Bratislava 6. marca (TK KBS) Novomenovaný bratislavský eparchiálny biskup vladyka Milan Lach prijíma svoje menovanie s radosťou, no zároveň s vedomím veľkej zodpovednosti za zverené spoločenstvo veriacich. V rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS hovorí o službe pastiera, o potrebe blízkosti k ľuďom, o význame počúvania a o tom, že Cirkev má byť spoločenstvom, ktoré prináša nádej, lásku a zmysel života aj v dnešnom svete.
Deň vášho menovania za bratislavského eparchiálneho biskupa je zlomovým momentom nielen pre vás osobne, ale pre celú miestnu cirkev. S akým vnútorným nastavením a duchovným rozpoložením prijímate túto novú zodpovednosť?
Túto novú službu, ktorú mi zveril Svätý Otec, prijímam predovšetkým s veľkou radosťou, no niekde v pozadí sa prirodzene ozýva aj hlboký pocit zodpovednosti. Je to nová úloha, ktorá ma stavia do pozície pastiera v plnom zmysle slova. Doteraz som pôsobil ako pomocný biskup, čo bola krásna služba, ale predsa len iná v tom, že hlavná zodpovednosť za smerovanie eparchie ležala na pleciach vladyku Petra Rusnáka. Dnes sa táto váha prenáša na mňa. Nie je to však strach, skôr vedomie, že nastupujem na cestu, kde už nie som len spolupracovníkom, ale tým, kto má viesť zverené stádo. Prijímam to s pokorou, vediac, že ak Boh dáva úlohu, dáva aj milosť na jej zvládnutie. Je to pre mňa moment odovzdanosti do Božej vôle, kedy človek musí prestať hľadieť na svoje limity a začať sa plne spoliehať na to, že Pán vie, prečo si vybral práve mňa v tomto konkrétnom čase.
Ste známy svojou bohatou a pestrou pastoračnou skúsenosťou. Pôsobili ste v Prešovskej archieparchii, v Bratislave a dokonca aj v Spojených štátoch amerických. Ako plánujete tieto rozmanité skúsenosti využiť vo svojej novej misii?
Každá jedna misia, ktorou som prešiel, bola v niečom špecifická a každá ma niečomu dôležitému naučila. Boli to pekné roky a ja by som tieto skúsenosti veľmi rád zúročil práve v Bratislavskej eparchii. Nejde len o technické vedomosti, ale najmä o ľudí, ktorých som na týchto miestach stretol. Mnohí boli pre mňa veľkou inšpiráciou, oporou a dávali mi múdre rady. Vidím v tom veľký potenciál pre prepájanie, sieťovanie a vzájomné obohacovanie.
V súčasnom svete nie je vždy potrebné vymýšľať niečo radikálne nové. Často stačí múdro hľadať v pokladnici tradície Cirkvi a aplikovať tie osvedčené poklady do aktuálneho kontextu. Hoci sa mení historický či kultúrny rámec, človek vo svojej podstate zostáva stále ten istý. Jeho srdce je stále hladné po duchovne, po šťastí a po pravom zmysle života.
Vaším biskupským heslom je „Servire“ – slúžiť. Ako ho vnímate dnes, v momente vášho menovania za eparchiálneho biskupa? Plánujete ho nejako doplniť?
Chcem ostať verný tomuto heslu, pretože v sebe skrýva nesmiernu hĺbku. O pár týždňov budeme sláviť udalosti Veľkého týždňa a čítať z Evanjelia podľa Jána o tom, ako Ježiš pri Poslednej večeri umýva apoštolom nohy. Je to fascinujúce – Ján nezaznamenáva ustanovenie Eucharistie slovami o chlebe a víne, ale práve týmto gestom služby. Ježiš hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, čo som ja urobil vám.“ To je pre mňa jadro môjho hesla. Slúžiť znamená byť blízko ľuďom v ich osamotenosti, zúfalstve alebo v momentoch, keď sa cítia opustení. Samota je nesmierne ťažká. Ja chcem byť pastierom, ktorý je pri ľuďoch blízko, aby cítili, že v tom nie sú sami.
Služba nie je len výsadou biskupov alebo kňazov. Je to povolanie každého kresťana. Vidíme to u matiek a otcov, ktorí každé ráno pripravujú deťom raňajky a robia tie isté rutinné veci. To je čistý prejav lásky. Práve v tej každodennosti sa môžeme zdokonaľovať v čnosti služby. Každým dňom to môžeme robiť lepšie a lepšie, a tým rozvíjať schopnosť milovať, ktorú do nás vložil Boh.
V čom vidíte najväčšiu potrebu duchovnej podpory a sprevádzania veriacich v Bratislavskej eparchii?
