Monako 28. marca (VaticanNews) Pápež Lev XIV. slávil svätú omšu na štadióne Louis II. v Monaku a v homílii pripomenul, že rozhodnutie veľrady odsúdiť Ježiša na smrť vyrástlo zo strachu a politického kalkulu. Zdôraznil, že Boh premieňa aj ľudskú nespravodlivosť na cestu spásy a že pokoj nevzniká rovnováhou síl, ale z očistených sŕdc schopných vidieť v druhom brata. Cirkev je podľa jeho slov povolaná chrániť každý ľudský život a svedčiť o radosti evanjelia uprostred sveta poznačeného vojnami a modloslužbou moci a peňazí.
APOŠTOLSKÁ CESTA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV., MONACKÉ KNIEŽATSTVO 28. marca 2026
Homília pri svätej omši Štadión Louis II.
Drahí bratia a sestry,
evanjelium, ktoré sme práve počuli (porov. Jn 11, 45 – 57), prináša krutý rozsudok nad Ježišom: hovorí totiž o dni, keď sa členovia veľrady „rozhodli, že ho zabijú“ (v. 53). Prečo sa to stalo? Pretože vzkriesil Lazára z mŕtvych; pretože vrátil život svojmu priateľovi, pri ktorého hrobe plakal a zdieľal bolesť Marty a Márie. Práve Ježiš, ktorý prišiel na svet, aby nás oslobodil od rozsudku smrti, je odsúdený na smrť. Nejde o náhodu, ale o presné a premyslené rozhodnutie.
Verdikt Kajfáša a veľrady totiž vychádza z politického kalkulu, ktorého základom je strach: ak by Ježiš naďalej dával nádej a premieňal bolesť ľudu na radosť, „prídu Rimania“ a spustošia krajinu (porov. v. 48). Namiesto toho, aby v Nazaretskom spoznali Mesiáša, teda dlho očakávaného Krista, vidia v ňom hrozbu. Ich pohľad je natoľko skreslený, že práve znalci Zákona ho porušujú. Zabúdajú na Božie prisľúbenie svojmu ľudu a chcú zabiť nevinného, pretože za ich strachom stojí pripútanosť k moci. No ak ľudia zabúdajú na Zákon, ktorý prikazuje nezabíjať, Boh nezabúda na prisľúbenie, ktoré pripravuje svet na spásu. Jeho prozreteľnosť robí z tohto vražedného rozsudku prostriedok na zjavenie najvyššieho úmyslu lásky: hoci bol Kajfáš zlý, „prorokoval, že Ježiš zomrie za národ“ (v. 51).
Sme tak svedkami dvoch protikladných pohybov: na jednej strane Božieho zjavenia, ktoré ukazuje jeho tvár ako tvár všemohúceho Pána a Spasiteľa, na druhej strane skrytého konania mocných autorít pripravených zabíjať bez výčitiek. Nevidíme to aj dnes? Na ich priesečníku stojí znamenie Ježiša: darovanie života. Je to znamenie, ktoré nachádza predobraz vo vzkriesenom Lazárovi, najbližšie proroctvo toho, čo sa stane Kristovi v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. V tej Pasche Syn dovŕši dielo Otca mocou Ducha Svätého: ako na počiatku Boh dal bytiu život z ničoho, tak v plnosti času vykupuje každý život zo smrti, ktorá ničí stvorenie.
Z tohto vykúpenia pramení radosť viery a sila nášho svedectva na každom mieste a v každom čase. V Ježišovom príbehu je totiž obsiahnutý príbeh nás všetkých, počnúc najmenšími a utláčanými: aj dnes sa vo svete robí toľko kalkulov, aby sa zabíjali nevinní; koľko zdanlivých dôvodov sa uvádza, aby boli odstránení! No proti naliehaniu zla stojí večná Božia spravodlivosť, ktorá nás vždy vyslobodzuje z našich hrobov, ako Lazára, a daruje nám nový život. Pán oslobodzuje od bolesti tým, že vlieva nádej, premieňa tvrdosť srdca tým, že mení moc na službu, a práve takto zjavuje pravé meno svojej všemohúcnosti: milosrdenstvo. Milosrdenstvo zachraňuje svet: stará sa o každý ľudský život, od chvíle, keď sa začína v lone matky, až po jeho zánik, a v každej jeho krehkosti. Ako nás učil pápež František, kultúra milosrdenstva odmieta kultúru vyraďovania.
