Bratislava 18. marca (TK KBS) Študent 5. ročníka na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského a seminarista Kňazského seminára v Nitre Ján Mikuško absolvoval v zimnom semestri 2025 v rámci študentskej Erasmus mobility študijný pobyt na Teologickej fakulte a v kňazskom seminári v Ľubľane. Portál Aleteia (slovinská časť portálu) s ním priniesol rozhovor. Prinášame ho.
-
Bohoslovec Ján ťažko ochorel a chcel zomrieť, no potom počul Božie volanie. Ján Mikuško je 24-ročný bohoslovec, ktorého život nešetril – už ako dieťa sa stretol s vážnou chorobou, ktorá mu zmenila život. Pochádza zo stredného Slovenska a je študentom 5. ročníka teológie. Tento rok bude vysvätený za diakona. V rámci študijnej výmeny prišiel na jeden semester do Slovinska.
Vaša mladosť bola dosť turbulentná. Ako si na toto obdobie spomínate?
Keď som vstupoval do puberty, hľadal som prijatie. Najprv som ho našiel vo futbalovom tíme, kde mi bolo dobre, pretože som mal skupinu spoluhráčov, s ktorými sme si dobre rozumeli. Postupne sa však začali objavovať pokušenia. Hoci som bol doma vychovávaný v kresťanskom duchu – rodičia ma naučili modliť sa a žiť s Bohom – bol som veľmi aktívne dieťa, ťažko som dokázal pokojne sedieť v kostole a hľadal som niečo vzrušujúcejšie. Spoločnosť, do ktorej som sa dostal, bola iná než ja. Mnohí používali vulgárne slová a nadávky, ktoré som dovtedy nepoznal. Chcel som byť ako oni, a tak som tak začal hovoriť aj ja. Na telefónoch sledovali nevhodný obsah a čoskoro som aj ja začal pozerať pornografiu. Myslel som si, že ma to naplní, no v skutočnosti som bol každým dňom prázdnejší. Keď som mal 14 rokov, prišlo niečo, čo som vôbec nečakal – choroba, ktorá úplne obrátila môj život.
Práve zdravotné problémy vás prinútili zastaviť sa. Čo sa stalo?
Išlo o genetické ochorenie ciev v mojom mozgu, podobné aneuryzme. Steny ciev boli mimoriadne krehké, jedna z nich praskla a krv zaplavila časť mozgu. Lekári povedali mojej rodine, že nemám žiadnu šancu prežiť a že zomriem v priebehu niekoľkých hodín. Moja rodina spolu s farským spoločenstvom sa vtedy vrúcne modlila. Na druhý deň som sa prebudil – čo nikto neočakával.
Keď som sa zobudil, nevedel som, čo sa stalo. Bol som zmätený, mal som veľa otázok, bol som zároveň šťastný aj vystrašený. Lekári mi povedali, že celá ľavá strana tela je ochrnutá, že už nikdy nebudem chodiť a zostanem pripútaný na lôžko. Pre 14-ročného chlapca je to ako rozsudok smrti – zrúti sa mu hodnotový systém, budúcnosť aj sny. Bol som nahnevaný a bezmocný. Aj moji priatelia sa vzdialili, pretože som už nemohol hrať futbal. Dnes však viem, že to bol pre mňa dôležitý čas. Až keď sa tvoj hodnotový systém zrúti, môžeš vybudovať nový. V tom čase, keď som musel všetko budovať od začiatku, som hľadal Boha a pýtal sa ho, no bol som bez nádeje. Pýtal som sa, prečo sa to stalo? Chcel som zomrieť. Keby som nemal podporu rodiny a farnosti, neviem, či by som tu ešte bol.
Potom sa však všetko zmenilo...
Áno. Po mesiaci takýchto temných myšlienok sa stalo niečo, čo nemožno inak nazvať, iba zázrak. Jedného dňa som ležal v posteli a snažil som sa pohnúť nohou. Pocit ochrnutého tela sa ťažko vysvetľuje, no zrazu som v nohe pocítil silu. Skúsil som ňou pohnúť – a pohla sa. Nikto tomu nemohol uveriť. Do nemocnice som prišiel vo februári, v marci som začal hýbať nohou a v apríli, na Veľkú noc, som už pri svätej omši miništroval. Dnes mám problémy už len s ľavou rukou, ktorá sa stále trasie. Potom som začal vážne hľadať Boha a začal som nanovo budovať svoj hodnotový systém. Povedal som Bohu, že mu chcem slúžiť, hoci som ešte nevedel ako.
Modlili ste sa počas choroby za zázrak?
Nie. Bol som na Boha nahnevaný. Pýtal som sa ho, prečo to urobil práve mne. Nahnevaný som bol aj na rodičov, ktorí mi vždy hovorili, že Boh je dobrý. Dnes vidím, že problém bol aj v mojom egoizme – všetko sa točilo okolo mňa. Až neskôr som pochopil, že Boh mal pre mňa niečo, čo som vtedy ešte nedokázal vidieť. Keď som začal znovu chodiť, v srdci som počul: „Nestrácaj nádej. Bojuj za Božie kráľovstvo.“ A tak som mu povedal: „Pane, chcem ti slúžiť. Ukáž mi ako.“
Ako sa dnes pozeráte na utrpenie? Je to niečo, čomu by sme sa mali vyhýbať, alebo je dokonca potrebné pre rast?
