Vatikán 27. februára (VaticanNews) Prinášame súhrn siedmej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol v stredu 25. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.
Mons. Erik Varden OCSO Sláva / 25. februára 2026
Zo siedmej konferencie pôstnych duchovných cvičení.
Keď Ježiš jasne vysvetlil, čo znamená zostať s ním a vstúpiť do Kráľovstva, na ktoré ukazoval, „mnohí z jeho učeníkov sa vrátili späť a už s ním nechodili“. Nedokázali prijať jeho kázanie o sviatostnej skutočnosti, o nerozlučiteľnosti manželstva, o nevyhnutnosti Kríža. Keď bol Kristus ukrižovaný na Kalvárii, synodos, ktorý s ním kráčal ešte šesť dní predtým, už neexistoval. Zostali len dvaja nasledovníci: jeho Matka a Ján, milovaný učeník.
Ján podáva strohý a prenikavý opis Ježišovej kenózy. Odohráva sa na dvoch úrovniach: na úrovni božskej, súcitnej lásky, drvenej v lise Kríža, a na úrovni zrady ľudskej lojality.
A predsa Ján trvá na tom, že práve táto scéna opustenosti zjavuje Kristovu slávu.
„Oslávenie,“ hovorí Bernard, „sa deje pred Božou tvárou“, keď po skončení našej pozemskej púte budeme konečne nazerať to, v čo sme v tomto živote pevne dúfali a čomu sme zverili svoju dôveru v Ježišovom mene. Spes in nomine, res in facie est. Túto stručnú formulu nemožno preložiť inak než trochu ťažkopádnou parafrázou: „Naša nádej je v mene Pána; vytúžená skutočnosť je v tom, že ho uvidíme tvárou v tvár“,
Predsa však aj teraz možno vnímať istú „skrytú slávu“. Augustín rád hovorieval, že obraz slávy v sebe nosíme v „nejasnej podobe“. Keď prejdeme týmto životom, táto podoba sa ukáže zreteľná a „žiarivá“. Bude schopná stáť pred Bohom. Akékoľvek deformácie spôsobené zle používanou slobodou budú vtedy napravené, aby sa podoba zjavila v pôvodne zamýšľanej kráse: ako forma formosa.
Augustín, zároveň hlboko ľudský a neúprosne jasný, zdôrazňuje, že slávu obrazu nemožno nikdy stratiť. Je vtlačená do nášho bytia. Môže však byť pochovaná pod nánosmi tmy, ktoré sa musia odstrániť.
Cirkev pripomína ženám i mužom slávu, ktorá v nich potajomky žije. Ukazuje nám, že dnešná priemernosť a zúfalstvo, a nie naposledy ani moje vlastné zúfalstvo z pretrvávajúcich zlyhaní, nemusia mať posledné slovo; že Boží plán s nami je nekonečne krásny; a že Boh nám skrze Mystické telo Krista dá milosť a silu, ak o ne budeme prosiť.
Cirkev zjavuje žiaru „skrytej slávy“ vo svojich svätých. Sú dôkazom, že aj choroba a poníženie môžu byť prostriedkami, ktoré Prozreteľnosť používa na uskutočnenie slávneho zámeru, dávajúc silu slabým a robia ich žiarivými. Cirkev sprostredkúva „skrytú slávu“ aj vo sviatostiach. Každý katolík vie, aké svetlo môže preniknúť v spovednici, pri pomazaní, pri vysviacke alebo pri sobáši. Najvznešenejšia a istým spôsobom aj najviac zahalená je sláva Najsvätejšej Eucharistie.
Ktorý kňaz by po slávení svätej omše nemohol povedať to, čo kedysi vyjadril jeden veľký hudobník o skúsenosti byť nástrojom jasného sprostredkovania krásy, uzdravenia a pravdy: „Smrť by v skutočnosti nebola tragédiou, lebo to najlepšie, čo je v samom strede ľudského života, bolo videné a prežité,“ so srdcom spaľovaným slávnym úžasom?
-
Prinášame súhrn ôsmej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol vo štvrtok 26. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.
Mons. Erik Varden OCSO Boží anjeli / 26. februára 2026
Z ôsmej konferencie pôstnych duchovných cvičení.
