Vatikán 25. marca (TK KBS) Brat Matthew, prior ekumenickej komunity v Taizé, sa v sobotu 21. marca stretol s pápežom Levom. Vo svojom rozhovore pre vatikánske médiá opísal spoločné témy, o ktorých diskutovali, okrem iného nesúhlas s „kultúrou ľahostajnosti“ a výzvu nesúdiť mladých ľudí, ale sprevádzať ich na ich duchovnej ceste.
Brat Matthew bol prijatý Levom XIV. už druhýkrát počas jeho pontifikátu. Počas rozhovoru sa sústredili okrem iného na prebiehajúce konflikty súčasného sveta a na úsilie o zmierenie medzi kresťanmi. Pápež Lev a brat Matthew hovorili aj o odovzdávaní viery mladým generáciám, ktoré obom veľmi leží na srdci.
Minulú sobotu vás prijal pápež Lev. Čo by ste k tomuto stretnutiu poznamenali?
So Svätým Otcom som sa stretol už v júli minulého roka. Bol veľmi láskavý a veľmi dobre sme sa zhodli v našom povolaní k jednote, k zmiereniu v Cirkvi a vo všetkom, čo robíme pre prijatie mladých ľudí. Pri tomto stretnutí sa náš rozhovor uberal v podstate rovnakými cestami, no oveľa viac sme hovorili o mieri. Evidentne nás oboch veľmi ťaží súčasná situácia vo svete. Mňa osobne veľmi potešilo, keď som túto nedeľu pri modlitbe Anjel Pána počúval jednoznačnú výzvu Svätého Otca k tomu, aby mier a dialóg vstúpili do situácií, ktoré budia dojem slepých uličiek.
Hovorili sme aj o jednote medzi kresťanmi i o jednote v rámci Katolíckej cirkvi, čo je zjavne jedna z najväčších pápežových starostí. A nemožno zabudnúť na situáciu mladých ľudí. Všimol som si skutočne veľkú pozornosť voči otázke, ako dnes odovzdávať vieru, ale aj vôľu pokúsiť sa porozumieť situácii mladých ľudí – tých mladých ľudí, ktorí často žijú v značnej izolovanosti a ktorí nemajú žiadnu skúsenosť so životom v spoločenstve, pretože v ich rodinách to nie je vždy samozrejmé. Niektorí z nich dokonca ani nevidia nutnosť žiť s druhými; hovoria: „Osamote sa žije veľmi dobre, načo teda nadväzovať kontakty s inými ľuďmi?“
Myslím, že je to niečo úplne nové, následok pandémie. Prebieha online výučba, fungujú sociálne siete – to všetko budí dojem, že je možné byť v spojení s inými ľuďmi, a pritom zostávať vo svojom osobnom priestore. Rozprával som Levovi XIV., ako v Taizé stretávame mladých ľudí, ktorí sa cítia byť sami, ale počas stretnutí postupne objavujú zmysel bytia s inými.
Čo považujete za hlavné výzvy vzhľadom na odovzdávanie viery týmto mladým ľuďom, ktorí majú tendenciu uzatvárať sa do seba?
Som presvedčený, že treba veľmi pozorne dbať na to, aby sme sa na dnešných mladých ľudí nepozerali negatívne. Sú iní než pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Otázka však znie: ako im načúvať? Nie preto, aby sme ich súdili alebo im hovorili, ako to majú robiť, ale preto, aby sme sa s nimi mohli stretnúť, aby sme za nimi išli tam, kde práve sú, a putovali spolu s nimi.
V Taizé zisťujeme, že keď sa mladí ľudia zúčastňujú na spoločných modlitbách, je medzi nimi neuveriteľný smäd po tichu. Keď sa ich opýtame: „Čo sa vás najviac dotklo?“, väčšina odpovie: „Ticho.“ To sa mi v súčasnom svete, v ktorom žijeme, zdá ohromujúce! Poukazuje to na fakt, že v najhlbšom vnútri každej ľudskej bytosti má svoje miesto túžba po intimite s Bohom. A prostredníctvom ticha sa táto túžba stáva uskutočniteľnou. Často nám na to chýba slovná zásoba. Usilujeme sa teda o to, aby sme mohli sprevádzať mladých ľudí v tomto zmysle – aby sme im pomohli objavovať ich hĺbku.
