Vatikán 16. februára (VaticanNews) Vymenovanie laikov a rehoľných sestier do vedúcich pozícií v Rímskej kúrii patrí medzi najdiskutovanejšie rozhodnutia pontifikátu pápeža Františka. Kým jedni ho vnímajú ako provizórnu výnimku z tradície, iní v ňom vidia významný ekleziologický posun. Kardinál Marc Ouellet ponúka teologickú interpretáciu, ktorá presahuje čisto kánonickú rovinu.
Medzi odvážne kroky pápeža Františka patrí vymenovanie laikov a rehoľníčok do pozícií autority v dikastériách Rímskej kúrie, tradične vyhradených biskupom a kardinálom. Pápež tento krok odôvodňuje synodálnym princípom väčšej spoluúčasti všetkých veriacich na poslaní Cirkvi.
Rozhodnutie však vyvolalo rozpaky, keďže sa dotýka hlboko zakorenenej tradície spájajúcej riadenie Cirkvi so sviatosťou posvätného stavu. Niektorí preto hovoria o dočasnom riešení, ktoré by malo byť v budúcnosti prehodnotené.
Viac než kánonický problém
Kardinál Marc Ouellet, emeritný prefekt Dikastéria pre biskupov, upozorňuje, že otázku nemožno zúžiť na spor medzi „mocou posvätného stavu“ a „mocou jurisdikcie“. Podľa neho ide o hlbšiu teologickú tému, ktorá sa týka pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil síce jasne spojil episkopát so sviatosťou posvätného stavu a s trojitým poslaním učiť, posväcovať a spravovať, no to podľa Ouelleta neznamená, že každá forma cirkevného riadenia musí vyplývať výlučne zo svätenia.
Autorita chariziem
Kľúčovým pojmom kardinálovej reflexie je charizma. Pripomína, že Duch Svätý nepôsobí iba prostredníctvom sviatostí, ale aj prostredníctvom chariziem a služieb, ktoré Koncil znovu docenil po dlhých storočiach zanedbávania.
V oblastiach, kde nie je potrebná sviatostná služba v striktne teologickom zmysle – ako je komunikácia, administratíva, financie, kultúrne rozlišovanie či ekumenický dialóg – majú charizmy laikov a zasvätených osôb vlastnú váhu autority. Ich zapojenie do riadenia Cirkvi preto neznamená oslabenie hierarchie, ale jej doplnenie.
Nie proti hierarchii, ale v spoločenstve
Podľa kanadského kardinála nejde o nahradenie hierarchického riadenia „charizmatickým modelom“. Skôr o spoluprácu, v ktorej vysvätení služobníci počítajú s osobami obdarenými charizmami, uznanými a integrovanými do života Cirkvi. Takýto prístup má oporu aj v kánonickom práve (porov. kán. 129 § 2).
Historická skúsenosť rehoľných rádov navyše ukazuje, že autorita charizmy je legitímna a funkčná vždy, keď je oficiálne rozpoznaná cirkevnou autoritou.
Perspektíva do budúcnosti
Kard. Ouellet nepochybuje, že gesto pápeža Františka predstavuje ekleziologický pokrok. Vidí v ňom konkrétnu odpoveď na výzvy Koncilu, ktorý vyzýva pastierov, aby rozpoznávali charizmy laikov a umožňovali im spolupracovať na spoločnom diele Cirkvi.
Takýto prístup môže podľa neho prispieť aj k uzdraveniu obrazu autority v Cirkvi, poznačeného klerikalizmom, uzavretosťou a chápaním moci ako privilégia, nie ako služby. Cirkev tak môže rásť ako spoločenstvo, v ktorom každý prispieva podľa darov, ktoré mu zveril Duch Svätý.
Martin Jarábek – Vatican News