Počas Kristovho štyridsaťdňového pobytu na púšti k nemu Satan pristúpil a citoval mu 90. (91.) žalm, konkrétne dva verše o anjeloch. „Diabol – čítame u svätého Matúša – ho vzal do svätého mesta a postavil ho na vrchol chrámu.“ Vyzval Krista, aby dokázal, že je Boží Syn, tým, že sa vrhne dolu, „lebo je napísané: ,Svojim anjelom dá príkaz o tebe‘ a ,na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň‘.“
Iba Boh nás môže pozvať, aby sme skočili z výšky. Jeho výzva však bude znieť: „Skoč mi do náručia“, nie „vrhni sa dolu“.
Anjelské zásahy nie vždy sú upokojujúce. Anjeli tu nie sú na to, aby nám vyhovovali v našich rozmaroch. V známej modlitbe, ktorú možno vystopovať až k Reginaldovi z Canterbury, súčasníkovi Bernarda, prosíme svojho anjela strážcu, aby nás „osvecoval, chránil, spravoval a viedol“. Sú to silné slovesá. Anjel je strážcom svätosti.
Mníšsky život bol už v raných časoch chápaný a predstavovaný ako anjelský pre svoj cieľ, ktorým je chvála, ale aj preto, že mních je povolaný horieť Božou láskou a stať sa jej poslom pre druhých.
Jediný Kristov „chválospev“, o ktorom hovorí konštitúcia Sacrosanctum Concilium v jednom krásnom odseku, znie od končín zeme až po výšiny nebies prostredníctvom pulzujúceho reťazca sprostredkovania. Anjeli sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, ako to vyznávame v závere každej prefácie v kánone svätej omše.
Bernard zdôrazňuje úlohu anjelov ako sprostredkovateľov Božej prozreteľnosti. Sprostredkovanie však nie je vždy nevyhnutné. Boh sa nás môže dotknúť priamo, no s radosťou necháva svoje stvorenia, aby si navzájom boli kanálmi milosti.
Napomína nás, aby sme sa dívali na to, čo robí anjel, a konali podobne: „Zostúp a preukáž milosrdenstvo svojmu blížnemu; potom, v druhom pohybe, nechaj tým istým anjelom povzniesť svoje túžby a so všetkou cupiditas (žiadostivosťou, pozn. prekl.) svojej duše vystupuj k najvyššej a večnej pravde.“ Slovo Cupido sa dnes zriedka vyslovuje v tom istom dychu ako „najvyššia a večná pravda“. Bernardova voľba slov je výrečný signál: hovorí nám, že všetky prirodzené ľudské túžby, aj tie telesné, sú priťahované k naplneniu v Bohu, a preto musia byť k nemu aj vedené.
Posledný a rozhodujúci skutok anjelskej lásky sa odohrá v hodine našej smrti, keď nás prenesú cez závoj tohto sveta do večnosti. Vtedy sa prejavia ich vlastnosti: „Nemožno ich premôcť ani zviesť, a ešte menej môžu zvádzať oni.“ V tej hodine padne každé pretvarovanie: rétorika zlyháva, zostáva iba pravda, zladená s milosrdenstvom.
Bernard o týchto veciach kázal s opatrnosťou už v roku 1139. O 726 rokov neskôr jeden muž veľmi odlišného temperamentu, no podobnej inteligencie, rozvinul tieto intuície v pôvabnej básni o umieraní.
John Henry Newman veľa premýšľal o anjeloch. Kňazskú službu chápal ako anjelskú. Kňaz je doma v tomto svete, nebojí sa vojsť do temných lesov, aby hľadal stratených. Zároveň však udržiava zrak mysle pozdvihnutý k tvári Otca a necháva jej žiaru osvetľovať celú prítomnú skutočnosť. Osvietenie je vždy dvojité: intelektuálne i bytostné, sviatostné i pedagogické.
Newman, dnes učiteľ Cirkvi, nás zároveň vyzýva znovu objaviť učiteľa ako anjelského osvecovateľa. Je to prorocká výzva v čase, keď sa takzvané „vzdelávanie“ čoraz viac zveruje digitálnym, dokonca umelým médiám, zatiaľ čo mladí ľudia túžia stretnúť učiteľov hodných dôvery, ktorí dokážu odovzdávať nielen zručnosti, ale aj múdrosť.
Anjelské stretnutie je vždy osobné. Nedá sa nahradiť stiahnutím súboru ani chatbotom.
Preklad Martin Jarábek