To je vaša dnešná veľká výzva?
Áno, je to výzva, pretože im nemôžeme vnucovať slovnú zásobu, ale musíme im pomáhať, aby sami vyjadrili, čo cítia. Zisťujú, že my pozývame k modlitbe, že vyzývame k spoločenstvu s Bohom, ale oni to musia vyjadriť svojimi vlastnými výrazovými prostriedkami.
A som presvedčený, že je to prekrásna výzva. Nezabúdajme: Slovo sa stalo telom. Tým sa chce povedať, že Ježiš je prítomný v celom našom ľudstve a že netreba sa stať niekým iným: on sa s nami stretáva v tom, čím sme.
A nakoniec: ako ukojiť tento smäd po spoločenstve s Bohom? Ako žiť vieru v každodennom živote? Často vidíme u mladých ľudí, že ich veľmi ovplyvňujú udalosti a skúsenosti. To je pozitívne, pretože z toho možno čerpať elán. Ako to však transformovať do dôvery prežívanej každý deň?
Váš rozhovor s Levom XIV. sa dotkol aj úsilia o mier. Čo vám leží najviac na srdci vo vzťahu k súčasným vojnám, najmä na Blízkom a Strednom východe?
Myslím, že najväčšiu starosť mi robí riziko, že upadneme do ľahostajnosti. Nám, ktorí žijeme v západnej Európe, sa táto vojna môže zdať príliš vzdialená. Dokonca aj vojna na Ukrajine sa môže zdať ďaleko, ale v stávke je príliš veľa, čo sa týka slobody, a ak nebudeme hľadať mierové riešenia založené na dialógu, bude sa nás to čoskoro týkať veľmi konkrétne.
A ako povedal Svätý Otec minulú nedeľu, zlo spáchané na časti ľudskej rodiny je zlom spáchaným na celej ľudskej rodine. Existuje solidarita v utrpení. A my sa nemôžeme od toho všetkého separovať. Upadnúť do ľahostajnosti je podľa mňa to najväčšie riziko.
Tu na Západe sa žije dobre, máme všetko, čo potrebujeme, a predsa míňame viac, než treba, a pomaly si na to zvykáme... Sú tu ale ľudia, ktorí zomierajú, deti, ktoré trpia. Ako si uchovať povedomie o nich? Ako vyvíjať tlak na predstaviteľov, aby sa angažovali v dialógu? Ako dobre vidno, v niektorých krajinách, v určitých obdobiach, medzi rôznymi časťami obyvateľstva sa pristúpilo k bombardovaniu – a nič to nevyriešilo. Nič iné než dialóg nezaistí mier.
A aká je odpoveď kresťanstva tvárou v tvár ľahostajnosti?
Myslím, že naša viera nás zaväzuje k láske voči blížnym. Nemáme na výber. Často rozjímam nad týmito jedinečnými Ježišovými slovami: „Milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, ktorí vám ubližujú.“ Takto to ja sám, pochopiteľne, nepoviem človeku, ktorý práve prechádza utrpením, ale tieto slová hovoria ku mne a pripomínajú mi požiadavku evanjelia, ktoré nás zaväzuje vydať sa po cestách, na ktorých nesmieme na tieto situácie zabudnúť.
Naháňa mi strach, keď vidím kresťanov z Blízkeho východu, ktorým je bránené zostať tam, kde žili dlhé stáročia. A je to skutočne veľká strata, pretože práve títo ľudia mi pripadajú ako pripravení na dialóg. Súčasťou našej viery je ochota načúvať druhému, brať druhého vážne, milovať svojho blížneho, nech je akejkoľvek etnickej alebo náboženskej príslušnosti. Ako teda podporiť takýto dialóg?
Myslím, že návšteva Svätého Otca v Libanone bola istým povzbudením pre libanonských kresťanov, a trúfam si povedať, že aj pre ľudí dobrej vôle ostatných náboženstiev. Práve z takýchto návštev jasne vyplýva, že nezabúdame na ľudí.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia