Vatikán 25. februára (VaticanNews) Prinášame súhrn piatej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol v utorok 24. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.
Mons. Erik Varden Lesk pravdy / 24. februára 2026
Z piatej konferencie tohtoročných pôstnych duchovných cvičení.
Bernard nás drží v strehu. Hovorí: „Chcem vás varovať: nikto nežije na zemi bez pokušenia; ak je niekto od jedného oslobodený, nech si je istý, že ho čaká iné.“ Musíme pestovať správnu rovnováhu medzi istotou v Božiu pomoc a nedôverou vo vlastnú krehkosť, báť sa pokušení a zároveň prijímať ich nevyhnutnosť, pamätajúc na to, že Boh nás im podrobuje, pretože sú užitočné.
Užitočné v akom zmysle?
Keď odolávame šípom vystreleným otcom lži, posilňuje sa náš záväzok k pravde, ako aj naša dôvera v ňu. Keď sa odvrátime od oslabujúcej nepravdy, staneme sa schopnými posilňovať svojich bratov.
Bernard vidí ambíciu ako popretie pravdy. Ambícia je pomerne nevýrazná forma žiadostivosti. Pri opisovaní tejto neresti Bernard, vždy výrečný, prekonáva sám seba. Ambícia je podľa neho „jemné zlo, tajný vírus, skrytý mor, remeselník klamu; je matkou pokrytectva, rodičkou závisti, pôvodcom nerestí; je podpaľačom zločinov, spôsobuje hrdzavenie čností, hnitie svätosti a oslepovanie sŕdc. To, čo má liečiť, ochromuje.“ Ambícia vyrastá z „vnútorného rozvratu mysle“. Je to šialenstvo, ktoré vzniká vtedy, keď sa zabúda na pravdu. Skutočnosť, že ambícia je formou duševnej poruchy, ju robí smiešnou v každej podobe, no obzvlášť vtedy, keď sa objaví u ľudí povolaných k nezištnej službe. Nie náhodou postava ambiciózneho duchovného prenasleduje literatúru i film ako komický, hoci nie práve zábavný motív – od servilných farárov u Jane Austenovej až po jedovatého dvorného kňaza vo výraznom filme Ridicule (Nemravná nevinnosť, 1996) Patricea Leconta.
„Čo je pravda?“
Ľudia našej doby si túto otázku kladú úprimne, často s pozoruhodnou dobrou vôľou, napriek zmätku, strachu a neustálemu zhonu, v ktorom žijú. Nemôžeme ju ponechať bez odpovede. Nemáme energiu nazvyš, aby sme ju mrhali na plytké pokušenia strachu, márnivosti a ambície. Potrebujeme svoje najlepšie sily na obranu podstatnej, nevyhnutnej a oslobodzujúcej pravdy proti viac či menej lákavo žiariacim, viac či menej diabolským náhradám.
V našej situácii, bohatej na príležitosti, je nevyhnutné vidieť a pomenúvať svet vo svetle Krista. Kristus, ktorý je pravda, nás nielen chráni; obnovuje nás, netrpezlivý zjaviť sa skrze nás stvoreniu, ktoré si čoraz viac uvedomuje, že je podrobené márnosti.
Niekedy máme pokušenie myslieť si, že musíme držať krok s módnymi trendmi sveta. Povedal by som, že je to pochybný postup. Cirkev, ako pomaly sa pohybujúce teleso, bude vždy riskovať, že bude vyzerať a znieť ako z minulej sezóny. Ak však bude dobre hovoriť svojim vlastným jazykom, čiže biblickou a liturgickou rečou, jazykom svojich minulých i súčasných otcov a matiek, básnikov a svätých, zostane pôvodná a svieža, schopná vyjadriť starobylé pravdy novým spôsobom a znovu, ako už neraz v dejinách, usmerňovať kultúru.
Táto práca má významný intelektuálny rozmer. Má však aj rozmer existenciálny. Ako povedal kardinál Schuster na smrteľnej posteli: „Zdá sa, že ľudia sa už nenechávajú presvedčiť naším kázaním, ale v prítomnosti svätosti ešte stále veria, ešte stále kľačia a modlia sa.“
Nebola univerzálna výzva k svätosti – výzva, teda, stelesniť pravdu – najsilnejším akordom Druhého vatikánskeho koncilu? Znela počas jeho rokovaní jasne ako úder gongu. Kresťanský nárok na pravdu sa stáva presvedčivým vtedy, keď sa jej lesk osobne zjaví v obetujúcej sa láske svätosti, očistenej od pokušení kompromisu.
-
Prinášame súhrn štvrtej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol v utorok 24. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.
Mons. Erik Varden Pád tisícov / 25. februára 2026
Zo šiestej konferencie tohtoročných pôstnych duchovných cvičení.
