Žilina 23. marca (TK KBS) Pred 60 rokmi – 24. marca 1966 – odišiel do večnosti páter Vendelín Javorka SJ, jedna z najvýznamnejších postáv slovenských cirkevných dejín 20. storočia. Prvý rektor rímskeho kolégia Russicum, misionár v Číne a väzeň sovietskych gulagov stelesňoval most medzi kresťanským Východom a Západom. Jeho životný príbeh, poznačený extrémnym utrpením za vieru a vernosťou Cirkvi, dnes inšpiruje veriacich na ceste k jeho možnému blahorečeniu.
Kto bol Vendelín Javorka?
Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej ako tretí z jedenástich detí v rodine Michal Javorku a Márie, rodenej Hlinkovej. Jeho cesta k oltáru nebola jednoduchá. Jeho príbuzný, národný buditeľ Andrej Hlinka, ho pôvodne prehováral na dráhu svetského kňaza, ktorý by národ viedol politicky a hospodársky. Vendelín však po hlbokom uvažovaní pocítil volanie do Spoločnosti Ježišovej.
Napriek počiatočným výhradám otca, ktorému sa zdalo dvanásťročné štúdium pridlhé, vstúpil v roku 1903 do noviciátu v Trnave. Po štúdiách v Rakúsku a Uhorsku bol v júni 1915 vysvätený v Innsbrucku za kňaza. Svoju pastoračnú dráhu začal ako poľný kurát v Karpatoch počas prvej svetovej vojny, kde si svojou nebojácnosťou pri zaopatrovaní ranených získal úctu aj u maďarského ministerského predsedu Štefana Tiszu.
Budovanie Russica a východné misie
V roku 1925 bol páter Javorka generálnym predstaveným povolaný do Ríma, aby sa pripravil na misiu medzi Rusmi. Naučil sa rusky a prijal byzantsko-slovanský obrad. Stal sa kľúčovou osobnosťou pri budovaní Pápežského ruského kolégia (Russicum), kde v rokoch 1929 – 1934 pôsobil ako jeho prvý rektor.
Jeho misijné cesty ho neskôr zaviedli do Charbinu (1934) v Mandžusku a Šanghaja (1934 – 1939), kde pastoračne slúžil ruským emigrantom z boľševickej revolúcie, ale aj Poliakom, Ukrajincom, Slovákom a ďalším. V Číne prežil ťažké časy, vrátane brušného týfusu a vypuknutia druhej japonsko-čínskej vojny. Po krátkej zastávke v Ríme a na Slovensku bol v roku 1941 bol vyslaný na Bukovinu do Černovíc, kde zostal so svojimi veriacimi aj po príchode Červenej armády ako jediná morálna autorita.
Zatknutie a gulag
Zlom v jeho živote nastal 13. júna 1945, keď ho sovietska tajná polícia zatkla priamo vo vlaku. Sovieti ho vnímali ako nebezpečného „vatikánskeho agenta“ a po mesiacoch krutých výsluchov v kyjevských a moskovských väzniciach (vrátane Lubianky a Butyrki) ho odsúdili na desať rokov nútených prác.
Počas nasledujúceho desaťročia prešiel 16 tábormi gulagu, vrátane Temlagu a Abezlagu. V neľudských podmienkach, pri mrazoch klesajúcich k mínus 60 stupňom, schudol 40 kíl a takmer oslepol na obe oči. Napriek tomu v táboroch tajne slúžil sväté omše na kolenách na slamníku, pričom si krížik vyrezal vlastnoručne z rúčky zubnej kefky a namiesto vína používal kvapky zo sušených hrozienok.
Návrat do vlasti a žilinské roky
V apríli 1955 sa páter Javorka vrátil na Slovensko ako invalid s podlomeným zdravím, no s nezlomným duchom. Usadil sa v Žiline u rodiny svojho brata Jána – konkrétne u jeho dcéry Oľgy Révayovej.
Žil pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti. Hoci mal zakázané verejne účinkovať, v súkromí svojej izbičky s rozmermi 2x4 metre sa venoval štúdiu kníh, oprave ružencov a reštaurovaniu obrazov v sakristii žilinského kostola.
Gospodi pomiluj
Páter Vendelín Javorka zomrel 24. marca 1966, necelú hodinu pred mariánskym sviatkom Zvestovania Pána. Jeho pohreb v Žiline, hoci pod dozorom polície, sa stal manifestáciou úcty k mužovi, ktorý celý svoj život obetoval pre jednotu Cirkvi. V roku 1990 bol prokuratúrou ZSSR plne rehabilitovaný.
Dnes je jeho meno symbolom staviteľa mostov medzi kresťanským Východom a Západom a zbierajú sa podklady pre prípadný proces jeho blahorečenia. Je považovaný za patróna beznádejných prípadov, ktorý môže pomôcť v ľudsky zdanlivo neriešiteľných situáciách. Jeho životné krédo zostáva inšpiráciou: „Veľké nároky – veľké starosti. Malé nároky – malé starosti. Žiadne nároky – žiadne starosti.“