Vatikán 8. januára (VaticanNews) Pri svätej omši s kardinálmi zhromaždenými na mimoriadnom konzistóriu 8. januára pápež Lev XIV. zdôraznil význam „zastavenia sa“ ako prorockého gesta v hektickom svete.
Kardinálov pozval, aby sa nenechali viesť osobnými či skupinovými agendami, ale spoločným rozlišovaním v Duchu Svätom, zakoreneným v Eucharistii, modlitbe a spiritualite spoločenstva, aby Cirkev dokázala odpovedať na hlad ľudstva po dobre a pokoji. Koncelebrovalo 155 kardinálov a jeden asistoval.
Foto: Vatican Media
Homília Svätého Otca Leva XIV pri svätej omši s kardinálmi zhromaždenými na mimoriadnom konzistóriu (8. januára 2026)
„Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha“ (1 Jn 4, 7). Liturgia nám predkladá túto výzvu práve v čase, keď slávime mimoriadne konzistórium: chvíľu milosti, v ktorej sa prejavuje naše bytie zjednotené v službe Cirkvi.
Ako vieme, slovo konzistórium – consistorium, „zhromaždenie“ – možno čítať aj vo svetle koreňa slovesa consistere, teda „zastaviť sa“. A skutočne, všetci sme sa „zastavili“, aby sme tu mohli byť: na istý čas sme prerušili svoje aktivity a vzdali sa aj dôležitých záväzkov, aby sme sa zišli a spoločne rozlišovali, čo od nás Pán žiada pre dobro svojho ľudu. Už samo osebe je to veľmi významné, prorocké gesto, najmä v kontexte hektickej spoločnosti, v ktorej žijeme. Pripomína totiž, aké dôležité je na každej životnej ceste vedieť sa zastaviť, modliť sa, počúvať, premýšľať, a tak si stále jasnejšie zameriavať pohľad na cieľ, ku ktorému má smerovať každé úsilie a každý prostriedok, aby sme neriskovali beh naslepo alebo márne udieranie do prázdna, ako nás napomína apoštol Pavol (porov. 1 Kor 9, 26).
Nie sme tu totiž preto, aby sme presadzovali „agendy“ – osobné či skupinové –, ale aby sme svoje plány a vnuknutia podrobili skúške rozlišovania, ktoré nás presahuje „tak, ako nebo prevyšuje zem“ (Iz 55, 9) a ktoré môže prísť jedine od Pána.
Preto je dôležité, aby sme teraz v Eucharistii položili na oltár každú svoju túžbu a myšlienku spolu s darom vlastného života a obetovali ich Otcovi v jednote s Kristovou obetou, aby sme ich dostali späť očistené, osvetlené, zjednotené a premenené milosťou na jeden chlieb. Len tak sa totiž naučíme skutočne počúvať jeho hlas a prijímať ho v dare, ktorým sme jeden pre druhého. Práve preto sme sa zišli.
Naše kolégium, hoci bohaté na mnohé kompetencie a pozoruhodné dary, nie je predovšetkým povolané byť tímom expertov, ale spoločenstvom viery, v ktorom dary, ktoré každý prináša, obetované Pánovi a ním vrátené, prinášajú podľa jeho prozreteľnosti najväčšie ovocie.
Veď Božia láska, ktorej sme učeníkmi a apoštolmi, je láskou „trinitárnou“, „vzťahovou“, prameňom spirituality spoločenstva, z ktorej Kristova nevesta žije a chce byť domom a školou (porov. ap. list Novo millennio ineunte, 6. januára 2001, 43). Svätý Ján Pavol II., ktorý si želal jej rast na začiatku tretieho tisícročia, ju opísal ako „pohľad srdca upretý na tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ktorá prebýva v nás, a ktorej svetlo treba rozpoznať aj na tvári bratov, ktorí sú pri nás“ (tamže).
