Paríž 7. januára (TK KBS) Predstavený komunity Taizé hovorí o svojej ceste na Ukrajinu pred vianočnými sviatkami aj o následnom stretnutí mladých ľudí komunity v Paríži, ktoré sa konalo od 28. decembra do 1. januára. Medzi účastníkmi bolo mnoho mladých Ukrajincov.
„Ste pre nás znamením nádeje na mier, ktorý všetci nosíme v srdci.“ Týmito slovami privítal brat Matthew pätnásťtisíc mladých ľudí komunity Taizé, ktorí sa od 28. decembra do 1. januára zišli v hlavnom meste Francúzska na tradičnom európskom stretnutí na prelome roka.
„Svojou prítomnosťou – vysvetľuje predstavený v rozhovore pre vatikánske médiá – ukrajinskí mladí ľudia vyjadrujú túžbu po mieri a po tom byť súčasťou európskej rodiny. Zároveň ukazujú želanie stretávať sa a nadväzovať vzťahy s ďalšími mladými ľuďmi, čo pre nich v súčasnej situácii doma nemusí byť ľahké."
Ešte pred Vianocami sa brat Matthew vydal na cestu na Ukrajinu. Navštívil západnú časť krajiny a dostal sa aj do Záporožia na juhovýchode, v blízkosti frontovej línie. Myšlienky a skúsenosti z tejto cesty sa premietli do meditácií, ktoré potom zdieľal s mladými Európanmi počas parížskeho stretnutia.
„Na Ukrajine, v Ľvove, Ternopile a Záporoží,“ povedal vo svojej kázni v stredu 31. decembra, „som stretol mnoho statočných ľudí, ktorí plakali, ale ktorí sa – často vďaka svojej viere – znovu postavili na nohy, podobne ako Mária Magdaléna, aby druhým doniesli svetostnú zvesť, že život je silná. oslavujeme cez Vianoce, skutočne svieti v temnotách a že temnota ho nedokázala pohltiť.“ Rozhovor pre vatikánske médiá pripravila Svitlana Dukhovych:
Prečo ste sa rozhodli navštíviť Ukrajinu napriek nebezpečenstvu vojny? Ako táto cesta súvisí s poslaním komunity Taizé?
Myšlienka vydať sa na Ukrajinu prišla pomerne spontánne. V uplynulých mesiacoch tam cestovalo niekoľko bratov z našej komunity. Ja sám som bol v Paríži na svätenie biskupa Ihora Rantsyi, ktorý je teraz biskupom ukrajinskej gréckokatolíckej eparchie sv. Vladimíra Veľkého v Paríži. Bolo tam prítomných viac biskupov, okrem iného aj Maksym Ryabukha, gréckokatolícky exarcha Donecku, ktorý dnes žije v Záporoží.
V určitej chvíli ma napadlo, že keď do Taizé prichádza toľko mladých Ukrajincov, mali by sme im dať aspoň malé znamenie solidarity. Po potrebných overeniach sme sa rozhodli vyraziť a 21. decembra večer som nastúpil do lietadla smer Krakov. Nasledujúci deň sme išli do Ternopilu a potom ďalej do Záporožia.
Nikdy som nemal strach, aj keď som si bol vedomý nebezpečenstva. Solidaritu je niekedy potrebné vyjadriť aj konkrétnou prítomnosťou. Vedel som tiež, že naši priatelia by nás nikdy nevystavili riziku. Naša komunita vznikla uprostred konfliktu – brat Roger opustil Švajčiarsko a na začiatku druhej svetovej vojny prišiel do Francúzska. Usadil sa v Taizé, v oblasti plnej utrpenia, a práve táto skúsenosť sa stala súčasťou zakladajúcej identity našej komunity.
A to je pre mňa dnes kľúčová otázka: sme povolaní byť prítomní tam, kde prebieha vojna, kde je narušená jednota ľudskej rodiny?
Aký význam má prítomnosť ukrajinských mladých ľudí na stretnutí Taizé v Paríži? Čo môžu ponúknuť ostatným a čo si sami môžu odniesť?
Svojou účasťou vyjadrujú túžbu po mieri a po spolupatričnosti s európskou rodinou. Ukazujú tiež želanie stretávať sa s ostatnými mladými ľuďmi, čo dnes na Ukrajine nie je vždy jednoduché. Dúfam, že tu načerpajú novú silu pre svoj každodenný život v takých ťažkých podmienkach.
U Ukrajincov vidím – a myslím, že sa od nich môžeme mnohému naučiť – zvláštnu vytrvalosť zakorenenú v nádeji. Práve tá im dáva silu vydržať v súčasnej situácii.
Navštívili ste Záporožie, jedno z najnebezpečnejších miest v blízkosti frontu. Ako táto skúsenosť ovplyvnila vašu spiritualitu?
Byť tam v tých dňoch bolo veľmi dôležité. Zrazu som pochopil, čo znamená, keď hovoríme, že narodením Ježiša prišlo na svet svetlo – svetlo, ktoré svieti v temnotách a ktoré temnota nepohltila.
Videl som to na tom, ako tam žijú mladí ľudia, dospelí kresťania i celá spoločnosť: to svetlo je skutočne prítomné a september aj uprostred temnoty. Naša viera nám hovorí, že temnota nebude mať posledné slovo a že nezvíťazí.
Táto skúsenosť mi pomohla pochopiť, že dramatické okolnosti, v ktorých sa ľudia ocitajú, určitým spôsobom formujú našu spiritualitu a obnovujú našu vieru skrze tie, ktoré na svojej ceste stretávame.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené