Vatikán 28. februára (VaticanNews) Prinášame súhrn deviatej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol vo štvrtok 26. februára popoludní v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. „Skutočne slobodný človek je plný slávy“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.
Mons. Erik Varden OCSO Bernard realista, 26. februára 2026
Z deviatej konferencie pôstnych duchovných cvičení.
Identita cisterciánskeho hnutia sa formuje na rozhraní ideálu a skutočnosti, poetického a pragmatického. Jeho protagonisti sú skúšaní a očisťovaní napätím, ktoré z toho vyplýva.
Hovoril som o Bernardových vysokých ideáloch, o jeho sklone najprv si v mysli premyslieť líniu konania a potom ju, miestami až neúprosne, uskutočňovať. Mieriť vysoko mu bolo prirodzené. Tento prudký, neústupčivý rys ho nikdy celkom neopustil, no časom sa zjemnil. Práve o tomto procese treba teraz hovoriť: premenil idealistu na realistu.
Psychoanalytik Jacques Lacan povedal, že „reálne“ je to, o čo narážame. Šírka Bernardovej angažovanosti v oblasti Realpolitik znamenala množstvo takýchto nárazov. Bernard sa však stal realistom nielen v zmysle prijímania vecí takých, aké sú. Predovšetkým sa naučil, že najhlbšou skutočnosťou všetkých ľudských záležitostí je výkrik po milosrdenstve.
Čím viac tento výkrik rozpoznával v úzkostných ľudských srdciach, v trpkých slzách, v svetských konfliktoch, v bláznivých ťaženiach proti slušnosti a pravde – a dokonca aj v šepote stromov lesa –, tým viac si uvedomoval Božiu láskavú odpoveď. Počul ju v svätom mene Ježiš, ktoré sa mu stalo nevýslovne drahým. V Ježišovi Boh zjavuje svoj spásny zámer a vylieva ho na ľudstvo ako voňavý, liečivý a očisťujúci olej.
„Každý pokrm duše,“ hovoril Bernard svojim mníchom, „je suchý, ak nie je namočený v tomto oleji; je bez chuti, ak nie je ochutený touto soľou. Píš, čo chceš – ja v tom nenájdem zaľúbenie, ak tam nebude Ježiš. Hovor alebo diskutuj, o čom chceš – ja v tom nenájdem zaľúbenie, ak vylúčiš meno Ježiš. Ježiš je pre mňa med v ústach, hudba v uchu, radostná pieseň v srdci.“
Bernard poznal, aké zázraky dokáže Božie milosrdenstvo v Ježišovi. To dalo jeho zbožnosti afektívnu hĺbku. Pojem affectus je uňho kľúčový. Má široké spektrum významov, ktoré ukazujú, že milosť nás poháňa ako vtelené bytosti a umožňuje našim zmyslom vnímať Boha. Bernard však Ježiša, vtelenú pravdu, považoval dokonca za hermeneutický princíp. Situácie, osoby i vzťahy videl dôsledne vo svetle Ježiša. Tento pohľad mu získal presvedčených obdivovateľov ďaleko za hranicami katolíckeho prostredia, od Martina Luthera až po Johna Wesleyho.
Len vtedy, keď bude naša prirodzenosť nadprirodzene osvietená, odhalí svoju dokonalú podobu, svoju forma formosa. Len vtedy sa ukáže pôvab, ktorého je pozemský život schopný. Len vtedy zažiari skrytá sláva v nás i okolo nás v hmatateľných zábleskoch, ktoré nás učia, čím sa môžeme stať my i druhí, a ponúkajú vzor obnoveného sveta.
Taký je realizmus, ku ktorému Bernard dospel vo svojej zrelosti. Umožnil mu stať sa nielen vznešeným reformátorom, neprekonateľným rečníkom či vodcom Cirkvi. Poznanie absolútnej skutočnosti Kristovej lásky a jej moci všetko meniť z neho urobilo učiteľa Cirkvi a svätca. A preto ho milujeme a uctievame.
„Bol,“ hovorí nám Vita Prima, „v slobode so sebou samým.“ To ho naučil život. Skutočne slobodný človek je plný slávy.
-
Prinášame súhrn desiatej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol v piatok 27. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. „Nes svoje bremeno až do konca. Ak ho miluješ, bude ľahké. Ak ho nenávidíš, bude ťažké“, kazateľ duchovných cvičení citoval sv. Augustína.
Mons. Erik Varden OCSO O rozvažovaní, 27. február 2026
Z desiatej konferencie pôstnych duchovných cvičení.
Svätý Bernard napísal traktát O rozvažovaní. Zo všetkých jeho diel sa tešil najširšiemu rozšíreniu. Môže sa to zdať zvláštne, keďže ide v podstate o list adresovaný konkrétnej osobe v jedinečnej situácii. Bernard ho napísal pre svojho spolubrata, talianskeho mnícha menom Bernardo dei Paganelli, ktorý už ako kňaz cirkvi v Pise vstúpil roku 1138 do kláštora v Clairvaux.
Roku 1145 sa Paganelli stal pápežom Eugenom III.
Kým kontemplácia sa zaoberá pravdami, ktoré sú už známe, rozvažovanie v Bernardovom slovníku hľadá pravdu v podmienených ľudských záležitostiach, kde ju nie je vždy ľahké postrehnúť. Možno ho definovať ako „myslenie hľadajúce pravdu, alebo napätie mysle usilujúcej sa pravdu objaviť“.
Keď Bernard uvažuje o problémoch Cirkvi, neponúka inštitucionálne riešenia. Skôr radí Eugenovi, aby sa obklopil dobrými ľuďmi. Čím lepšie sú spravované ústredné úrady Cirkvi, tým väčší úžitok z toho bude mať Cirkev na celom svete.
Vlastnosti, ktoré má podľa Bernarda vyhľadávať a pestovať, sú nadčasové. Potrební sú spolupracovníci „osvedčenej svätosti, pripravení na poslušnosť a tichú trpezlivosť; […] pevní v katolíckej viere, verní v službe; naklonení pokoju a túžiaci po jednote; […] múdro radiaci, […] usilovní v spravovaní […], skromní v reči“.
Takíto ľudia sa „zvyčajne venujú modlitbe a v každom diele do nej vkladajú väčšiu dôveru než do vlastnej usilovnosti alebo práce. Ich príchod je pokojný, ich odchod nenápadný“.
Do tej miery, do akej Cirkev koná v tomto duchu, bude odrážať usporiadanie anjelských hierarchií. Kto ju takto rozvažuje, uvidí jej hlavné poslanie: vzdávať Bohu slávu.
Aby sme správne uvažovali o pozemských potrebách, musíme skrze ne hľadať to, čo je nad nimi. To, hovorí Bernard Eugenovi, nie je akési „odchádzanie do vyhnanstva, takto uvažovať znamená návrat do vlasti“.
Bernard sa pýta: čo je Boh? Všemohúca vôľa, dobrotivá sila, nemenný rozum. Boh je „najvyššia blaženosť“, ktorá sa z lásky chce s nami podeliť o svoju božskosť. Stvoril nás, aby sme po ňom túžili; rozširuje nás, aby sme ho mohli prijať; ospravedlňuje nás, aby sme si ho zaslúžili. Vedie nás v spravodlivosti, formuje nás v dobrote, osvecuje nás poznaním a zachováva nás pre nesmrteľnosť.
Nech už majú preláti na mysli čokoľvek iné, a je toho mnoho, tieto veci musia považovať za prvé. Potom bude aj ich uvažovanie o praktických otázkach osvietené, usporiadané, požehnané a plodné.
Prelát má byť podľa Bernarda zásadový, svätý a prísny. Zároveň však má byť priateľom Ženícha a nachádzať radosť v tom, že sa o toto priateľstvo delí s inými.
Augustín rád opisoval biskupský úrad ako sarcina, légiový batoh. Je to surový obraz, zrodený u človeka, ktorý poznal pustotu a strach výprav v severoafrickej púšti. Augustín však pokračuje a rozvíja vlastnú tému. Hoci pastoračné bremeno vyzerá desivo, je desivé len vtedy, ak si nevšimneme, kto nám ho kladie na plecia. Lebo nie je ničím iným ako účasťou na sladkom jarme samotného Krista, ktorý nám pomáha objaviť, že kríž, ktorý nám bol zverený, je žiarivý a ľahký a že možnosť zdieľať ho je dôvodom na radosť.
Augustín raz napísal: Perduc sarcinam tuam quia levis est si diligis, gravis si odisti, teda: „Nes svoje bremeno až do konca. Ak ho miluješ, bude ľahké. Ak ho nenávidíš, bude ťažké.“
„Tvoje, dobrý Ježišu,“ napísal Bernard v Živote svätého Malachiáša Írskeho, „je to, čo nám bolo zverené; tvoj je poklad ukrytý v našom vlastníctve, ktorý má byť vrátený v čase, keď rozhodneš, že si ho znovu vyžiadaš.“
Preklad Martin Jarábek