Vatikán 5. marca (TK KBS) „To, že došlo k porušeniu medzinárodného práva a že spravodlivosť ustúpila sile, je skutočne znepokojujúce,“ uvádza štátny sekretár Svätej stolice, kardinál Pietro Parolin, v rozhovore pre vatikánske médiá na tému prebiehajúcej vojny na Blízkom východe. So znepokojením sleduje, ako „sa situácia vyvíja nebezpečným spôsobom a upevňuje sa viacnásobná polarizácia charakterizovaná primátom moci a autoreferencialitou“.
Vaša Eminencia, ako prežívate tieto dramatické hodiny?
S veľkou bolesťou, pretože národy Blízkeho východu vrátane už aj tak ťažko skúšaných kresťanských spoločenstiev sú opäť postihnuté hrôzami vojny, ktorá kruto ničí ľudské životy, prináša skazu a uvrhuje celé národy do špirály násilia s neistým koncom. Minulú nedeľu pri poludňajšej modlitbe hovoril pápež o „tragédii obrovských rozmerov“ a o riziku „neprekonateľnej priepasti“. Sú to viac než výstižné slová opisujúce chvíle, ktorými práve prechádzame.
Čo si myslíte o americkom a izraelskom útoku na Irán?
Zdôrazňujem, že mier a bezpečnosť musia byť udržiavané a zabezpečované diplomatickými prostriedkami, predovšetkým na úrovni multilaterálnych štruktúr, v rámci ktorých majú jednotlivé štáty možnosť riešiť vzájomné konflikty nekrvavým a spravodlivejším spôsobom.
Po skončení druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala približne 60 miliónov ľudských životov, chceli zakladatelia Organizácia Spojených národov ušetriť svoje deti od hrôz, ktoré sami zažili. Preto sa rozhodli zakotviť v Charte OSN jasné pravidlá, ako sa majú konflikty riešiť. Dnes sa zdá, že toto úsilie bolo zmarené.
Navyše, ako pripomenul pápež na začiatku tohto roka pri stretnutí s diplomatickým zborom, „namiesto diplomacie, ktorá uprednostňuje dialóg a hľadá všeobecnú zhodu, nastupuje diplomacia sily – jednotlivcov alebo skupín spojencov“ a šíri sa presvedčenie, že mier možno dosiahnuť „prostredníctvom vojny“.
Keď sa hovorí o príčinách akejkoľvek vojny, nie je jednoduché určiť, kto je v práve a kto nie. Isté je však to, že vojna vždy prináša obete a ničenie, nehovoriac o devastujúcich dôsledkoch pre civilné obyvateľstvo. Preto Svätá stolica uprednostňuje výzvu, aby sa využili všetky prostriedky, ktoré poskytuje diplomacia, ako nevyhnutný nástroj riešenia sporov medzi štátmi. História nás už poučila, že iba politika založená na vyjednávaní a na pozornosti voči rovnováhe záujmov môže prispieť k rastu dôvery medzi národmi, k rozvoju a k udržaniu mieru.
Tieto útoky boli ospravedlňované snahou zabrániť výrobe nových rakiet, súhrnne označované ako „preventívna vojna“…
Ako zdôrazňuje Charta OSN, použitie sily sa považuje iba za poslednú a najvážnejšiu možnosť – až po využití všetkých prostriedkov politického a diplomatického dialógu, po dôkladnom zvážení limitov nevyhnutnosti a primeranosti a po najprísnejšom posúdení faktov a motivácií, a navyše vždy len v rámci multilaterálneho vedenia.
Ak by jednotlivé štáty získali právo viesť „preventívnu vojnu“ podľa vlastných kritérií a bez nadnárodného právneho rámca, hrozilo by, že sa celý svet ocitne v plameňoch. Je skutočne znepokojujúce, že došlo k porušeniu medzinárodného práva, že spravodlivosť ustúpila sile a že silu práva nahradilo právo silnejšieho spolu s presvedčením, že mier môže nastať iba vtedy, keď je nepriateľ zničený.
Akú váhu majú masové demonštrácie na iránskych námestiach v uplynulých týždňoch, ktoré boli potlačené násilím? Môžu byť zabudnuté?
Určite nie – a aj to je dôvod na veľké obavy. Očakávania jednotlivých národov musia byť zohľadnené a garantované v právnom rámci spoločnosti, ktorá zaručuje všetkým ľuďom právo slobodne a verejne vyjadriť svoje presvedčenie – a to platí aj pre drahý iránsky ľud. Zároveň sa však môžeme pýtať, či si naozaj máme myslieť, že riešenie môže prísť na hrotoch rakiet a bômb.
Prečo dnes medzinárodné právo a diplomacia prechádzajú takým bodom zlomu a oslabenia?
