Alžírsko 9. apríla (TK KBS) Alžírsko čaká historická udalosť. Ako prvý pápež v dejinách vstúpi na jeho pôdu Svätý Otec Lev XIV. Stane sa tak v dňoch 13. – 15. apríla 2026. Hlava Katolíckej cirkvi, sám formovaný augustiniánskou spiritualitou, sa zastaví v hlavnom meste Alžír a v Annabe – starovekom meste Hippo Regius, kde pôsobil svätý Augustín.
Pre miestnu Cirkev má táto návšteva osobitný význam. Biskup Michel Jean-Paul Guillaud stojí na čele diecézy Constantine-Hippone necelý rok. V rozhovore s ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi vysvetľuje, aké očakávania s ňou veriaci spájajú a ako dnes vyzerá život Cirkvi v prevažne moslimskom Alžírsku.
Radosť a povzbudenie pre malú Cirkev
Správa o pripravovanej návšteve pápeža vyvolala medzi alžírskymi kresťanmi veľkú radosť. Hoci raná Cirkev dala svetu troch pápežov pochádzajúcich zo severnej Afriky – Viktora, Miltiada a Gelázia – do dnešného Alžírska ešte žiadny úradujúci pápež nezavítal. „Pre našu malú Cirkev je to viac, než by sme si vôbec mohli priať. Je to veľká milosť,“ hovorí biskup Guillaud.
Pápež Lev XIV. však krajinu pozná. Už dvakrát ju navštívil ako generálny predstavený Rádu svätého Augustína, raz pri príležitosti konferencie venovanej svätému Augustínovi a druhýkrát pri obnove baziliky v Annabe. Tentoraz prichádza najmä preto, aby sa stretol s alžírskym ľudom.
Mnohých obyvateľov krajiny oslovili aj jeho slová po zvolení za pápeža, keď sa predstavil ako „syn svätého Augustína“. Niektorí si najprv mysleli, že ide o geografickú poznámku, no čoskoro pochopili, že pápež hovorí o duchovnom synovstve. „To, že pápež venuje tri dni severnej Afrike a prichádza do krajiny s moslimskou väčšinou, je silné gesto,“ dodáva biskup. Podľa neho v Alžírsku zároveň rastie presvedčenie, že pápež nie je iba hlavou katolíkov, ale slúži celému ľudstvu.
Svätý Augustín ako spoločné dedičstvo
Postava svätého Augustína získava nové miesto v povedomí obyvateľov Alžírska. Po získaní nezávislosti v roku 1962 sa krajina k jeho odkazu veľmi nehlásila, no postupne sa to začalo meniť. Zlomovým momentom bola konferencia v roku 2001 s názvom Svätý Augustín: Jeho africkosť a univerzalita. Zorganizovala ju Islamská vysoká rada v spolupráci s univerzitou vo švajčiarskom Fribourgu. Odvtedy sa v Alžírsku objavilo viac publikácií a diskusií o tomto veľkom cirkevnom otcovi.
Dnes každoročne navštívia Baziliku svätého Augustína v Annabe desaťtisíce ľudí. Takmer všetci návštevníci sú moslimovia. Na obnove baziliky sa podieľal aj štát. „Svätý Augustín sa postupne stáva spoločným kultúrno-duchovným dedičstvom,“ vysvetľuje biskup Guillaud. Každý rok okolo 13. novembra, dátumu jeho narodenia, sa v meste konajú Augustiniánske dni. Program zahŕňa konferencie, divadelné predstavenia i diskusie, do ktorých sa zapájajú kresťanskí aj moslimskí autori.
Nepočetná, mladá Cirkev
Po získaní nezávislosti a odchode veľkej časti európskeho obyvateľstva sa Cirkev v Alžírsku výrazne oslabila. Tento proces ešte urýchlilo znárodňovanie, arabizácia a konflikty v 90. rokoch. No zároveň sa otvára nová kapitola. Do krajiny začali prichádzať študenti zo subsaharskej Afriky, ktorí získali štipendiá na alžírskych univerzitách. Dnes tvoria drvivú väčšinu katolíckej komunity práve študenti z krajín ako Uganda, Tanzánia, Zimbabwe, Mozambik či Angola. Rozmanitosť národností prináša aj jazykové výzvy, no zároveň robí z miestnej Cirkvi mladé a dynamické spoločenstvo.
Diecéza Constantine-Hippone na severovýchode Alžírska je obrovská. Rozlohou približne 110-tisíc km² je viac než dvakrát väčšia ako Slovensko. V piatom storočí sa na jej území nachádzalo približne 195 starovekých diecéz. Dnes je tu Cirkev prítomná na siedmich miestach, pričom jednotlivé komunity sú od seba vzdialené aj sto kilometrov. O veriacich sa stará desiatka kňazov a podobný počet rehoľných sestier. Dobrodinci nadácie ACN im pomáhajú pokryť náklady na život a prispievajú aj na záležitosti praktického života, napríklad na potrebné auto.
Nie všetky komunity však môžu mať pravidelnú pastoračnú starostlivosť. „To nás naučilo znovu objaviť, že základom kresťanskej komunity je predovšetkým prítomnosť samotných kresťanov,“ hovorí biskup. Do mesta Béjaïa napríklad prichádza kňaz iba dvakrát do mesiaca. Veriaci sa však stretávajú každý týždeň, aby spolu čítali Sväté písmo. Niektorí študenti cestujú na svätú omšu z veľkej diaľky a často zostávajú celý víkend, aby mohli prežiť čas v spoločenstve. „Cirkev sa tak stáva rodinným, bratským a pohostinným miestom,“ dodáva biskup.
Medzi dvoma svetmi
Ak miestni obyvatelia prejavia záujem prijať kresťanstvo, Cirkev postupuje veľmi opatrne. Štátne úrady sú o jej činnosti informované a rešpektujú slobodu svedomia, pokiaľ Cirkev nevedie aktívny prozelytizmus. „Keď niekto požiada o krst, pristupujeme k tomu bez náhlenia, s veľkým rozlišovaním a dôkladnou prípravou,“ vysvetľuje biskup Guillaud. Najväčšie ťažkosti pritom často neprichádzajú zo strany štátu, ale z rodinného prostredia. Zmena náboženstva môže byť v spoločnosti hlboko spojenej s vlastnou tradíciou veľmi bolestivá.
V niektorých mestách sú katolíci medzi kresťanmi v menšine. Ak nemajú možnosť sláviť Eucharistiu každý týždeň, venujú sa najmä štúdiu Biblie. V meste Constantine sa katolíci pravidelne stretávajú s miestnou metodistickou komunitou. „Prostredie nás prirodzene vedie k veľmi konkrétnemu ekumenizmu, sústredenému na to najpodstatnejšie,“ uzatvára biskup Guillaud.
Zdroj: ACN/Amélie Berthelin, Dorota Luteránová