Naše „zastavenie sa“ je teda predovšetkým veľkým skutkom lásky – k Bohu, k Cirkvi i k mužom a ženám celého sveta –, ktorým sa nechávame formovať Duchom: najprv v modlitbe a tichu, ale potom aj v pohľade z očí do očí, vo vzájomnom počúvaní a v tom, že sa prostredníctvom zdieľania stávame hlasom všetkých, ktorých Pán zveril našej pastierskej starostlivosti v najrozličnejších častiach sveta. Je to čin, ktorý treba žiť s pokorným a veľkodušným srdcom, s vedomím, že sme tu z milosti a že niet ničoho z toho, čo prinášame, čo by sme neboli dostali ako dar a talent, ktorý nemá byť premárnený, ale múdro a odvážne zhodnotený (porov. Mt 25, 14 – 30).
Svätý Lev Veľký učil, že „je veľká a veľmi vzácna vec pred Pánom, keď sa celý Kristov ľud spoločne venuje tým istým povinnostiam a keď všetky stupne a všetky stavy […] spolupracujú v tom istom duchu […]. Ako hovoril: „Vtedy sa sýti hladných, oblieka nahých, navštevuje chorých a nik nehľadá vlastný prospech, ale prospech iných“ (Kázne, 88, 4). Toto je duch, v ktorom chceme spolu pracovať: duch tých, ktorí túžia, aby v mystickom Kristovom tele každý úd usporiadane spolupracoval na dobre všetkých (porov. Ef 4, 11 – 13), aby každý dôstojne a naplno vykonával svoju službu pod vedením Ducha, s radosťou ponúkajúc a sledujúc dozrievanie plodov vlastnej práce, ako aj prijímajúc a vidúc rásť plody práce iných“ (porov. Sv. Lev Veľký, Kázne, 88, 5).
Už dve tisícročia Cirkev uskutočňuje (inkarnuje) toto tajomstvo vo svojej mnohotvárnej kráse (porov. František, enc. Fratelli tutti, 280). Aj toto zhromaždenie je toho svedectvom v rozmanitosti pôvodov a vekov a v jednote milosti a viery, ktorá nás zhromažďuje a robí bratmi.
Je pravda, že aj my sa môžeme cítiť ako učeníci pred „veľkým zástupom“ ľudstva hladného po dobre a pokoji, vo svete, v ktorom sýtosť a hlad, hojnosť a bieda, boj o prežitie a zúfalá existenciálna prázdnota naďalej rozdeľujú a zraňujú jednotlivcov, národy i spoločenstvá. Pred Majstrovými slovami: „Vy im dajte jesť“ (Mk 6, 37) sa môžeme cítiť neprimeraní a bez prostriedkov. Ježiš nám však znovu hovorí: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť“ (Mk 6, 38). A to môžeme urobiť spoločne.
Nie vždy totiž dokážeme nájsť okamžité riešenia problémov, ktorým čelíme. Vždy však, na každom mieste a za každých okolností, si môžeme navzájom pomáhať – a osobitne pomáhať pápežovi – nájsť „päť chlebov a dve ryby“, ktoré Prozreteľnosť nikdy neodoprie tam, kde jej deti prosia o pomoc; a tieto dary prijať, odovzdať, znovu prijať a rozdeliť, obohatené Božím požehnaním a vierou a láskou všetkých, aby nikomu nechýbalo to nevyhnutné (porov. Mk 6, 42).
Milovaní, to, čo Cirkvi ponúkate vo svojej službe na všetkých úrovniach, je niečo veľké, hlboko osobné a jedinečné pre každého a zároveň vzácne pre všetkých; a zodpovednosť, ktorú zdieľate s Petrovým nástupcom, je ťažká a náročná.
Preto vám zo srdca ďakujem a chcem zakončiť tým, že naše práce a naše poslanie zverím Pánovi slovami svätého Augustína: „Mnohé milosti udeľuješ našim modlitbám; aj tie, ktoré sme dostali ešte predtým, než sme sa modlili, sú tvojím darom, a aj ich rozpoznanie po tom, čo sme ich prijali, je tvojím darom […]. Pamätaj, Pane, že sme prach, a z prachu si stvoril človeka“ (Vyznania, 10, 31, 45). Preto ti hovoríme: „Daj, čo prikazuješ, a prikazuj, čo chceš“ (tamže).
Preklad Martin Jarábek