Bratislava 26. apríla (TK KBS) Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Veľká noc sa slávi v najbližšiu nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. (Prvý jarný deň je od roku 2019 stanovený na 20. marca. V roku 2026 je najbližší spln mesiaca po prvom jarnom dni vo štvrtok 2. apríla 2026).
Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – Paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva.
Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je v Rímskokatolíckej cirkvi štyridsaťdňový pôst, ktorý je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách.
Je prípravným obdobím pred Veľkou nocou a nezahŕňa šesť pôstnych nedieľ, lebo každá nedeľa je „Veľkou nocou týždňa“, a tak sa Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou, aby bolo obdobie štyridsiatich dní pôstu zachované.
Pôvod názvu a dátumu sviatkov
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetci prvorodení egyptskí chlapci, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach – prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.
Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne; v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia.
Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicét a neskôr pápež Viktor I., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 21. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu.
Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor“ ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a protestantmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov.
Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári – ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež sv. Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 – keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali – stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém“, ktorý treba dlhšie obdobie skúmať. Definitívne „nie“ prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Neskôr sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade. Pravoslávne cirkvi v tomto roku 2026 budú sláviť veľkonočné sviatky 12. apríla. Na záver týždňa modlitieb za jednotu kresťanov počas vešpier v Bazilike svätého Pavla za hradbami, v sobotu 25. januára 2025, pápež František vyzval k stanoveniu spoločného dátumu slávenia Veľkej noci pre všetkých kresťanov. Uviedol, že Katolícka cirkev je pripravená prijať dátum, ktorý by si všetci želali. „Tento Jubilejný rok nádeje, ktorý slávi Katolícka cirkev, sa zhoduje s výročím veľkého významu pre všetkých kresťanov: 1700. výročím prvého veľkého ekumenického koncilu, koncilu v Nicei... Výročie Nicejského koncilu je preto rokom milosti, je aj príležitosťou pre všetkých kresťanov, ktorí recitujú to isté vyznanie viery a veria v toho istého Boha: objavme znova spoločné korene viery, zachovajme jednotu! Rozvíjajme ju! Tá jednota, ktorú všetci chceme nájsť, nech sa uskutoční. Nepripomína vám to veľkého pravoslávneho teológa, veľkého Zizioulasa, ktorý hovoril: ‚Vieme, kedy bude dátum plnej jednoty: deň po poslednom súde‘? Ale medzičasom musíme kráčať spolu, pracovať spolu, modliť sa spolu, milovať sa spolu. A to je veľmi krásne. Prozreteľnostne bude tohtoročná Veľká noc slávená v ten istý deň podľa gregoriánskeho aj juliánskeho kalendára, práve počas tohto ekumenického výročia. Obnovujem svoju výzvu, aby táto zhoda slúžila ako výzva všetkým kresťanom, aby urobili rozhodujúci krok k jednote, okolo spoločného dátumu pre Veľkú noc (porov. bula Spes non confundit, 17). Katolícka cirkev je ochotná prijať dátum, na ktorom sa všetci zhodnú: dátum jednoty.“
Aj jeho nástupca pápež Lev XIV. v prvých mesiacoch pontifikátu intenzívne nadviazal na ekumenické úsilie svojho predchodcu Františka a apeluje na spoločné slávenie Veľkej noci všetkými kresťanmi. Lev XIV. zopakoval ponuku Katolíckej cirkvi stanoviť spoločný dátum slávenia zmŕtvychvstania Krista pre západných i východných kresťanov (katolíkov aj pravoslávnych). Vo svojom prejave na sympóziu o Nicejskom koncile (7. júna 2025) zdôraznil, že hoci sú kresťania rozdelení, to, čo ich spája, je oveľa väčšie, a spoločný dátum Veľkej noci by bol silným znakom jednoty. Keďže v roku 2025 katolíci a pravoslávni slávili Veľkú noc v ten istý deň (20. apríla), Lev XIV. vyjadril túžbu, aby sa táto „výnimka“ stala trvalou normou a nie len náhodnou zhodou. Pápež a ekumenický patriarcha Bartolomej I. podpísali historickú deklaráciu vyzývajúcu k pokroku v zjednocovaní kresťanov vrátane spoločného dátumu Veľkej noci.
Vo Svätom týždni (starý názov Veľký týždeň, ktorý sa používal do vydania Rímskeho misála podľa tretieho typického vydania v roku 2021) Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života, počnúc svojím mesiášskym vstupom do Jeruzalema. Svätý týždeň sa začína Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou vo Štvrtok Svätého týždňa (predtým Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.