Keď som bol mladý, 21-ročný novic v reholi, náš magister nám neustále rozprával o láske. Priznám sa, vtedy som si ako mladý chlapec hovoril: „Prečo stále len o láske, veď sú aj iné dôležité teologické témy.“ Dnes, po trinástich rokoch biskupskej a dvadsiatich piatich rokoch kňazskej služby, sa vraciam presne k tomu istému bodu. Potrebujeme hovoriť o láske, ktorú má Boh k nám. On nás miluje ako otec svoje deti a jediné, po čom túži, je, aby sme túto lásku prijali a opätovali. To je zmysel celého kresťanského života. Toto posolstvo chcem prinášať všetkým ľuďom. Veriaci nech sú kdekoľvek v našej rozľahlej eparchii tvoria veľké spoločenstvo, ktoré spája to najpodstatnejšie – učeníctvo v láske. Znamená to nechať sa milovať Bohom a potom byť schopný povedať blížnemu: „Som tu pre teba.“ Svätý Otec František často hovorí o potrebe „márniť čas“ pre iných. Dnes sa všetci niekam ponáhľame a myslíme si, že ľudia čakajú na veľké teologické prednášky. Ale ľudia v skutočnosti čakajú, že si s nimi niekto vypije kávu a bude im skutočne načúvať. Ponúknuť niekomu svoje ucho a čas je dnes jeden z najväčších prejavov lásky. Chcem na tom pracovať so svojimi kňazmi aj laikmi. Sme ako futbalový tím – na víťazstvo nestačí len kapitán s páskou, hrať musia všetci.
Pápež v jubilejnom roku vyzval slovenských gréckokatolíkov, aby odvážne svedčili o viere a nádeji. Ako sa túto výzvu snažíte uvádzať do svojej služby a do každodenného života?
Obrovskou inšpiráciou sú pre mňa naši biskupi-mučeníci. Často sa vraciam k ich životopisom a uvažujem nad tým, ako sa zachovali v kritických a zlomových situáciách. Vezmime si blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča. Počas vojny sa jasne postavil na stranu záchrany ľudských životov, chránil židovských spolubratov a riskoval všetko bez toho, aby uhol zo svojho postoja. Naši biskupi boli muži, ktorí boli s ľudom. Boli blízko pri obyčajných ľuďoch, boli to pokorní a jednoduchí muži, ktorí možno nenarozprávali veľa, ale v správny čas ukázali správny postoj. To je vzor, ktorý chcem nasledovať. Chcem, aby ľudia v eparchii videli skôr naše postoje než len počúvali naše slová. Svet dnes čaká na svedectvo činov. Odvaha neznamená absenciu strachu, ale schopnosť stáť na strane Krista aj vtedy, keď je to nepohodlné. Byť odvážnym svedkom znamená nebojácne ohlasovať pravdu a prijímať Božiu ponuku na pravé šťastie, ktorú nám Kristus dáva.
Cirkev dnes zdôrazňuje synodalitu – spoločné kráčanie a načúvanie Svätému Duchu. Vy ste boli na jednom zo synodálnom zhromaždení v Ríme. Ako chcete tento rozmer posilňovať v Bratislavskej eparchii?
Synodalita je v našej východnej tradícii hlboko zakorenená, napríklad cez eparchiálne zhromaždenia, ktoré konáme. Je to pre mňa o umení počúvať ľudí skôr, než si my sami vytvoríme hotové závery. Musíme sa spoločne modliť a pýtať sa Pána, čo chce od nás ako od Cirkvi v tejto konkrétnej dobe. Máme tu nové a ťažké výzvy. V susednej krajine zúri nezmyselná vojna, kde zomierajú nevinní civilisti, ktorí bránia svoju vlasť. Stojíme na strane bezbranných. Nemôžeme mlčať, keď sa niekde deje nespravodlivosť, aj keď u nás je relatívny kľud. Synodalita v praxi znamená aj toto – vnímať utrpenie utečencov, chudobných starých a chorých, a stáť pri nich. Cirkev nie je nejaká uzavretá aristokracia. Ja som obyčajný chlapec z Ľubice a vyrastal som medzi obyčajnými ľuďmi. Moja pozícia biskupa je službou pre nich. Ako povedal svätý Augustín: „Pre vás som biskupom, ale s vami som kresťanom.“ Chcem budovať tento tímový duch, kde každý hlas má svoje miesto.
Bratislavská eparchia má od svojho vzniku v roku 2008 unikátny demografický vývoj – počet veriacich sa zdvojnásobil. Čo to znamená pre vašu pastoračnú víziu?
Je to naozaj fascinujúce. Oficiálne čísla hovoria o zdvojnásobení počtu veriacich s trvalým pobytom, ale musíme k tomu pripočítať obrovské množstvo ľudí, ktorí sem dochádzajú za prácou alebo štúdiom z východného Slovenska, z Ukrajiny či Zakarpatska. Sme tu pre všetkých katolíkov byzantského obradu – či už sú to Slováci, Ukrajinci, Rumuni alebo Melchiti z Blízkeho východu. Podľa kánonického práva sme ich ordinármi a máme za nich zodpovednosť. Táto situácia si vyžaduje dôkladnú analýzu a predovšetkým počúvanie kňazov v teréne. Máme prísľuby pomoci od metropolitu Jonáša aj vladyku Cyrila v podobe kňazov, ale musíme vyriešiť aj praktické, existenčné veci. Kňazi s rodinami potrebujú bývanie. Ak budeme mať pre nich zázemie, môžu naplno rozvinúť svoju misiu tam, kde sú naši ľudia rozptýlení. Budeme tiež pokračovať v pomoci utečencom z Ukrajiny, pretože nevieme, kedy sa táto smutná situácia skončí. Je to o hľadaní rovnováhy medzi budovaním infraštruktúry a priamou duchovnou službou.
V rámci Konferencie biskupov Slovenska vediete Radu pre zdravotníctvo a Subkomisiu pre bioetiku. Svoje záväzky máte aj v Rade hierarchov, ste aj apoštolský vizitátor pre východných katolíkov v západnej Európe. Je to veľké pole pôsobnosti. Ako vnímate toto svoje pôsobenie?
V rámci KBS pracujem v týchto oblastiach s prestávkou od roku 2013 a mám okolo seba odborníkov. Sú to náročné témy, ktoré riešime prakticky neustále. Konferencia biskupov Slovenska momentálne uvažuje o istej transformácii a zlučovaní rád, čo by v prípade zdravotníctva a bioetiky bolo veľmi logické a privítal by som to. Okrem celoslovenských úloh som aktívny aj v našej Rade hierarchov, kde vediem metropolitnú katechetickú komisiu. Zodpovedáme za celú školskú i farskú katechézu našej cirkvi na Slovensku. Pripravujeme aj spustenie metropolitných komisií pre mládež a pre pastoráciu. K tomu sa pridáva moja úloha apoštolského vizitátora pre gréckokatolíkov v západnej Európe, kde je práce naozaj vyše hlavy. Musím si teraz múdro ujasniť priority, aby som popri všetkých týchto dôležitých úlohách nezanedbal to najpodstatnejšie – priamu pastoráciu a život v našej eparchii. To musí ostať mojou prioritou číslo jeden.
Vieme o vás, že máte veľmi blízko k mládeži a k skautingu. Nájdete si v novom úrade čas aj na tento druh relaxu a formácie?
Deti a mládež mám veľmi rád, venujem sa im prakticky od svojej vlastnej mladosti. Hoci si uvedomujem, že vekový rozdiel medzi nami rastie, nechcem sa z tohto sveta vytratiť. Nechcem sa však ani nanucovať. Mojou úlohou je skôr povzbudzovať našich mladších kňazov, aby vo farnostiach pracovali s mladými ľuďmi s nadšením. Čo sa týka skautingu, to je môj relax. Snažil som sa aspoň jeden deň v týždni vypadnúť do prírody. Je to pre mňa spôsob, ako spojiť príjemné s užitočným – v prírode môžem byť sám v modlitbe, ale môžem tam byť aj s inými a formovať ich. Máme v eparchii veľa detí, ktoré potrebujú duchovné vedenie, a ja by som chcel vyzvať aj našich kňazov v Bratislave a okolí, aby sa nebáli tejto formácie laikov pre budúcnosť. Ak mi Pán dá sily, rád si na tie skautské výlety čas nájdem, je to pre mňa dôležitý zdroj energie.
Vladyka, na záver, čo by ste chceli odkázať veriacim Bratislavskej eparchie v tomto období, kým sa pripravujete na oficiálne prevzatie úradu?
Chcem im predovšetkým odkázať, že sa na nich úprimne teším. Teším sa na každé jedno osobné stretnutie. Chcem sa poďakovať za všetky modlitby a blahoželania, ktoré dostávam. Moja radosť z tohto menovania je radosťou nás všetkých, rovnako ako ich bolesti budú mojimi bolesťami. Chcem sa veľmi pekne poďakovať vladykovi Petrovi, ako aj ostatným spolupracovníkom z eparchiálneho úradu, kňazom, diakonom i rehoľným sestrám, i veriacim, že som mohol počas týchto troch rokov mať účasť na starostlivosti o našich veriacich v Bratislavskej eparchii. Prosím o modlitby za seba, aby som bol dobrým pastierom. Nebojme sa byť odvážni a prežívať svoju vieru s radosťou. To je v dnešnom svete nesmierne dôležité. Nenechajme sa pohltiť negativitou alebo zúfalstvom, ktoré na nás môžu doliehať. My sme ľudia, ktorí patria Ježišovi Kristovi. On je víťaz, on kráča pred nami a našou úlohou je len s Božou pomocou nasledovať jeho stopy. S touto nádejou a radosťou sa teším na našu spoločnú cestu v Bratislavskej eparchii.
Pripravila: K. Jančišinová