boh posiela Cirkev ohlasovať evanjelium. „Máme pred sebou dve tváre dnešného človeka: napoly mŕtveho človeka a cudzinca, ktorý nás učí, kde je pravý život. Obe sú pravdivé. Obe sú dôležité. A v oboch nás Boh posiela ohlasovať evanjelium.“
Sr. Jana Pavla Halčinová DKL – VaticanNews
Práca v skupinách
Po dlhšej chvíli tichej modlitby mali kardináli, rozdelení do jednotlivých skupín, možnosť podeliť sa o svoje myšlienky podľa stanovených pokynov. O 12:10 na plenárnom zasadnutí tajomníci niektorých skupín – všetkých 8 z prvej skupiny a 4 z druhej – podali správu o svojich spoločných úvahách. Všetky skupiny zdôraznili utrpenie, ktoré prežívajú muži a ženy v tomto období hlbokých spoločenských zmien.
Medzi témami, ktoré sa objavili v odpovediach na prvú otázku, patrí rastúca polarizácia v rámci spoločností a komunít, ktorá vedie k politickým napätiam a násiliu a ktorú živia sociálne rozpory, ako aj šírenie falošných informácií a všeobecná komunikácia, ktorá nepodporuje vzájomné stretávanie sa; bolo zdôraznené, že polarizácia sťažuje riadenie a spolunažívanie, že násilie sa čoraz viac stáva prostriedkom riešenia sporov, čo vedie k osobným antagonizmom, agresivite alebo, na medzinárodnej úrovni, k vojnám a konfliktom.
Niektoré pracovné skupiny poukázali na to, že mnohé miesta na svete trpia nedostatkom úcty voči náboženským a etnickým menšinám, čo ohrozuje náboženskú slobodu a vedie k nepriateľstvu, ba dokonca k násiliu, najmä voči Cirkvi; v tejto súvislosti niektoré skupiny spomenuli aj nárast antisemitizmu. Mnohé pracovné skupiny hovorili o prehnanom individualizme, kríze rodiny, predovšetkým o osamelosti starších ľudí aj mladých, ako o príčine ešte horších problémov, o náraste samovrážd a užívaní drog. V tejto súvislosti sa veľa hovorilo o mladých ľuďoch, a to aj v kontexte hospodárskej, finančnej krízy a krízy na trhu práce.
V centre mnohých príspevkov bolo uvedomenie si všeobecného pocitu nedôvery, fatalizmu a bezmocnosti voči inštitúciám, demokracii a budúcnosti, čo súvisí aj s poklesom pôrodnosti, nárastom zločineckých skupín, mládežníckej kriminality a obchodu s drogami. V tomto zmysle viaceré skupiny zdôraznili úlohu sekularizmu, straty transcendentných a duchovných hodnôt, zmyslu života, ako aj šírenie pocitu únavy a absencie perspektívy pravdy, ktoré sú znakmi neschopnosti uznať odlišnosť a budovať vzťahy a väzby.
Hovorilo sa o nevyhnutnosti pristupovať k migračnému fenoménu ľudsky a kresťansky, keďže tento fenomén mení tvár národov, spoločností a komunít, čím sa stáva naliehavou potreba skutočných integračných politík, zatiaľ čo vznikajú nové formy vylúčenia; spomenula sa aj ekologická kríza, ako aj korupcia a utrpenie spojené so životom vo veľkých mestách.
Cirkev ako matka a miesto prijatia
Vzhľadom na tieto situácie a utrpenie popisované na mnohých úrovniach, všetky skupiny zdôraznili, že je nevyhnutné, aby sa Cirkev prejavovala ako matka, ako miesto, ktoré prijíma – aj prostredníctvom reštrukturalizácie farností –, schopná uznať svoje chyby a premeniť utrpenie na príležitosť k rastu, a pripomínať svetu, že sme ľudská rodina. V tomto kontexte tiež vzišlo silné uvedomenie si zodpovednosti zverenej Cirkvi v súčasnom historickom momente. Mnohé skupiny poznamenali, že zatiaľ, čo mnohé inštitúcie prechádzajú krízou hodnovernosti, Cirkev sa cíti povolaná s vážnosťou vystupovať v prospech dôstojnosti osoby, mieru, zmierenia a spoločného dobra. A osobitne v kontextoch, kde je blízko k utrpeniu ľudí, rastie uvedomovanie si toho, ako práve tam možno nájsť tú hodnovernosť, ktorá chýba v iných inštitúciách.
Cirkev je odborníčkou na autentické vzťahy a na svet hľadí so súcitom: vidí mladých ľudí, ktorí majú rastúcu túžbu po evanjeliu, s ktorými možno prostredníctvom blízkosti budovať lepší svet; vidí, ako je synodalita prozreteľnostnou cestou pre Cirkev a ľudstvo k nájdeniu odpovedí, ktoré svet hľadá; ako sú dobročinná láska a podpora solidarity autentickým svedectvom veľkodušných mužov a žien, laikov a laičiek; ako môžu migranti byť požehnaním pre spoločenstvá, ktoré ich prijímajú; pracuje v prospech pokoja a zapojenia všetkých do spoločenstiev viery. V tomto zmysle bola spomenutá aj hodnota svedectva Cirkvi, keď je v menšine, ako malé stádo medzi mnohými národmi sveta. Rôzne skupiny zdôraznili význam vzdelávania ako priestoru, kde je možné znovu budovať spoločné dobro a podporovať rast povolaní, a opísali ľudovú zbožnosť a slávenie viery Božieho ľudu ako znaky nádeje.
Hovorilo sa o tom, ako sú v tomto zmysle znakom všetky snahy zamerané na odmietnutie násilia a na dialóg, ako napríklad ekumenický a medzináboženský dialóg, i o zásadnej úlohe modlitby pri podporovaní mieru. V tej istej súvislosti niektoré skupiny spomenuli nedávnu cestu Svätého Otca do Španielska a slová pápeža Leva, ktorý je v tejto dobe verným a slobodným hlasom.
Pápež Lev zostal až do začiatku práce v skupinách, aby sa potom vrátil ešte pred obnovením plenárneho zasadnutia. Na záver relácií skupín vystúpil s krátkym prejavom, v ktorom poďakoval prítomným a opäť zdôraznil hodnotu účasti a dialógu. Citoval meditáciu kardinála Ryśa, obraz človeka, ktorý je obeťou, takmer mŕtvy: „Ak nie sme slepí, je pravda, že je tu veľa utrpenia.“ Osamelosť a utrpenie, povedal pápež, sú akoby výsledkom tejto spoločnosti, výzvou, na ktorú Cirkev odpovedá tým, že všetkých pozýva k spoločenstvu, a to nielen otváraním kostolov a slávením sviatostí, ale aj vytváraním príležitostí a zážitkov stretnutia.
Zasadnutie sa skončilo modlitbou Anjel Pána a popoludňajšie stretnutie bolo stanovené na 16:00. V súlade s rozhodnutím Svätej stolice sú rokovania konzistória dôverné. Kardináli boli požiadaní, aby zachovali diskrétnosť s cieľom podporiť atmosféru bratského dialógu a slobodnej výmeny myšlienok.
Toto je druhé konzistórium zvolané Levom XIV. Zúčastňuje sa na ňom kardinálske kolégium z celého sveta. Konanie prebieha synodálnou metódou a zahŕňa modlitbu, osobnú reflexiu a prácu v malých skupinách.
Zdroje: VaticanNews, slovenská a poľská redakcia
Aktualizované