Yaounde 18. apríla (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v príhovore predstaviteľom štátu, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru v Luande vyjadril blízkosť obetiam záplav v provincii Benguela a ocenil solidaritu Angolčanov. Zároveň varoval pred extraktivistickou logikou, ktorá mení krajinu i človeka na tovar, a vyzval zodpovedných predstaviteľov, aby konflikty premieňali na cesty obnovy, chránili mnohotvárnosť krajiny a budovali Angolu ako „projekt nádeje“ založený na spravodlivosti, dialógu a spoločnom dobre.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA Stretnutie s predstaviteľmi štátu, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru Luanda, Prezidentský palác 18. apríla 2026
Pán prezident, vážené autority a členovia diplomatického zboru, dámy a páni!
Je pre mňa veľkou radosťou byť medzi vami. Ďakujem vám, pán prezident, za pozvanie na návštevu Angoly i za slová privítania. Prichádzam medzi vás, aby som sa stretol s vaším ľudom ako pútnik, ktorý hľadá znamenia Božieho pôsobenia na tejto zemi, ktorú Boh miluje.
Skôr než budem pokračovať, chcem uistiť o svojej modlitbe za obete silných dažďov a záplav, ktoré zasiahli provinciu Benguela, a zároveň vyjadriť svoju blízkosť rodinám, ktoré prišli o svoje domovy. Viem tiež, že vy, Angolčania, ste zjednotení vo veľkej reťazi solidarity v prospech postihnutých.
Túžim sa s vami stretnúť v nezištnosti pokoja a vidieť, že váš národ má poklady, ktoré sa nedajú kúpiť ani ukradnúť. Predovšetkým má v sebe radosť, ktorú nedokázali uhasiť ani tie najťažšie okolnosti. Táto radosť, ktorá pozná aj bolesť, rozhorčenie, sklamania a porážky, pretrváva a obnovuje sa medzi tými, ktorí si zachovali srdce i myseľ slobodné od klamu bohatstva. Dobre viete, že na vašu krajinu sa príliš často pozeralo, a ešte stále pozerá, s úmyslom niečo dať alebo častejšie niečo vziať. Je potrebné pretrhnúť tento reťazec záujmov, ktorý redukuje skutočnosť i samotný život na obyčajný tovar.
Afrika je pre celý svet zdrojom radosti a nádeje, ktoré by som bez váhania označil za „politické“ čnosti, pretože jej mladí a chudobní ešte snívajú, ešte dúfajú, neuspokojujú sa s tým, čo už existuje, túžia znovu povstať, pripraviť sa na veľú zodpovednosť a osobne sa angažovať. Múdrosť národa sa totiž nedá ochromiť nijakou ideológiou a túžba po nekonečne, ktorá prebýva v ľudskom srdci, je hlbším princípom spoločenskej premeny než akýkoľvek politický či kultúrny program. Som tu medzi vami v službe najlepších síl, ktoré oživujú ľudí a spoločenstvá tvoriace pestrofarebnú mozaiku Angoly. Chcem počúvať a povzbudzovať tých, ktorí si už zvolili dobro, spravodlivosť, mier, toleranciu a zmierenie. Zároveň spolu s miliónmi mužov a žien dobrej vôle, ktorí sú hlavným bohatstvom tejto krajiny, chcem vyprosiť obrátenie pre tých, ktorí si volia opačné cesty a bránia jej harmonickému a bratskému rozvoju.
Drahí, hovoril som o materiálnych bohatstvách, na ktoré si aj vo vašej krajine robia nárok mocní. Koľko utrpenia, koľko smrti, koľko sociálnych a environmentálnych katastrof prináša logika ekonomického vykorisťovania prírodných zdrojov! Na celom svete vidíme, ako v skutočnosti živí model rozvoja, ktorý diskriminuje a vylučuje, a predsa sa ešte stále pokúša presadiť ako jediný možný. Svätý pápež Pavol VI., ktorý prenikavo interpretoval obavy mladých ľudí, už pred šesťdesiatimi rokmi odsúdil „senilný – úplne anachronický – aspekt komerčnej, hedonistickej a materialistickej civilizácie, ktorá sa ešte stále snaží vystupovať ako nositeľka budúcnosti“. A dodal: „Proti tejto ilúzii spontánna reakcia mnohých mladých ľudí, napriek ich excesom, vyjadruje skutočnú hodnotu. Táto generácia očakáva niečo iné“ (Apoštolská exhortácia Gaudete in Domino, VI).
Vďaka veľmi starobylej múdrosti, ktorá formuje vaše myslenie i cítenie, ste svedkami toho, že stvorenie je harmóniou v bohatstve rozmanitosti. Vždy, keď túto harmóniu narušila svojvôľa niektorých, váš ľud trpel. Nesie jazvy tak materiálneho vykorisťovania, ako aj snahy vnucovať jednu ideu nad iné. Afrika naliehavo potrebuje prekonať situácie a javy konfliktov a nepriateľstva, ktoré roztrhávajú sociálnu a politickú štruktúru mnohých krajín a podporujú chudobu i vylúčenie. Iba v stretnutí život rozkvitá. Na začiatku je dialóg. Ten nevylučuje rozdielnosť názorov, ktorá sa však môže stať konfliktom.