Hlas prorokov, ktorý sme počuli, dosvedčuje, ako Boh uskutočňuje svoj plán spásy. V prvom čítaní Ezechiel ohlasuje, že Božie dielo sa začína ako oslobodenie (Ez 37, 23) a završuje sa ako posvätenie ľudu (porov. v. 28): ide o cestu obrátenia, podobnú tej, ktorú prežívame v Pôstnom období. Je to iniciatíva, ktorá zahŕňa všetkých, nie je súkromná ani individuálna, ale premieňa naše vzťahy s Bohom i medzi nami navzájom.
Oslobodenie má predovšetkým podobu očistenia od „nečistých modiel“ (v. 23). Čo to znamená? Týmto výrazom prorok označuje všetko, čo zotročuje srdce, kupuje ho a kazí. Slovo modla znamená „malá idea“, teda zmenšené videnie, ktoré zmenšuje nielen slávu Všemohúceho tým, že ho premieňa na predmet, ale aj myslenie človeka. Modloslužobníci sú teda krátkozrakí ľudia: pozerajú sa na to, čo uchvacuje ich oči a zatemňuje ich pohľad. A tak sa práve veľké a dobré veci tejto zeme stávajú modlami a menia sa na formy otroctva nie pre tých, ktorým chýbajú, ale pre tých, ktorí sa nimi presycujú a nechávajú blížneho v biede a smútku. Oslobodenie od modiel je teda oslobodením od moci, ktorá sa zmenila na nadvládu, od bohatstva, ktoré sa zvrhlo na chamtivosť, od krásy, ktorá sa premenila na márnivosť.
Boh nás v týchto pokušeniach neopúšťa, ale prichádza na pomoc slabému a smutnému človeku, ktorý si myslí, že modly sveta mu zachránia život. Ako učí svätý Augustín: „človek sa oslobodzuje z ich moci, keď uverí v toho, ktorý mu dal príklad pokory, aby ho pozdvihol“ (De civitate Dei, VII, 33). Týmto príkladom je samotný Ježišov život, Boh, ktorý sa stal človekom pre našu spásu. Namiesto toho, aby nás potrestal, ničí zlo svojou láskou a napĺňa slávnostné prisľúbenie: „Očistím ich: budú mojím ľudom a ja budem ich Bohom“ (Ez 37, 23). Pán mení dejiny sveta tým, že nás povoláva z modloslužby k pravej viere, zo smrti do života.
Preto, drahí bratia a sestry, tvárou v tvár mnohým nespravodlivostiam, ktoré zraňujú národy, a vojne, ktorá ničí krajiny, zaznieva neustále hlas proroka Jeremiáša, dnes ohlasovaný ako žalm: „Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali“ (Jer 31, 13). Očistenie od modloslužby, ktorá robí ľudí otrokmi iných ľudí, sa uskutočňuje ako posvätenie – dar milosti, ktorý robí ľudí Božími deťmi, bratmi a sestrami medzi sebou. Tento dar osvetľuje našu prítomnosť, pretože vojny, ktoré ju krvavo poznačujú, sú ovocím modloslužby moci a peňazí. Každý zničený život je ranou na Kristovom tele. Nezvykajme si na rachot zbraní, na obrazy vojny! Pokoj nie je len rovnováhou síl, je dielom očistených sŕdc, tých, ktorí vidia v druhom brata, ktorého treba chrániť, nie nepriateľa, ktorého treba zničiť.
Cirkev v Monaku je povolaná vydávať svedectvo tým, že žije v pokoji a v Božom požehnaní: preto, milovaní, robte svojou vierou radosť mnohým a ukazujte pravú radosť, ktorú nemožno vyhrať stávkou, ale možno ju zdieľať v láske. Prameňom tejto radosti je Božia láska: láska k začínajúcemu sa a núdznemu životu, ktorý treba vždy prijať a chrániť; láska k mladému i starému životu, ktorý treba povzbudzovať v skúškach každého veku; láska k zdravému i chorému životu, niekedy osamelému, vždy potrebujúcemu sprevádzanie s láskou. Nech vám pomáha Panna Mária, vaša patrónka, aby ste boli miestom prijatia, dôstojnosti pre malých a chudobných, integrálneho a inkluzívneho rozvoja.
V dlhej Pôstnej dobe sveta, práve keď sa zlo rozmáha a modloslužba robí srdcia ľahostajnými, Pán pripravuje svoju Paschu. Znamením tejto udalosti je človek: je ním Lazár, povolaný z hrobu; sme ním my, hriešnici, ktorým bolo odpustené; je ním Ukrižovaný a Vzkriesený, pôvodca spásy. On je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), ktorý podopiera naše putovanie a poslanie Cirkvi vo svete: darovať Boží život. Vznešená a nemožná úloha bez darovania vlastného života blížnemu. No úloha nádherná a plodná, keď evanjelium osvetľuje naše kroky.
Preklad Martin Jarábek