Palmová nedeľa – 29. marca 2026
V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka (konáriky vŕby alebo rakyty, pretože pučia na jar ako prvé), tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy na budúci rok. Požehnanie zelených ratolestí zaviedla Cirkev ešte v 7. storočí.
U Židov a starých Rimanov bola palmová ratolesť symbolom víťazstva. Nosili ju v rukách počas víťazného pochodu. Rovnako na štadiónoch dávali víťazom palmové vetvičky ako symbol víťazstva. V Novom zákone sa palmová ratolesť stala symbolom triumfu mučeníka. Olivová ratolesť je symbolom pokoja a mieru.
Obrady Palmovej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie – časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio – utrpenie) sú opisom utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti.
V tejto nedeli sa spája predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení. V slávení a v katechéze tohto dňa treba vyzdvihnúť súvislosť medzi oboma pohľadmi na veľkonočné tajomstvo.
V Gréckokatolíckej cirkvi sa na rozdiel od rímskeho obradu na Palmovú nedeľu nespievajú pašie. Na konci liturgie je myrovanie. Palmová nedeľa je vo východnom obrade veľkým sviatkom a má slávnostný charakter.
Slávenie Palmovej nedele sa začalo najprv v Jeruzaleme a zakrátko sa rozšírilo do celej východnej cirkvi. V 6. až 7. storočí sa tento sviatok rozšíril aj v západnej (latinskej) cirkvi.
Palmovou nedeľou sa začína Svätý týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z čoho pochádza názov Veľkonočné trojdnie.
Večernou omšou vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu) a vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci. Uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.
Obrady Svätého týždňa, ktorých začiatky siahajú do 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969. V januári 2016 Vatikán oznámil, že na obrad umývania nôh v rámci liturgie Štvrtka Svätého týždňa možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Rozhodol o tom pápež František, keď zmenil rubriku Rímskeho misála, ktorá doteraz predpisovala, že zástupcovia mali byť vybraní spomedzi mužov alebo chlapcov.
Liturgia Eucharistie Palmovej nedele obsahuje dve dôležité časti: spomienku na Pánov vstup do Jeruzalema a čítanie o umučení Pána – pašie. Spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema sa odpradávna koná slávnostnou procesiou, ktorou veriaci slávia túto udalosť, pričom napodobňujú zvolania a gestá hebrejských detí, ktoré vyšli Pánovi v ústrety a nadšene volali: „Hosanna.“ Procesia má byť len jedna a má sa konať vždy pred omšou, na ktorej býva najväčšia účasť ľudu. Veriaci nech sa zhromaždia v niektorom menšom kostole alebo na inom vhodnom mieste mimo kostola, ku ktorému sa potom má ísť v procesii, na ktorej sa zúčastnia tak, že v rukách nesú palmové ratolesti alebo ratolesti iných stromov. Kňaz a posluhujúci kráčajú pred ľudom a tiež nesú ratolesti. Požehnanie ratolestí sa koná nato, aby sa niesli v procesii. Uchovávané doma však pripomínajú veriacim Kristovo víťazstvo, ktoré slávili procesiou. Na slávenie spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema Rímsky misál okrem slávnostnej procesie uvádza ešte dva iné spôsoby. Pri procesii zbor a ľud spievajú spevy určené v Rímskom misáli, ako Žalm 24 a 47, alebo aj iné spevy na počesť Krista Kráľa. Po procesii alebo po slávnostnom vstupe kňaz pobozká oltár, ide k sedadlu, vynecháva sa prežehnanie a úkon kajúcnosti alebo pokropenie ľudu na začiatku omše a hneď sa povie kolekta. V omši sa potom pokračuje zvyčajným spôsobom. Rozprávanie o umučení Pána – pašie – sa deje zvlášť slávnostne. Treba ho spievať alebo čítať podľa tradičného zvyku. Majú ho prednášať traja – jeden to, čo hovorí Kristus, druhý zasa text evanjelistu, tretí to, čo hovoria ostatné osoby a ľud. Pašie prednášajú diakoni alebo kňazi; keď ich niet, lektori; vtedy treba vyhradiť kňazovi tie časti, v ktorých hovorí Kristus. Čítať ich môžu aj lektori laici; v takomto prípade, ak je možné, treba vyhradiť kňazovi časti, v ktorých hovorí Kristus. Po prečítaní sa hovorí: „Počuli sme slovo Pánovo,“ ale kniha sa nebozkáva. Po pašiách, ak je to vhodné, nech je krátka homília. Možno zachovať aj chvíľu ticha. Na ofícium, na požehnanie ratolestí a procesiu a na všetky omše tohto dňa sa berie rúcho červenej farby. Na procesiu (i na slávnostný vstup) si kňaz oblieka ornát alebo pluviál (ak má na procesiu alebo na vstup pluviál, zloží ho a oblečie si ornát na začiatku omše po pobozkaní oltára). Pôstne obdobie nedovoľuje iba požehnanie ratolestí bez nasledujúcej procesie (slávnostného vstupu) a omše. Požehnanie ratolestí koná ten istý kňaz, ktorý slávi aj nasledujúcu omšu.
