Vatikán 6. mája (VaticanNews) V stredu 6. mája na generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pápež pokračoval v cykle katechéz o dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium. Zaoberal sa „eschatologickým“ rozmerom Cirkvi, ktorý je príliš často prehliadaný alebo bagatelizovaný a pripomenul, že Cirkev žije medzi „už“ začiatkom Božieho kráľovstva a „ešte nie“ sľúbeného a očakávaného naplnenia. Žiadna inštitúcia Božieho ľudu, tvrdí, „nemôže byť absolutizovaná“, ale je skôr povolaná žiť „v histórii a v čase“.
GENERÁLNA AUDIENCIA (streda, 6. máj 2026)
Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium 8. Cirkev, putujúca dejinami na ceste do nebeskej vlasti
KATECHÉZA
Čítanie: Zjv 7, 9 – 10
„Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“
Bratia a sestry,
keď sa dnes zameriavame na časť 7. kapitoly konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi, uvažujeme nad jej charakteristickou črtou: eschatologickým rozmerom. Cirkev totiž kráča v tomto pozemskom živote vždy smerom ku konečnému cieľu, ktorým je nebeská vlasť. Ide o podstatný rozmer, ktorý však často prehliadame alebo bagatelizujeme, pretože sme príliš sústredení na to, čo je bezprostredne viditeľné, a na konkrétnejšie dynamiky života kresťanskej komunity.
Cirkev je Boží ľud putujúci v dejinách, ktorého cieľom všetkého konania je Božie kráľovstvo (porov. LG, 9). Ježiš založil Cirkev práve tým, že ohlasoval toto Kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja (porov. LG 5). Sme preto povolaní zohľadňovať spoločenský a kozmický rozmer spásy v Kristovi a upierať pohľad na tento konečný horizont, aby sme všetko posudzovali a hodnotili v tejto perspektíve.
Cirkev žije v dejinách v službe príchodu Božieho kráľovstva na svet. Vždy a všetkým zvestuje slová tohto prísľubu, prijíma zálohu naň v slávení sviatostí, osobitne Eucharistie, a realizuje a prežíva jeho logiku vo vzťahoch lásky a služby. Okrem toho si uvedomuje, že je miestom a prostriedkom, kde sa zjednotenie s Kristom uskutočňuje „najužším spôsobom“ (LG, 48), pričom zároveň uznáva, že spásu môže Boh v Duchu Svätom darovať aj mimo jej viditeľných hraníc.
V tejto súvislosti konštitúcia Lumen gentium uvádza dôležité tvrdenie: Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“ (LG, 48), teda znamením a nástrojom tej plnosti života a pokoja, ktorú sľúbil Boh. To znamená, že sa nestotožňuje dokonale s Božím kráľovstvom, ale je jeho zárodkom a počiatkom, lebo naplnenie bude udelené ľudstvu a vesmíru až na konci. Veriaci v Krista preto kráčajú týmito pozemskými dejinami, poznačenými dozrievaním dobra, ale aj nespravodlivosťami a utrpením, bez ilúzií a bez zúfalstva; žijú orientovaní na prísľub, ktorý dostali od „toho, ktorý všetko robí nové“ (porov. Zjv 21,5). Cirkev preto realizuje svoju misiu medzi „už“ začiatkom Božieho kráľovstva v Ježišovi a „ešte nie“ sľúbeného a očakávaného naplnenia. Ako strážkyňa nádeje, ktorá osvetľuje cestu, je tiež poverená misiou vyslovovať jasné slová, aby odmietla všetko, čo trýzni život a bráni jeho rozvoju a postaviť sa na stranu chudobných, vykorisťovaných, obetí násilia a vojny a všetkých, ktorí trpia na tele i na duši (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, č. 159).
Cirkev, znamenie a sviatosť Božieho kráľovstva, je Božím ľudom putujúcim na zemi, ktorý práve na základe konečného prísľubu číta a interpretuje z evanjelia dynamiku dejín, odsudzuje zlo vo všetkých jeho podobách a slovami i skutkami ohlasuje spásu, ktorú Kristus chce uskutočniť pre celé ľudstvo, a svoje kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Cirkev teda nehlása samu seba; naopak, v nej musí všetko odkazovať na spásu v Kristovi.
V tejto perspektíve je Cirkev povolaná pokorne uznať ľudskú krehkosť a pominuteľnosť svojich inštitúcií, ktoré hoci slúžia Božiemu kráľovstvu, nesú na sebe pominuteľný obraz tohto sveta (porov. LG, 48). Žiadna cirkevná inštitúcia nemôže byť absolutizovaná; naopak, keďže žijú v dejinách a v čase, sú povolané k neustálemu obráteniu, k obnoveniu foriem a reforme štruktúr, k neustálemu obnovovaniu vzťahov, aby mohli skutočne zodpovedať svojmu poslaniu.
V horizonte Božieho kráľovstva treba chápať aj vzťah medzi kresťanmi, ktorí dnes plnia svoje poslanie, a tými, ktorí už ukončili svoj pozemský život a nachádzajú sa v štádiu očisťovania alebo blaženosti. Lumen gentium totiž tvrdí, že všetci kresťania tvoria jednu Cirkev, že existuje spoločenstvo a podiel na duchovných dobrách založený na zjednotení všetkých veriacich s Kristom, fraterna sollicitudo medzi pozemskou a nebeskou Cirkvou: to spoločenstvo svätých, ktoré sa prežíva osobitne v liturgii (porov. LG, 49 – 51). Modlitbou za zosnulých a nasledovaním stôp tých, ktorí už žili ako Ježišovi učeníci, sme aj my podporovaní na našej ceste a posilňujeme uctievanie Boha: poznačení jediným Duchom a zjednotení v jedinej liturgii spolu s tými, ktorí nás predišli vo viere, chválime a oslavujeme Najsvätejšiu Trojicu.
Buďme vďační koncilovým otcom, že nám pripomenuli tento taký dôležitý a krásny rozmer kresťanstva, a snažme sa ho rozvíjať v našom živote.
Preklad: Andrej Klapka, Zuzana Klimanová