Ukrajina 4. marca (TK KBS) Kardinál Timothy Radcliffe hovorí pre Vatican News o svojej aktuálnej návšteve Ukrajiny a o význame modlitby a kresťanskej nádeje v časoch konfliktu.
Na Ukrajine vyjadril svoju podporu a solidaritu miestnej Cirkvi a spoločenstvám rádu kazateľov.
Do hlavného mesta Kyjev priletel 27. februára, kde sa stretol s biskupom Vitaliim Kryvytskym z Kyjeva-Žytomyru a navštívil provizórne pamätné miesto pre vojakov, ktorí padli počas vojny. Následne viedol duchovnú obnovu od 28. februára do 1. marca a zvyšok dvojtýždňovej návštevy strávi návštevou svojich dominikánskych bratov.
V rozhovore pre Vatican News sa zamyslel nad prvými dňami svojej cesty a nad potrebou kresťanov modliť sa a zachovávať nádej tvárou v tvár neistote a utrpeniu, ktoré vojna prináša.
Vaša Eminencia, čo pre vás znamená táto návšteva Ukrajiny a byť tu s ukrajinským ľudom?
Som nesmierne rád, že môžem byť tu na Ukrajine – krajine, ktorú som prvýkrát navštívil pred tridsiatimi rokmi. Prišiel som na pozvanie mojich bratov a s radosťou som ho prijal. Kedykoľvek navštívim krajinu, kde je utrpenie, vždy sa niečo naučím. Prišiel som predovšetkým, aby som bol so svojimi bratmi a sestrami, ale aj preto, že som presvedčený, že ma majú čo naučiť.
Aké je hlavné posolstvo, ktoré prinášate?
Myslím si, že keď človek niekam príde, nemal by prichádzať s hotovým posolstvom. Musí prísť, aby počúval, a to, čo má povedať, by malo najprv vzniknúť z počúvania ľudí. Preto prichádzam skôr počúvať než hovoriť. To je jadro synodality: prichádzame ako tí, ktorí počúvajú – počúvajú Boha a počúvajú jeden druhého.
Duchovná obnova, ktorú ste viedli v Kyjeve, bola venovaná modlitbe „Otče náš“. Prečo ste si vybrali túto tému?
V časoch utrpenia a vojny je modlitba životne nevyhnutná. „Otče náš“ je najväčšia zo všetkých modlitieb – Pánova modlitba. Sám Ježiš sa modlil, keď sa vydával do Jeruzalema trpieť a zomrieť. Modlil sa s výhľadom na moment, keď bude v Getsemanskej záhrade. Pre každého z nás je preto, najmä keď čelíme utrpeniu, Pánova modlitba veľkým darom.
Nachádzame sa tu v Kyjeve pod ruským ostreľovaním, naši bratia a váš priateľ Łukasz sú v Jeruzaleme. Vidíme, že sa začala nová fáza vojny. Môžete komentovať situáciu na Ukrajine a vo Svätej zemi?
Je pravda, že všade vidíme stále viac násilia. Toto je čas, keď sa vojny začínajú na mnohých miestach – nielen v Európe alebo na Blízkom východe, ale aj v Afrike, vrátane Južného Sudánu. A viac než kedykoľvek predtým potrebujeme kresťanské svedectvo, že mier je možný, že vojna nie je nevyhnutná. V časoch vojny sme povolaní byť ľuďmi nádeje.
Hlavné posolstvo kresťanov dnes je podľa mňa nádej. Náš sviatosť Eucharistie bola ustanovená v čase, keď sa zdalo, že už žiadna nádej nezostala – počas Poslednej večere, keď pred Ježišom stála len smrť a násilie. Práve vtedy sa Ježiš daroval sám. A toto je naša veľká sviatosť nádeje. Preto je moje jediné posolstvo pre ľudí na Ukrajine alebo kdekoľvek, kde vojna pokračuje: vkladáme našu nádej do Pána. Jeho pokoj nakoniec zvíťazí.
Vaša kniha „Sedem posledných slov“ – ktorá sa sústreďuje na posledných sedem viet Krista na kríži – bola vydaná v ukrajinčine. Ako by ste ju opísali?
Táto malá kniha je úzko spätá s témou synodality – s učením sa počúvať jeden druhého. V časoch násilia existuje pokušenie zatvoriť uši. Ale musíme počúvať. V našich spoločenstvách ako ľudia počúvame jeden druhého – najmä keď nesúhlasíme. Práve v nesúhlase sa môžeme od seba učiť. Náš svet je plný sloganov, v ktorých sa ľudia nesnažia skutočne premýšľať alebo otvoriť sa druhým. Boží hlas nás volá otvoriť naše mysle a srdcia.
Preto je v časoch vojny synodálna cesta taká dôležitá. Počas konkláve v Ríme v januári sa všetci kardináli stretli a prvá vec, ktorú pápež Lev chcel, bolo, aby sme počúvali jeden druhého, aby nás mohol počuť. Verím, že je to veľký dar Cirkvi svetu plného násilia. Počúvame nielen ušami a mysľou, ale aj predstavivosťou. Dokážeme si predstaviť, prečo iní myslia inak ako my?
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia