Monako 25. marca (TK KBS) V sobotu 28. marca zavíta Lev XIV. ako prvý pápež v modernej histórii na návštevu Monackého kniežatstva. Tamojší arcibiskup Dominique-Marie David v rozhovore pre vatikánske médiá poukazuje na duchovnú krehkosť tohto malého štátu, kde sa za klišé o bohatstve často skrýva hlboká osamelosť a kríza zmyslu života. Apoštolská cesta Leva XIV. bude príležitosťou osloviť „celý svet“, ktorý je v kniežatstve zastúpený multikultúrnou realitou s viac ako 150 národnosťami.
Stačí zoškrabať ligotavé pozlátko a zistíme, že sme všetci rovnako krehkí. Neupokojí nás pomalé hojdanie jachty ani opojenie exkluzívneho večierka – ako sa ponúka v klasických klišé o živote v Monackom kniežatstve. Sme poháňaní otázkami, „ktoré zasahujú o to hlbšie, že život sa zdá, aspoň navonok, jednoduchší“. Monacký arcibiskup Dominique-Marie David o tom hovoril v rozhovore o nadchádzajúcej apoštolskej ceste do Monaka, po Vatikáne druhom najmenšom štáte sveta, ktorú pápež podnikne 28. marca.
Lev XIV. navštívi Monako 28. marca 2026
Otec arcibiskup, jedným z aspektov Monaka, ktorý sa často opomína, je jeho výrazne multikultúrna dimenzia. Čo môže oznámiť univerzálnej Cirkvi pri príležitosti návštevy pápeža Leva XIV.?
Jednou z vecí, ktorá ma najviac prekvapila, keď som pred šiestimi rokmi prišiel do Monaka ako arcibiskup, je to, že v tak malom štáte – s rozlohou iba dvoch štvorcových kilometrov – vedľa seba existujú veľmi odlišné reality. V Monaku je zastúpených takmer 150 národností: v istom zmysle je v tomto malom priestore prítomný celý veľký svet. Často sa o Monaku vytvára trochu karikatúrny obraz, je vnímané len ako mesto luxusu. V skutočnosti však jeho bohatstvo pramení z veľkej rozmanitosti a tiež z určitej sociálnej premiešanosti. Mnoho ľudí totiž v Monaku pracuje bez toho, aby tam nevyhnutne bývali. To všetko prispieva k bohatstvu našej krajiny aj cirkvi. Preto sa domnievam, že aj pre pápeža môže mať návšteva takej malej krajiny významný zmysel: koniec koncov, obracia sa k celému svetu. Jeho poslaním je šíriť evanjelium, posilňovať vo viere a šíriť posolstvo pokoja a dôstojnosti človeka. Je teda pravdepodobné, že ozvena takejto návštevy presiahne hranice nášho malého štátu.
Monako je často vnímané ako symbol bohatstva. Aké formy chudoby zostávajú neviditeľné?
Chudoba má mnoho podôb a je často veľmi hlboká. Sám som si to uvedomil v posledných rokoch aj vďaka tým, ktorí mi pomohli spoznať realitu Monaka za hranicami stereotypov a obrazov šírených médiami. Existuje predovšetkým materiálna chudoba, niekedy veľmi skrytá a ťažko viditeľná. V okolí kniežatstva žije mnoho ľudí, ktorí tu pracujú a prispievajú k životu krajiny, a nachádzajú sa v ťažkých podmienkach, najmä pokiaľ ide o bývanie alebo životné náklady. Mnohé organizácie, aj v rámci diecézy, sa týmito situáciami zaoberajú.
Popri materiálnych ťažkostiach však existujú aj iné formy chudoby: osamelosť a kríza zmyslu života. Keď človek disponuje určitým blahobytom a nemá veľké materiálne starosti, vynárajú sa iné otázky: Aký zmysel dať vlastnej existencii? Nie je vzácne stretnúť ľudí, ktorí trpia osamelosťou. Vidíme tiež rodičov, ktorí sú zmätení, pokiaľ ide o výchovu detí, rozchody a rodinné drámy. Preto je našou úlohou zostať vnímaví k týmto skrytým formám chudoby, starať sa jeden o druhého a umieť rozpoznať situácie zraniteľnosti, ktoré, aj keď nie sú vždy viditeľné, sú skutočné a niekedy veľmi bolestivé.
