Bratislava 2. marca (TK KBS) Prešovský arcibiskup metropolita Jonáš Maxim je v týchto dňoch na pastoračno-pracovnej ceste v Spojených štátoch amerických, aby posilnil duchovné putá a jednotu gréckokatolíkov žijúcich v diaspóre.
V rozhovore pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska zdôrazňuje, že pre kresťana je zachovanie identity a tradície predovšetkým otázkou živej viery a liturgie, a že liturgické slávenia a spoločné modlitby v zahraničí sú hlbokým znakom jednoty Cirkvi, ktorá presahuje hranice krajín, jazykov a kultúr.
Vaša návšteva Spojených štátov má za cieľ posilniť jednotu a duchovné putá s veriacimi v diaspóre. V čom dnes podľa Vás najviac spočíva výzva zachovania identity a viery slovenských a rusínskych gréckokatolíkov žijúcich mimo vlasti a ako im môže Cirkev na Slovensku konkrétne pomôcť?
Asi jednou z najväčších prirodzených výziev pre dnešnú globalizovanú spoločnosť vo všeobecnosti, je zabudnúť na to kto som, stratiť vedomie o svojich koreňoch, teda do istej miery relativizovať svoju identitu. Pre akúkoľvek emigráciu pod tlakom asimilácie to platí zvlášť. Druhá a tretia generácia už často nehovorí jazykom svojich predkov a ich vzťah k tradícii a v našom prípade i k liturgii sa oslabuje. Je pravdou, že identita pre kresťana nie je iba otázkou jazyka či folklóru, ale predovšetkým zachovania živej viery, liturgie a vedomia, že patríme do konkrétneho spoločného duchovného dedičstva.
Aj práve preto, Gréckokatolícka metropolitná cirkev sui iuris na Slovensku, Ruthénskej metropolitnej cirkvi sui iuris v USA, nakoľko obidve tieto cirkvi majú spoločné korene, môže pomôcť predovšetkým udržiavaním osobných vzťahov medzi biskupmi, kňazmi a veriacimi, vzájomným záujmom o seba a o život viery, dostupnosťou a vzájomnou výmenou skúsenosti z prežitého, vzájomnou výmenou napríklad rôznych už napracovaných teologických, katechetických, pastoračných a iných materiálov. Realita je taká, že mnohí gréckokatolícki kňazi zo Slovenska ale aj z Mukačevskej eparchie dnes pracujú a evanjelizujú práve v Pittsburskej metropolitnej cirkvi, a musím povedať, že pracujú veľmi dobre. A preto je tiež veľmi dôležité vedomie, že na seba vzájomne myslíme v modlitbách.
Počas cesty sa stretnete s viacerými biskupmi vrátane členov Americkej biskupskej konferencie. Kde vidíte konkrétne oblasti spolupráce – ide skôr o pastoráciu, formáciu, výmenu skúseností alebo aj o spoločné projekty?
Vidím priestor vo všetkých spomenutých oblastiach. Pastorácia v sekularizovanom prostredí je výzvou tak v Európe, ako aj v Amerike, preto si môžeme navzájom odovzdať cenné skúsenosti. Osobitne dôležitá je formácia kňazov a laikov, najmä v oblasti práce s mladými rodinami a mládežou.
Spoločné projekty môžu mať podobu akademickej spolupráce, výmeny študentov teológie, podpory duchovných povolaní či koordinácie charitatívnych aktivít. Som ale presvedčený, že základom zostáva dobrý osobný vzťah medzi pastiermi Božieho stáda, veď bez dôvery niet skutočnej spolupráce. Aj kvôli tomu som tu, aby som nadviazal dobré vzťahy.
Súčasťou programu sú liturgické slávenia v štáte New Jersey, v Katedrále sv. Michala v Passaicu i stretnutia v Pittsburghu a Washingtone. Čo pre Vás osobne znamená sláviť liturgiu s veriacimi v zahraničí a aký duchovný odkaz im chcete počas týchto stretnutí odovzdať?
Sláviť liturgiu s veriacimi v zahraničí, ktorí sú tej istej tradície, je hlbokým znakom jednoty Cirkvi, ktorá presahuje hranice štátov, jazykov a kultúr. V Eucharistii sa stretávame ako jeden Kristov ľud bez ohľadu na historickú ale aj zemepisnú vzdialenosť.
Pre mňa osobne je to chvíľa vďačnosti za vernosť tých, ktorí si svoju vieru uchovali a odovzdali novým generáciám aj v nových neľahkých podmienkach emigrácie. Mojím odkazom im chce byť povzbudenie: zostaňte hlboko zakorenení vo viere, odovzdávajte ju svojim deťom a nebojte sa byť viditeľným svedectvom Krista v spoločnosti, v ktorej žijete. Priznám sa že ma veľmi teší prítomnosť na bohoslužbách mnohých veriacich, ktorí hoci nemajú slovanské korene, byzantskú liturgiu našej tradícia urobili svojou a ona im slúži na priblíženie sa ku Kristovi a na vzrastanie vo viere.
Hovoríte o potrebe budovať dôveru a jednotu medzi partikulárnymi cirkvami v čase spoločenských i duchovných výziev. Ktoré konkrétne výzvy dnes podľa Vás najviac ohrozujú jednotu Cirkvi a akým spôsobom môže osobné stretnutie a dialóg medzi pastiermi prispieť k ich prekonaniu?
Jednotu našich partikulárnych Cirkví dnes asi najviac ohrozuje zahľadenie sa iba do seba a svojich miestnych problémov a teda istá izolácia, nezáujem o iných – akési „hranie sa na svojom vlastnom piesočku“, domnelá sebestačnosť a možno aj vzájomné súperenie a porovnávanie sa. Tieto javy prenikajú žiaľ aj do nášho cirkevného prostredia a našich Cirkví. Ďalšou výzvou je individualizmus a anonymita, ktoré oslabuje vedomie spoločenstva.
Osobné stretnutie a otvorený dialóg medzi pastiermi pomáha predchádzať vzájomnému odcudzeniu sa a vytvára priestor na spoločné rozlišovanie, na vzájomnú výmenu duchovných a pastoračných skúseností, na spoločný pohľad smerom dopredu, ku Kristovi kladúc si otázku: „čo od nás východných Cirkví očakáva náš Spasiteľ tu v tomto čase, v tomto prostredí, na tomto kontinente?!“ Keď sa biskupi stretávajú, modlia a spolu rozprávajú, dávajú tým aj veriacim veľmi pozitívny signál, že jednota nie je samozrejmosťou, ale darom, o ktorý sa treba usilovať a starať. Jednota Cirkvi vyrastá zo spoločného pohľadu na Krista, a on prišiel preto „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10), a o toto spoločné dobro nám vlastne aj ide.
Spracoval: M. Lipiak