Liturgia Svätého týždňa
Dni Svätého týždňa od pondelka do štvrtka vrátane majú prednosť pred každým iným slávením (VSLR, 16). V tieto dni sa neslávi krst ani birmovanie. Omša: Každý pôstny deň Svätého týždňa má vlastný omšový formulár, používa sa prefácia O umučení Pána II. Zakazujú sa všetky iné omše, aj zádušné omše okrem pohrebnej. Liturgia hodín: Ofícium sa slávi len z dní tohto týždňa. Posvätné čítanie, ranné chvály, vešpery majú vlastný hymnus, antifóna na invitatórium je vlastná.
Slávenie Veľkonočného trojdnia
Veľkonočné trojdnie umučenia a zmŕtvychvstania Pána sa začína večernou omšou vo Štvrtok Pánovej večere, jeho stredom je Veľkonočná vigília a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania (VSLR, 19). Cirkev slávi každý rok veľké tajomstvá ľudského vykúpenia od večernej omše vo Štvrtok Pánovej večere až do vešpier Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Tento časový úsek sa výstižne volá „Trojdním ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána“ a aj „Veľkonočným trojdním“, lebo sa v ňom sprítomňuje a uskutočňuje tajomstvo Veľkej noci, to jest Pánov prechod z tohto sveta k Otcovi. Slávením tohto tajomstva Cirkev cez liturgické a sviatostné znaky vytvára s Kristom, svojím Ženíchom, vnútorné spoločenstvo.
Veľkonočný pôst v prvých dvoch dňoch trojdnia, keď sa Cirkev podľa dávnej tradície postí, „lebo jej vzali ženícha“, je posvätný. V Piatok utrpenia Pána treba všade zachovať pôst a zdržiavať sa mäsitého pokrmu. Odporúča sa predĺžiť tento pôst aj na Svätú sobotu, aby Cirkev mohla dôjsť k radostiam Veľkonočnej nedele s povznesenou a úprimnou mysľou. Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok utrpenia Pána a v Svätú sobotu. Túto časť liturgie hodín, ktorá sa kedysi označovala ako „tmavé hodinky“, treba zachovať v nábožnosti veriacich, aby aj jej prostredníctvom úctivo rozjímali o umučení, smrti a pochovaní Pána a očakávali zvesť o jeho zmŕtvychvstaní. Spevu ľudu, posluhujúcich a kňaza pripadá v slávení Svätého týždňa a najmä Veľkonočného trojdnia osobitný význam, lebo práve spev najlepšie zodpovedá slávnosti týchto dní a dodáva textom väčšiu pôsobivosť a silu.
Úplné odpustky vo Veľkonočnom trojdní
Úplné odpustky sa za zvyčajných podmienok udeľujú veriacemu, ktorý:
– sa nábožne pomodlí strofy Ctime túto sviatosť slávnu vo Štvrtok Pánovej večere po večernej omši na pamiatku Pánovej večere počas slávnostného prenesenia Najsvätejšej sviatosti;
– sa nábožne zúčastní na poklone Svätému krížu počas slávnostného liturgického úkonu v Piatok utrpenia Pána (EO, 13);
– si pri slávení Veľkonočnej vigílie obnoví krstné sľuby (EO, 28).
Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) 2. apríla 2026
Podstatou Štvrtka Svätého týždňa (Zeleného štvrtka) je spomienka na ustanovenie sviatosti vysviacky a Oltárnej sviatosti.
Vo Štvrtok Svätého týždňa predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz; táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis.
Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej katechumenov používa pri krste, olej chorých pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých a posvätená krizma pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácii chrámov a oltárov. Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky – tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. (Po hebrejsky znie toto slovo „Mesiáš“.) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom. Popoludní sa končí Pôstne obdobie.
