Vatikán 3. júna (VaticanNews) Pri generálnej audiencii v stredu 3. júna sa pápež Lev XIV. v pokračovaní cyklu o konštitúcii Sacrosanctum Concilium venoval významu obradu, znaku a symbolu v liturgii. Zdôraznil, že liturgické obrady nie sú iba vonkajšími formami, ale miestom stretnutia človeka s Bohom, ktoré formuje vieru, spoločenstvo i duchovný život veriacich.
Na Námestí svätého Petra nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Medzi viac ako stovkou účastníkov boli veriaci z Farnosti Bratislava-Devín, ako aj študenti a pedagógovia Gréckokatolíckeho gymnázia blahoslaveného Pavla Gojdiča z Prešova-Sekčova.
GENERÁLNA AUDIENCIA (streda, 3. júna 2026)
KATECHÉZA DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU
III. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium
3. Obrad, znak a symbol
Čítanie: Lk 24, 28 – 31
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
Drahí bratia a sestry,
v rámci pokračovania katechéz o koncilovej konštitúcii Sacrosanctum Concilium (SC) sa chceme zamyslieť nad niektorými základnými prvkami posvätnej liturgie, ako sú obrad, znak a symbol.
Druhý vatikánsky koncil, čerpajúc z cenného dedičstva liturgického hnutia, nám pomohol znovu objaviť pravdu, ktorá bola veľmi živá vo vedomí ranej Cirkvi a v učení cirkevných otcov. Obrady kresťanskej liturgie nie sú vonkajším obalom sviatostného tajomstva ani súborom svojvoľných obradov, ale sú cirkevným sprostredkovaním, prostredníctvom ktorého k nám prichádza božský dar. Práve preto koncil vyzýva k pochopeniu mysterium fidei, ktoré sa v liturgii uskutočňuje prostredníctvom obradov a modlitieb (porov. SC, 48).
Obrad dáva formu liturgickému úkonu a prostredníctvom neho aj nášmu životu, čím v nás vytvára duchovnú citlivosť, ktorá nás robí schopnými okúsiť Božiu prítomnosť prostredníctvom Ježiša Krista. Samozrejme, k tomu dochádza vtedy, ak voči liturgii nezostávame cudzími alebo nemými pozorovateľmi (porov. tamže), ale sa na nej zúčastňujeme celým svojím bytím – telom, mysľou i srdcom – v poslušnosti voči Pánovmu príkazu. Prostredníctvom posvätného obradu sa učíme počúvať Božie slovo, vzdávať vďaky a klaňať sa Bohu, žiť bratské spoločenstvo a cirkevnú jednotu. Objavujeme, že sme zhromaždením s mnohými tvárami, zjednoteným tou istou vierou.
Obrad nás vťahuje do jasne definovanej postupnosti gest a modlitieb, čo môže niekedy kontrastovať s našou individuálnou tendenciou k spontánnosti. Jeho logika však nespočíva v tom, aby slobodu obmedzoval schémami. Naopak, slávnostnou striedmosťou svojho rytmu obrad prerušuje hektickú činnosť a vracia nás k podstate. Objavujeme tak iný rozmer konania, ktorý nie je vedený produktívnymi výpočtami, a inú skúsenosť s časom a priestorom. V obrade zažívame logiku nezištnosti, nachádzame odpočinok, ktorý regeneruje srdce, uznávame, že nás predchádza božská milosť, a učíme sa žiť v rytme, v ktorom prebýva Duch Svätý.
Gramatika obradu je prepletená znakmi a symbolmi vlastnými liturgii. V nej, ako uvádza Koncil, „sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka“ (SC, 7). Katechizmus Katolíckej cirkvi hlbšie rozvíja hodnotu týchto znakov a pripomína, že „ich význam má korene v diele stvorenia a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach starej zmluvy a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista“ (č. 1145). Osobitne výstižným znakom je voda: od počiatkov stvorenia až po potopu, od prechodu cez Červené more po Jordán, až po vodu, ktorá vyteká z Kristovho boku a stáva sa sviatostným znakom ponorenia do jeho smrti a zmŕtvychvstania.
„Znak“ a „symbol“ sú pojmy, ktoré sa často používajú ako synonymá. V skutočnosti je znak symbolický vtedy, keď je schopný odkazovať nielen na myšlienku, ale na celý systém významov a hodnôt. Tak napríklad, keď sme pokropení svätenou vodou, ožíva v nás vedomie daru, ktorý sme prijali v krste, a naše priľnutie k novému životu v Kristovi. Po druhé, symboly majú v podstate praktický charakter, keďže sú predovšetkým úkonmi – jednoduchšími a bežnejšími, ako je pokľaknutie či vzájomné odovzdanie si znaku pokoja, alebo náročnejšími, ako sú úkony, ktoré tvoria každé sviatostné tajomstvo. Predovšetkým však majú symboly jedinečný performatívny a transformačný rozmer, a to tak vo vzťahu k hmotným prvkom, z ktorých sa skladajú, ako aj vo vzťahu k tým, ktorí s nimi prichádzajú do kontaktu. Vytvárajú pocit príslušnosti, dotýkajú sa srdca i mysle a podnecujú autentické cirkevné vzťahy.
V apoštolskom liste Desiderio desideravi pápež František, stotožňujúc sa s tvrdením Romana Guardiniho, označil za „prvú úlohu liturgickej formácie“, že „človek sa musí opäť stať schopným symbolov“ (č. 44). Potrebujeme sa nechať vychovávať liturgickými obradmi, citlivo a bez svojvôle pestovať krásu našich slávení a angažovať sa v autentickej mystagógii. Skúsenosť živej a zbožnej liturgie, sprevádzaná vhodnou mystagogickou katechézou, je najlepším zdrojom na prebudenie otvorenosti voči stretnutiu s Bohom, ktoré sa v logike vtelenia môže uskutočniť len zapojením celého človeka: ducha, duše a tela (porov. 1 Sol 5, 23).
Preklad Martin Jarábek, Andrej Klapka