To je veľmi citlivá otázka. Rok pred mojou chorobou zažila niečo podobné aj moja mama. Dlho sme sa pýtali, prečo sa to deje práve našej rodine. Stále nevieme prečo, ale teraz veríme, že Boh mal s nami svoj plán. Každý človek niekedy trpí. Niektorí viac, iní menej. Verím, že Boh nám neukladá viac, než dokážeme uniesť. Zároveň však dáva aj silu urobiť to, čo je pred nami.
Čo by ste povedali niekomu, kto trpí a je bez nádeje?
Povedal by som: „Poznám tvoj pocit, ale tvoju bolesť nemôžem úplne poznať, pretože každá bolesť je jedinečná. Viem však, že nad nami niekto bdie. A až keď utrpenie pominie, uvidíš, koľko dobra sa medzitým stalo.“ Čas, keď som ležal v posteli, bol hrozný, no dnes vidím, že bol potrebný, aby som vyrástol vo viere aj ako človek. Táto skúška ma posilnila. Je dôležité klásť si otázky, no najdôležitejšie je, komu ich kladieme. Keď sa pýtaš „Prečo ja?“, najprv sa spýtaj Boha. Tak ako Jób, ktorý pravú odpoveď počul až od Boha. Povedal mu, že nad všetkým, čo sa deje na svete, je jeho ruka – a že ju treba vidieť aj uprostred skúšok. Nevieme, kedy nám Boh odpovie, ale vieme, že odpovie.
Je pre vás stále ťažké žiť s obmedzeniami, ktoré máte?
Niekedy áno. Mám určité obmedzenia – niektoré veci v seminári alebo pri miništrovaní nedokážem urobiť dokonale. Verím však, že v modlitbe je najdôležitejšia úprimnosť. Neskrývam svoje ťažkosti. Keď ma niečo bolí alebo s niečím zápasím, poviem to Bohu. Modlitba je vzťah – a v každom vzťahu sú aj konflikty, odpor či otázky. Práve to ho v skutočnosti posilňuje.
Pocítili ste povolanie ku kňazstvu až po chorobe?
Áno, keď som mal 14 rokov, prvýkrát som pomyslel na kňazstvo. Povedal som Bohu: „Dávam ti svoje ruky. Urob s nimi, čo chceš.“ Povolanie sa postupne rozvíjalo a bolo stále silnejšie. Po maturite som sa rozhodol vstúpiť do seminára. Aj môj brat je bohoslovec – vstúpil o rok skôr než ja –, no povolanie sa u každého z nás rozvíjalo inným spôsobom. V prvom ročníku som mal veľké krízy, pretože som prišiel s nerealistickými očakávaniami. Myslel som si, že ma čaká červený koberec, že všetci bohoslovci budú svätci a budeme sa neustále modliť. Už po prvom týždni som chcel odísť. V kaplnke som plakal a pýtal sa Boha, prečo som tu. Uvedomil som si, že moje srdce stále zaplnené mnou samotným. Až keď som prosil Boha, aby ho naplnil on, postupne sa upokojilo.
Stretli ste sa aj s pápežom Františkom. Ako ste to prežili?
Bolo to tesne pred mojím vstupom do seminára. Brat ma pozval do Bratislavy na stretnutie s pápežom. Keď sme prišli, katedrála už bola plná a povedali nám, aby sme počkali vonku. Pomyslel som si: „Výborne, prišiel som pozerať pápeža v televízii.“ Keď pápež na konci vyšiel z katedrály, začal som kričať: „František! František!“ Všetci ma chceli utíšiť, no kričal som ďalej – ako Zachej. Pápež si ma všimol, prišiel ku mne a požehnal ma. Na začiatok mojej cesty ku kňazstvu to bol pre mňa veľmi silný moment.
Akým kňazom chcete byť?
Ťažko povedať, pretože nechcem Bohu diktovať, čo ja chcem. Chcem plniť jeho vôľu, a preto mu dávam svoje ruky. Možno to bude medzi bezdomovcami, v hospici alebo pri čistení toaliet. Chcem byť tam, kde chce on. Všetko je v jeho rukách. Každé ráno, keď sa zobudím, ešte skôr než sa pozriem na telefón, poďakujem za život. Nie je samozrejmé, že ráno otvoríme oči. Život je dar. Pred dvoma týždňami v našom seminári (koncom októbra 2025) zomrel mladý bohoslovec. Všetkých nás to zasiahlo. Ešte silnejšie som pocítil, že každý deň je skutočne Boží dar.
Máte povzbudivé slovo pre mladých, ktorí sa dostanú na zlú cestu?
Je ťažké dávať rady, pretože mladí často veria, že cesta, ktorú si vybrali, je správna – pretože na nej nachádzajú prijatie a lásku. Verím však, že Boh koná vo svojom čase. Abrahám čakal na Izáka 25 rokov, mal ho ako 99-ročný. Mojžiš čakal 80 rokov na odchod Izraelitov z Egypta. Boh čaká aj na nás. Keď sme pripravení a dáme mu odpoveď, naplní sa aj jeho prísľub. Aj čas púšte je dôležitý, pretože práve tam sa človek naučí, čo je naozaj sväté a dôležité.
Zdroj: si.aleteia.org / Preklad: frcth.uniba.sk