Vo Štvrtok Svätého týždňa večer slávil Ježiš Poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“ Večernou svätou omšou sa začína slávenie Veľkonočného trojdnia. Vo Štvrtok Pánovej večere sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 osobám, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojím zatknutím vojakmi, sa začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok počas slávenia svätej omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti po speve Sláva Bohu na výsostiach prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostné Glória na Veľkonočnú vigíliu vo Svätej noci. Namiesto zvonov sa v tom čase používajú rapkáče.
Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažené oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.
Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) 3. apríla 2026
Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. V tento deň platí prísny pôst.
Podľa apoštolskej konštitúcie pápeža sv. Pavla VI. Paenitemini zo 17. februára 1966 sa v tento deň zachováva prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu, ktoré sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia.
Pôst: Raz do sýta sa najesť a niečo dva razy zajesť.
Zákon pôstu zaväzuje všetkých plnoletých (18 rokov) až do začiatku šesťdesiateho roku života.
Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili 14. rok života.
Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj červená liturgická farba – farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.
V gréckokatolíckych chrámoch sa na Svätý a Veľký piatok v popoludňajších hodinách koná večiereň zameraná na utrpenie Krista a jeho pochovanie, do symbolického hrobu kladú plaštenicu.
Svätá sobota (Biela sobota) 4. apríla 2026
Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpení k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum.
Niektoré farnosti večer po skončení slávenia omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti, v Piatok utrpenia Pána a na Svätú sobotu (Bielu sobotu) ráno spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil, zachoval nás pri živote a doprial nám návrat.
Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
SOBOTA VEČER – Veľkonočná vigília 4. apríla 2026
Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka, čo je označené ako Hora competens. Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred touto horou competens, ktorú určuje západ slnka v daný deň. Kňazi by mali rešpektovať, že toto slávenie teda nemá začínať pred touto hodinou. Pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrady začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka. Podľa Direktória 2026 je západ slnka 4. apríla 2026 v Košiciach o 19.08, v Banskej Bystrici o 19.16 a v Bratislave o 19.24 v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia).
Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42).
Oslava Kristovho zmŕtvychvstania sa začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej noci v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12, 1 – 51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.
Katolícka cirkev slávi Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania ako radostnú slávnosť; znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla – požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece – paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo – Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova (má 3 až 7 čítaní zo Starého zákona, potom slávnostné Aleluja, čítanie z Nového zákona a evanjelium), liturgiu krstu (ak niet krstencov, nasleduje požehnanie vody a obnovenie krstných sľubov), ďalej eucharistickú liturgiu a napokon v našich krajoch Eucharistickú procesiu na oslavu vzkrieseného Pána.
NEDEĽA – V DEŇ SLÁVNOSTI
Omšu na Veľkú noc treba sláviť čo najslávnostnejšie. Je vhodné namiesto úkonu kajúcnosti kropiť ľud vodou požehnanou na vigíliu. Nádoby na požehnanú vodu pri vchode do kostola treba naplniť tou istou vodou. Veľkonočná svieca (paškál), ktorá má miesto pri ambone alebo pri oltári, má sa zažíhať aspoň na všetky väčšie liturgické slávenia v tomto období, či už pri omši, alebo pri ranných chválach a vešperách, a to až do nedele Zoslania Ducha Svätého. Po nej sa veľkonočná svieca s príslušnou úctou uchováva pri krstiteľnici a tam sa od nej pri slávení krstu zažíhajú sviece pokrstených. Pri pohrebe sa veľkonočná svieca položí k rakve, aby sa tak naznačilo, že smrť je pre kresťana jeho pravou Veľkou nocou.
VEŠPERAMI SA KONČÍ VEĽKONOČNÉ TROJDNIE. Namiesto Anjel Pána sa počas celého Veľkonočného obdobia modlíme Raduj sa, nebies Kráľovná.
Oktáva 6. apríla – 12. apríla 2026
Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Teodózius Veľký (379 – 395) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, t. j. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Pondelok vo Veľkonočnej oktáve nie je prikázaným sviatkom.
Pondelok vo Veľkonočnej oktáve 6. apríla 2026
Pondelok vo Veľkonočnej oktáve sa zvykol nazývať aj Pondelkom anjela na pamiatku toho, čo sa udialo prvý deň po sobote. Vtedy anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ A dodal: „Ale choďte a povedzte to jeho učeníkom“ (Mk 16).
Veľkonočné obdobie po oktáve 13. apríla – 24. mája 2026
Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania (5. apríla) do Nedele Zoslania Ducha Svätého (24. mája) sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva Aleluja.
Zdroj: Archív TK KBS, redakčne upravené