Môj ctihodný predchodca pápež František nám ponúkol nezabudnuteľnú interpretáciu: „ Niektorí sa na konflikt len pozrú a idú ďalej, akoby sa nič nestalo; umyjú si ruky, aby mohli pokračovať vo vlastnom živote. Iní do konfliktu vstúpia takým spôsobom, že sa stanú jeho väzňami; stratia horizont a svoj vlastný zmätok i nespokojnosť projektujú voči inštitúciám, čím znemožňujú jednotu. Existuje však ešte tretí spôsob, ktorý je na riešenie konfliktov najvhodnejší. Jeho obsahom je konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom. ‚Blahoslavení tí, čo šíria pokoj‘ (Mt 5, 9)” (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 227).
Angola môže veľmi rásť, ak predovšetkým vy, ktorí máte v krajine zodpovednosť, uveríte v mnohotvárnosť jej bohatstva. Nebojte sa rozdielností ani neutlmujte vízie mladých a sny starších. Vedzte riadiť konflikty tak, že ich premeníte na cesty obnovy. Stavajte spoločné dobro nad čiastkové záujmy a nikdy nestotožňujte svoju časť s celkom. Vtedy vám dejiny dajú za pravdu, aj keď vám dnes niektorí odporujú.
Hovoril som o radosti a nádeji ako o charakteristikách vašej mladej spoločnosti. Zvyčajne sa považujú za osobné, súkromné pocity. V skutočnosti sú však intenzívnou a expanzívnou silou, ktorá odporuje každej rezignácii i pokušeniu uzavrieť sa do seba. Despoti a tyrani tela i ducha sa snažia urobiť duše pasívnymi a srdcia smutnými, náchylnými na nečinnosť, poddajnými a podrobenými moci. V smútku sa totiž stávame korisťou vlastných strachov a preludov, uchyľujeme sa k fanatizmu, podriadenosti, mediálnemu šumu, preludu zlata i mýtu identity. Nespokojnosť, pocit bezmocnosti a vykorenenosti nás oddeľujú namiesto toho, aby nás spájali, a šíria atmosféru odcudzenia od verejných vecí, pohŕdania nešťastím druhých a popierania každej formy bratstva. Takáto nezhoda rozkladá základné vzťahy človeka k sebe samému, k druhým i k realite. Ako pripomenul pápež František: „Najlepší spôsob na ovládanie a napredovanie bez limitov je rozsievať nedostatok nádeje a vyvolávať neustálu nedôveru, hoci zamaskovanú obranou niektorých hodnôt. Dnes sa v mnohých krajinách používa politický mechanizmus vyhrocovania, jatrenia a polarizovania“ (Encyklika Fratelli tutti, 15).
Z tejto odcudzenosti nás oslobodzuje pravá radosť, ktorú viera právom rozpoznáva ako dar Ducha Svätého. Ako napísal svätý Pavol: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Radosť je totiž tým, čo zintenzívňuje život a podnecuje nás vyjsť do otvoreného priestoru spoločenského života: každý sa raduje, keď rozvíja svoje vzťahové schopnosti, keď vníma, že prispieva k spoločnému dobru, a keď je uznaný ako jedinečná a dôstojná osoba v spoločenstve stretnutí, ktoré sa rozširujú a rozvíjajú ducha. Radosť dokáže vytýčiť cesty aj v najtemnejších oblastiach stagnácie a úzkosti. Drahí, preskúmajme teda svoje srdcia, lebo bez radosti niet obnovy; bez vnútorného života niet oslobodenia; bez stretnutia niet politiky; bez druhého niet spravodlivosti.
Spoločne môžete urobiť z Angoly projekt nádeje. Katolícka cirkev, ktorej službu tejto krajine si, ako viem, veľmi vážite, chce byť kvasom v ceste a podporovať rast spravodlivého modelu spolužitia, oslobodeného od otroctiev vnucovaných elitami s veľkým kapitálom a falošnými radosťami. Len spoločne budeme môcť rozmnožiť talenty tohto úžasného ľudu aj na perifériách miest a v najodľahlejších vidieckych oblastiach, kde pulzuje jeho život a pripravuje sa jeho budúcnosť. Odstráňme prekážky integrálneho ľudského rozvoja tým, že budeme bojovať a dúfať spolu s tými, ktorých svet odmietol, ale ktorých si Boh vyvolil. Tak totiž vznikla naša nádej: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ (Ž 118, 22), Ježiš Kristus, plnosť človeka i dejín.
Boh žehnaj Angolu! Ďakujem.
Preklad Martin Jarábek