Pády nás môžu pokoriť, keď sme nadutí. Môžu nám ukázať Božiu spásonosnú moc. Môžu sa stať míľnikmi osobnej cesty spásy, na ktoré sa s vďačnosťou spomína.
Nemôžeme si však dovoliť byť naivní. Nie každý pád sa končí radosťou. Sú pády, ktoré zapáchajú peklom, prinášajú skazu vinníkovi a zanechávajú za sebou spúšť. Táto spúšť je často široká a dlhá a strháva do seba mnohých nevinných. Budeme potrebovať statočnosť, aby sme sa spolu s Bernardom priblížili k veršu 91. žalmu, ktorý sa začína slovami: „Po tvojom boku padnú tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici.“
Nič nespôsobilo Cirkvi tragickejšiu ujmu a nič viac nekompromitovalo naše svedectvo než mravná skazenosť, ktorá vyrástla v našom vlastnom dome. Najťažšia kríza Cirkvi nevznikla zo svetského odporu, ale z cirkevného vnútorného rozkladu. Rany, ktoré boli spôsobené, ešte potrebujú čas na uzdravenie. Volajú po spravodlivosti a po slzách.
Tvárou v tvár skazenosti, najmä keď ide o zneužívanie, je lákavé hľadať chorý koreň. Očakávame, že nájdeme včasné varovné signály, ktoré boli prehliadnuté: nejaké zlyhanie v rozlišovaní, pôvodný vzorec deviácie. Niekedy tieto stopy existujú a máme dôvod vyčítať si, že sme ich včas nezbadali. Nie vždy ich však nachádzame.
Dokážeme rozpoznať veľké a radostné dobro, ktoré sa často prejavovalo na začiatkoch spoločenstiev dnes spájaných so škandálom. Nemôžeme predpokladať, že od počiatku existovala štrukturálna pokryteckosť, že zakladatelia vystupovali cynicky ako obielené hroby. Niekedy nachádzame znaky skutočnej inšpirácie, ba dokonca stopy svätosti. Ako vysvetliť súčasnú prítomnosť dobrých aj zdeformovaných vývojov?
Sekulárne myslenie veci zjednoduší: keď sa stretne s nešťastím, označí príšery a obete.
Našťastie Cirkev má, keď si spomenie, že ich má používať, jemnejšie a účinnejšie nástroje.
Bernard nám pripomína, že tam, kde ľudia sledujú vznešené ciele, budú nepriateľské útoky prudké. Poznamenáva, že „duchovní členovia Cirkvi sú napádaní s oveľa väčšou krutosťou než tí, ktorí žijú telesne“. Domnieva sa, že práve to má na mysli žalm Qui habitat, keď hovorí o „ľavici“ a „pravici“: ľavica predstavuje našu telesnú prirodzenosť, pravica našu duchovnú prirodzenosť. Obetí je viac na pravici, lebo práve tam sa na duchovnom bojisku používajú najsmrteľnejšie zbrane.
Hoci bral démonickú ríšu vážne, neznamená to, že by pripisoval všetky duchovné choroby zloduchom s rohmi a vidlami. Mužov a ženy považuje za zodpovedných za to, ako používajú svoju zvrchovanú slobodu. Jeho pointa je, že ľudská prirodzenosť je jedna. Keď sa začneme ponárať hlboko do našej duchovnej prirodzenosti, nevyhnutne sa odhalia aj iné hĺbky. Budeme čeliť existenciálnemu hladu, zraniteľnosti, túžbe po úteche. Takéto skúsenosti môžu prichádzať aj ako útok.
Pokrok v duchovnom živote si vyžaduje usporiadanie nášho telesného a citového ja v súlade s kontemplatívnym dozrievaním; inak hrozí, že duchovné odhalenie si bude hľadať telesné alebo citové uvoľnenie a že tieto prejavy budú racionalizované, akoby boli samy osebe „duchovné“, akoby stáli vyššie než priestupky obyčajných smrteľníkov.
Integrita duchovného učiteľa sa preukáže jeho rozhovorom a učením, no nielen tým; ukáže sa rovnako v jeho online návykoch, v správaní pri stole či v bare, v jeho slobode od obdivu iných.
Duchovný život nie je príveskom k zvyšku existencie. Je jej dušou. Musíme sa vystríhať každého dualizmu a stále pamätať, že Slovo sa stalo telom, aby naše telo bolo preniknuté Logom.
Treba bdieť tak nad ľavicou, ako aj nad pravicou a dávať pozor – Bernard na tom trvá – aby sme si ľavicu nezamenili s pravicou ani pravicu s ľavicou. Musíme sa naučiť byť rovnako doma v našej telesnej i duchovnej prirodzenosti, aby Kristus, náš Učiteľ, mohol pokojne vládnuť v oboch.
Preklad Martin Jarábek