Mení sa v kontexte, kde sa zdá byť blahobyt normou, spôsob, akým Cirkev vníma a rieši chudobu?
Solidarita našťastie nechýba. V Monaku pôsobia veľmi aktívne organizácie, ako je Caritas Monaco, Spoločnosť svätého Vincenta de Paul, Máriina légia a ďalšie cirkevné či občianske združenia, ktoré sa starajú o deti v núdzi, zraniteľné rodiny, seniorov a chorých. Táto pozornosť sa odráža aj v činnosti Cirkvi. Ide o to, starať sa jeden o druhého a neobmedzovať sa len na život v krajine, ktorá ponúka dobrú kvalitu života a istú bezpečnosť. Naším poslaním tu v Monaku je venovať ľuďom ešte väčšiu pozornosť a nevynechať žiadnu príležitosť na svedectvo o evanjeliu tým, ktorí sa ocitajú v núdzi.
Zažili ste prípady, keď tí, ktorí majú veľa, duchovne čerpajú od tých, ktorí majú málo?
Keď Cirkev prehovorí – vo farnostiach, v hnutiach alebo prostredníctvom biskupa – nevyberá si svoje publikum. V niektorých dôležitých momentoch života máme tiež možnosť osloviť všetkých. Je ťažké zmerať plody slova, kázne alebo svedectva. To by ste sa museli pýtať tých, ktorí počúvajú. Nie je však vzácne dostávať spätnú väzbu, ktorá ukazuje, ako niektoré posolstvá s odstupom času zasiahli ľudské srdcia. Náš cieľ je nezostávať na povrchu, ale dotknúť sa človeka v hĺbke. Bez ohľadu na rôzne roly je podstatné, aby sa ľudské srdce otvorilo slovu, ktoré je schopné prebudiť, obrátiť a nasmerovať život k druhým. Nemôžeme vždy hneď vidieť výsledky, ale vieme, že mnohí počúvajú a že sa postupne môže otvoriť cesta. Je to zrejmé aj na rastúcom počte ľudí, ktorí žiadajú o krst alebo si prajú obnoviť vzťah s Cirkvou.
Stáva sa vám niekedy, že ľuďom hovoríte veci, ktoré od biskupa nečakajú?
Ako je známe, katolícke náboženstvo je tu štátnym náboženstvom. Mnohí preto očakávajú, že biskup a Cirkev budú hovoriť predovšetkým o duchovnej skúsenosti a prijatí viery. Avšak, najmä pri príležitosti štátneho sviatku alebo iných významných udalostí, sa snažím tiež pripomínať, že katolícka viera nie je len kultúrna identita alebo historické dedičstvo. Je to aj zodpovednosť, ktorá ovplyvňuje náš spôsob života, naše rozhodnutia a naše rozlišovanie. Pre niektorých to môže byť nový pohľad: nestačí len hovoriť, že sme katolíci, ani byť na to hrdí.
Je potrebné tiež prijať dôsledky toho, ako sa pozeráme na svet, na iných – najmä na tých najchudobnejších – a ako koherentne žijeme svoj život. Ak je niekto prekvapený, je to pravdepodobne práve kvôli tomu: viera so sebou nesie dôsledky a vyžaduje skutočnú koherentnosť života, ako o tom hovorí evanjelium.
Keby ste mali zhrnúť poslanie cirkvi v Monaku, akú evanjeliovú pasáž by ste vybrali?
Prichádzajú mi na myseľ mi dva evanjeliové obrazy. Prvým je obraz stratenej ovce: mobilizovať všetky sily – kňazov, laikov, farnosti a hnutia –, aby sa radostná zvesť dostala aj k tým, ktorí sa zdajú byť najvzdialenejší, alebo ktorí sú najmenej očakávanými adresátmi evanjeliového posolstva. Druhým je epizóda so Zachejom. Ježiš sa rozhodol vstúpiť do domu človeka, ktorý nemal príliš dobrú povesť, aj keď bol bohatý a spoločensky významný. Urobil to jednoducho preto, aby mu pomohol objaviť krásu a radosť evanjelia. Cez blízkosť a priateľstvo mu odhalil, že Božie kráľovstvo je už prítomné a vstupuje do jeho života a srdca. Verím teda, že príchod pápeža bude veľkou milosťou.
Pripravil Edoardo Giribaldi Preklad a redakčné úpravy: VaticanNews, česká redakcia