Stráca sa vedomie toho, že spoločné dobro prospieva skutočne všetkým – že dobro druhého je aj mojím dobrom. Spravodlivosť, prosperita a bezpečnosť sa uskutočňujú len do tej miery, do akej z nich môžu profitovať všetci. Tento princíp stojí aj v základoch odvážneho multilaterálneho projektu, akým je Európska únia.
Toto vedomie však oslabuje, čo vytvára priestor pre snahu uspokojovať iba vlastné záujmy.
To má aj ďalšie dôsledky: systém multilaterálnej diplomacie vo vzťahoch medzi štátmi prežíva hlbokú krízu, okrem iného aj pre nedôveru štátov voči právnym obmedzeniam, ktoré limitujú ich konanie. Takýto prístup predstavuje inú podobu vôle k moci: túžbu konať bez obmedzení, vnucovať druhým vlastný poriadok a vyhýbať sa náročnej, ale vznešenej práci politiky, ktorá je založená na diskusii, vyjednávaní, získavaní výhod pre seba a zároveň poskytovaní ústupkov druhým.
Situácia sa vyvíja nebezpečne: upevňuje sa viacnásobná polarizácia charakterizovaná primátom moci a autoreferencialitou. Navyše sa spochybňujú princípy, ako je právo národov na sebaurčenie, územná suverenita či pravidlá upravujúce samotné vedenie vojny (tzv. ius in bello – vojnové právo).
Postupne sa spochybňuje a opúšťa celý systém medzinárodného práva v oblastiach ako odzbrojenie, rozvojová spolupráca, rešpektovanie základných práv, ochrana duševného vlastníctva či výmena a preprava tovaru.
A predovšetkým sa zdá, že sa stráca vedomie toho, čo už v roku 1795 vyjadril filozof Immanuel Kant: „Porušenie práva na jednom mieste sveta sa prejaví na každom jeho mieste.“
Čo tým máte na mysli?
Mám na mysli skutočnosť, že existujú prípady, keď sa medzinárodné spoločenstvo znepokojí a reaguje, a iné prípady, keď sa tak nestane – alebo len oveľa slabšie. Vzniká tak dojem, že existujú porušenia práva, ktoré treba potrestať, a iné, ktoré možno tolerovať; civilné obete, ktoré treba oplakávať, a iné, ktoré sa označia za „vedľajšie škody“.
Neexistujú mŕtvi prvej a druhej kategórie. Neexistujú ľudia, ktorí majú väčšie právo na život len preto, že sa narodili na inom kontinente alebo v inej krajine.
Chcel by som znovu zdôrazniť význam medzinárodného humanitárneho práva, ktoré musí byť rešpektované bez ohľadu na okolnosti a na vojenské či strategické záujmy. Svätá stolica opätovne dôrazne odsudzuje akúkoľvek formu využívania civilného obyvateľstva a civilných objektov – ako sú obytné domy, školy, nemocnice či miesta bohoslužby – na vojenské účely a žiada, aby sa vždy chránil princíp nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a posvätnosti ľudského života.
Aké sú vyhliadky v najbližšom období pre túto novú kritickú situáciu?
Dúfam – a modlím sa za to –, že výzva k zodpovednosti, ktorú vyslovil pápež Lev XIV. minulú nedeľu, bola vypočutá a našla cestu do sŕdc tých, na ktorých spočíva ťarcha rozhodovania. Prajem si, aby čo najskôr utíchli zbrane a aby sa znovu obnovili rokovania.
Nesmieme vyprázdniť zmysel vyjednávania: je nevyhnutné poskytnúť dostatok času na dosiahnutie konkrétnych výsledkov prostredníctvom trpezlivého a rozhodného postupu.
Zároveň si musíme uvedomiť, že medzinárodná situácia sa zásadne zmenila v porovnaní so svetovým poriadkom spred osemdesiatich rokov, keď vznikla OSN. Bez nostalgie za minulosťou je nevyhnutné postaviť sa proti akémukoľvek spochybňovaniu legitimity medzinárodných inštitúcií a podporiť úsilie o posilnenie nadnárodných pravidiel, ktoré majú pomáhať štátom riešiť spory pokojnou cestou prostredníctvom diplomacie a politiky.
Kde je tvárou v tvár tomu všetkému nádej?
Kresťania dúfajú, pretože veria v Boha, ktorý sa stal človekom, ktorý v Getsemanskej záhrade vyzval Petra, aby vrátil meč do pošvy, a ktorý na kríži sám zakúsil hrôzu slepého a nezmyselného násilia.
Dúfajú aj preto, že napriek vojnám, skaze a neistote, napriek šíriacemu sa pocitu beznádeje sa zo všetkých kútov sveta stále ozývajú hlasy volajúce po mieri a spravodlivosti.
Naše národy žiadajú mier. Toto volanie by malo otriasť vládcami i tými, ktorí pôsobia na medzinárodnej scéne, a podnietiť ich, aby znásobili svoje úsilie o mier.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia