Bejrút/Rím 3. decembra (TK KBS) Na spiatočnom lete z Libanonu do Ríma Lev XIV. odpovedal na otázky novinárov. Hovoril o spôsobe, akým Svätá stolica pôsobí v zákulisí mierových rokovaní, vyjadril svoje presvedčenie, že dialóg a pokojné riešenie konfliktov medzi národmi je možné. Komentoval tiež problémy spojené s nemeckou synodálnou cestou a odpovedal na otázku, ako reagoval na svoje zvolenie pri konkláve a aká je jeho spiritualita: Dať život Bohu a dovoliť, aby ho viedol on.
„Najprv by som chcel poďakovať vám všetkým, ktorí ste veľa pracovali. Prial by som si, aby ste odovzdali moje poďakovanie aj ostatným novinárom v Turecku a Libanone, ktorí pracovali na šírení dôležitých správ z tejto cesty. Aj vy všetci si zaslúžite veľký potlesk za túto cestu.“
S týmto prejavom uznania sa pápež Lev XIV. obrátil k novinárom, ktorí ho sprevádzali na spiatočnom lete z Bejrútu do Ríma. Odpovedal na otázky niektorých z nich, ako obvykle v troch jazykoch anglicky, taliansky a španielsky. Od libanonského korešpondenta dostal do daru obraz, ktorý ho zachytáva so symbolickými miestami, ktoré v krajine cédrov navštívil.
Joe Farchakh (LBC International) Ste americký pápež, ktorý vedie mierový proces. Moja otázka znie, či využijete svoje kontakty s prezidentom Donaldom Trumpom a premiérom Benjaminom Netanjahuom. V lietadle ste povedali, že Vatikán je priateľom Izraela. Budete sa zaoberať otázkou zastavenia izraelskej agresie proti Libanonu? A je v tejto oblasti možný trvalý mier?
Po prvé, áno, myslím si, že udržateľný mier je možný. Myslím si, že keď hovoríme o nádeji, keď hovoríme o mieri, keď sa pozeráme do budúcnosti, robíme to preto, že je to možné, že mier opäť príde do tejto oblasti, že príde do vašej krajiny, do Libanonu. Viedol som už niekoľko rozhovorov s niektorými z lídrov krajín, ktoré ste spomenuli, a mám v úmysle v tom pokračovať, osobne alebo prostredníctvom Svätej stolice, pretože máme diplomatické vzťahy s väčšinou krajín v tejto oblasti, a samozrejme je našou nádejou, že sa bude naďalej pokračovať v tomto volaní po mieri, o ktorom som hovoril na konci dnešnej.
Imad Atrach (Sky News Arabia): Vo svojom poslednom prejave ste vyslali jasný odkaz libanonským úradom, aby vyjednávali. Vyjednávali, viedli dialóg, konali konštruktívne. Urobí Vatikán v tomto zmysle niečo konkrétne? Včera večer ste sa stretli so zástupcom šiitov. Pred vašou cestou vám Hizballáh poslal odkaz, neviem, či ste ho dostali, či ste ho čítali. Čo nám k tomu môžete povedať? Veľmi vám ďakujem za návštevu Libanonu, bol to náš sen.
Jedným z aspektov tejto cesty, ktorý však nebol jej hlavným dôvodom, pretože cesta vznikla s ohľadom na ekumenické otázky, v súvislosti s Niceou, stretnutím s katolíckymi a pravoslávnymi patriarchmi a hľadaním jednoty v cirkvi. Počas tejto cesty som však absolvoval aj osobné stretnutie so zástupcami rôznych skupín, ktoré zastupujú politických činiteľov, ľudí alebo skupiny, ktoré rôznym spôsobom majú súvislosť s vnútornými alebo aj medzinárodnými konfliktami v regióne. Naša práca nie je primárne verejná, nehlásame o tom na uliciach, odohráva sa skôr v zákulisí. Je to spôsob, ako sme pracovali skôr a budeme v tom pokračovať aj naďalej, aby sme presvedčili strany konfliktov, aby odložili zbrane, upustili od násilia a zasadli spoločne k dialógu – hľadať odpovede a riešenia, ktoré nie sú násilné, ale môžu byť účinnejšie.
(Posolstvo Hizballáhu)
Áno, videl som to. Ako je zrejmé, zo strany Cirkvi je tu návrh, aby zložili zbrane a aby sme hľadali dialóg. Radšej by som ale v tejto chvíli viac nekomentoval.
Cindy Wooden (Catholic News Service): Svätý Otče, pred niekoľkými mesiacmi ste povedal, že byť pápežom je veľká škola. Keď ste včera prišiel do Harissy a bol vrelo privítaný, zdalo sa, akoby sme z vášho výrazu čítali: „Wow!“. Môžete nám povedať, čo sa učíte? Čo je najťažšie na tom učení sa byť pápežom? A tiež ste nám nikdy nepovedali, čo ste cítili pri konkláve, keď bolo jasné, k čomu sa schyľuje. Môžete nám k tomu niečo povedať?
No, na prvom mieste by som poznamenal, že ešte pred rokom alebo dvoma som tiež uvažoval o tom, že jedného dňa odídem do dôchodku. Vy ste, ako sa zdá, dostali tento dar, ale niektorí iní budú pracovať aj ďalej (poznámku na adresu tejto kolegyne, ktorá v decembri odíde do dôchodku, pozn. red.). Pokiaľ ide o konkláve, úplne verím v jeho tajomstvo, aj keď viem, že v niektorých verejných rozhovoroch boli niektoré veci prezradené. Deň pred zvolením som povedal novinárke, ktorá ma zastavila na ulici, že idem na obed k augustiniánom. A ona sa ma spýtala: „Stal ste sa jedným z kandidátov! Čo si o tom myslíte?“ A ja som jednoducho odpovedal: „Všetko je v rukách Božích.“ A tomu hlboko verím. Jeden z vás, nemecký novinár, mi nedávno povedal: „Povedzte mi, okrem svätého Augustína, nejakú knihu, ktorú by sme si mohli prečítať, aby sme pochopili, kto je Prevost.“ Našli by sa rôzne, ale jedna z nich je kniha s názvom Prax Božej prítomnosti. Je to naozaj jednoduchá kniha, ktorú pred mnohými rokmi napísal niekto, kto sa ani nepodpísal svojim priezviskom, brat Lawrence. Opisuje však určitý druh modlitby a spirituality, pri ktorej človek jednoducho daruje svoj život Pánovi a dovolí Pánovi, aby ho viedol. Ak chcete vedieť niečo o mne, o tom, aká bola moja spiritualita mnoho rokov, uprostred veľkých výziev, keď som žil v Peru v rokoch terorizmu a bol povolaný k službe na miestach, kde by som nikdy nečakal, že budem povolaný k službe. Dôverujem Bohu a o toto posolstvo sa delím so všetkými ľuďmi. Aké to teda bolo? Vzdal som sa, keď som videl, ako sa veci vyvíjajú, a priznal som si, že by sa to mohlo stať skutočnosťou. Zhlboka som sa nadýchol a povedal: „Tu sme, Pane, ty si šéf, ty ma veď.“
Neviem, či som včera večer (v Harisse) povedal „wow“. Moja tvár je zrejme veľmi expresívna, ale často ma pobaví, ako novinári interpretujú môj výraz. Je to zaujímavé, niekedy sa od vás dozviem veľké idey, pretože si myslíte, že mi dokážete čítať myšlienky alebo výraz tváre. Nemáte vždy pravdu. Bol som na Jubileu mládeže, kde bolo cez milión mladých ľudí. Včera večer tam bol malý zástup. Ale pre mňa je to vždy úžasné. Hovorím si: „Títo ľudia sú tu, pretože chcú vidieť pápeža“, ale potom si poviem: „Sú tu, pretože chcú vidieť Ježiša Krista“ a chcú vidieť posla pokoja – najmä v tomto prípade. Takže už len vnímať ich nadšenie a počuť ich reakciu na toto posolstvo je úžasné. Dúfam len, že nikdy nestratím schopnosť oceňovať všetko to, čo títo mladí ľudia prejavujú.
Gian Guido Vecchi (Corriere della Sera): Prežívame hodiny veľkého napätia medzi NATO a Ruskom, hovorí sa o hybridnej vojne, perspektívach kybernetických útokov a podobných veciach. Vidíte riziko eskalácie, konfliktu vedeného novými prostriedkami, ako to hlásia vrcholní predstavitelia NATO? A môže v tejto klíme dôjsť k rokovaniam o spravodlivom mieri bez Európy, ktoré boli v posledných mesiacoch systematicky vylučované americkým prezidentom?
Toto je samozrejme dôležitá téma pre mier vo svete, ale Svätá stolica sa na nej priamo nepodieľa, pretože nie sme členmi NATO a doteraz sme sa nezúčastnili na žiadnych dialógoch. Aj keď sme mnohokrát žiadali o prímerie, dialóg a nie vojnu. A vojna má teraz mnoho aspektov, vrátane nárastu produkcie zbraní, všetkej výroby, kybernetických útokov, energie. Teraz, keď prichádza zima, nastáva tam vážny problém. Je zrejmé, že na jednej strane si prezident Spojených štátov myslí, že môže presadiť mierový plán, ktorý by chcel realizovať a ktorý, aspoň v prvej fáze, nepočíta s Európou. Ale prítomnosť Európy je dôležitá a prvý návrh bol zmenený aj kvôli tomu, čo Európa hovorila. Konkrétne si myslím, že úloha Talianska by mohla byť veľmi významná. Z kultúrneho a historického hľadiska má Taliansko schopnosť byť prostredníkom v konflikte medzi rôznymi stranami. Tiež Ukrajina, Rusko, Spojené štáty... V tomto zmysle by som mohol navrhnúť, aby Svätá stolica podporila tento druh mediácie a aby sa spoločne hľadalo riešenie, ktoré by mohlo skutočne priniesť mier, spravodlivý mier, v tomto prípade na Ukrajine.
Elisabetta Piqué (La Nación): Libanonská vlajka má rovnakú farbu ako vlajka Peru. Je to znamenie, že v druhej polovici budúceho roka podniknete cestu do Latinskej Ameriky, do Argentíny a Uruguaja? Skutočne vážne: aké cesty pripravujete na budúci rok? A keď už hovoríme o Latinskej Amerike, panuje tam veľké napätie kvôli udalostiam vo Venezuele. Prezident Trump dal Madurovi ultimátum, aby odstúpil, aby opustil moc, a pohrozil, že ho „odstráni z moci“ vojenskou operáciou. Čo si o tom myslíte?
Čo sa týka ciest, nič nie je isté, dúfam, že sa mi podarí uskutočniť cestu do Afriky. To by mohla byť budúca cesta.
Kam?
Afrika, Afrika. Osobne dúfam, že pôjdem do Alžírska, aby som navštívil miesta spojené so svätým Augustínom, ale tiež aby som mohol pokračovať v dialógu, v budovaní mostov medzi kresťanským a moslimským svetom. Už v minulosti som mal v inej funkcii príležitosť hovoriť o tejto téme. Je to zaujímavé, postava svätého Augustína veľmi pomáha ako most, pretože v Alžírsku je veľmi rešpektovaný ako syn svojej vlasti. To teda po prvé. Potom ešte nejaké ďalšie krajiny, ale na tom pracujeme. Samozrejme by som veľmi rád navštívil Latinskú Ameriku, Argentínu a Uruguaj, ktoré čakajú na návštevu pápeža. Peru – myslím, že ma prijmú… a ak pôjdem do Peru, potom aj mnoho susedných krajín, ale plán nie je ešte definitívne stanovený.
Pokiaľ ide o Venezuelu, na úrovni biskupskej konferencie a s nunciom hľadáme spôsob, ako upokojiť situáciu, a to predovšetkým v záujme dobra ľudí, pretože v týchto situáciách trpí ľud, nie úrady. Správy prichádzajúce zo Spojených štátov sa menia, a preto treba počkať... Na jednej strane sa zdá, že došlo k telefonickému rozhovoru medzi oboma prezidentmi; na druhej strane existuje nebezpečenstvo, možnosť, že tu dôjde k nejakej akcii, operácii, vrátane invázie na území Venezuely. Opäť sa domnievam, že v tejto ťaživej situácii, vrátane ekonomického tlaku, je lepšie hľadať dialóg, ale hľadať inú formu zmeny, pokiaľ sa tak Spojené štáty rozhodnú.
Mikail Corre (La Croix): Ďakujem za túto zaujímavú cestu. Povedali ste, že treba pokračovať v budovaní mostov medzi rôznymi svetmi. Chcel by som sa vás opýtať, niektorí katolíci v Európe veria, že islam je hrozbou pre kresťanskú identitu Západu. Majú pravdu, alebo čo by ste im chceli povedať?
Všetky rozhovory, ktoré som v týchto dňoch viedol, ako v Turecku, tak v Libanone, vrátane tých s rôznymi moslimami, sa sústredili na tému mieru a rešpektu k ľuďom rôznych náboženstiev. Viem, že to tak vždy nebolo. Viem, že v Európe často panujú obavy, ale väčšinou sú vyvolané ľuďmi, ktorí sú proti imigrácii a snažia sa udržať ďaleko ľudí, ktorí by pochádzali z inej krajiny, iného náboženstva, inej rasy. A v tomto zmysle by som chcel povedať, že všetci musíme spolupracovať. Jednou z pozitívnych vecí tejto cesty je, že upútala pozornosť sveta k možnosti dialógu a priateľstva medzi moslimami a kresťanmi. Myslím, že jednou z veľkých lekcií, ktorú môže Libanon svetu dať, je práve ukázať krajinu, v ktorej je prítomný a rešpektovaný ako islam, tak kresťanstvo a kde je možné žiť spoločne a byť priateľmi. Príbehy a svedectvá, ktoré sme za posledné dva dni počuli, rozprávajú o ľuďoch, ktorí si navzájom pomáhajú. Kresťania aj moslimovia, všetci mali svoje dediny zničené, a hovorili nám, „môžeme byť spolu a spolupracovať“. Myslím si, že je to dôležité ponaučenie pre Európu a Severnú Ameriku. Možno by sme sa mali trochu menej báť a hľadať spôsoby, ako podporiť autentický dialóg a vzájomnú úctu.
Anna Giordano (Ard Radio): Cirkev v Libanone je podporovaná aj cirkvou v Nemecku. V Libanone napríklad pôsobí niekoľko nemeckých humanitárnych organizácií. Z tohto hľadiska je dôležité, aby cirkev v Nemecku zostala silnou cirkvou. Ako iste viete, prebieha synodálny proces, Synodaler Weg, proces zmeny cirkvi v Nemecku. Myslíte si, že tento proces môže byť spôsobom, ako posilniť cirkev, alebo je to naopak? A prečo?
Synodálna cesta v Nemecku nie je jediná, celá Cirkev v posledných rokoch oslavovala synodu a synodalitu. Sú tu veľké podobnosti, ale aj niektoré výrazné rozdiely medzi tým, ako bola Synodaler Weg v Nemecku realizovaná a ako by mohla lepšie pokračovať v univerzálnej Cirkvi. Na jednej strane by som chcel povedať, že je tu priestor na rešpektovanie inkulturácie. Skutočnosť, že na jednom mieste je synodalita prežívaná určitým spôsobom a na inom mieste inak, neznamená, že musí dôjsť k rozkolu alebo rozporu. Myslím, že je skutočne dôležité si to pripomenúť. Zároveň sa obávam, že mnoho katolíkov v Nemecku je presvedčených, že určité aspekty synodálnej cesty, ktoré boli doteraz v Nemecku oslavované, neodrážajú ich nádeje pre Cirkev ani ich spôsob prežívania Cirkvi.
Je teda nutné pokračovať v dialógu a počúvaní vo vnútri samotného Nemecka, aby nebol vylúčený žiadny hlas, aby hlas tých, ktorí sú mocnejší, nezatienil hlas tých, ktorí môžu byť síce veľmi početní, ale nemajú miesto, kde by mohli hovoriť a byť vypočutí. Malo by sa teda postupovať tak, aby boli vypočuté aj ich hlasy a [rešpektované] ich spôsoby účasti na živote Cirkvi.
Zároveň, ako iste viete, sa skupina nemeckých biskupov v posledných rokoch stretla so skupinou kardinálov rímskej kúrie. Aj tam sa deje proces, ktorý má zabezpečiť, aby sa nemecká synodálna cesta neodchýlila, pokiaľ to tak možno povedať, od toho, čo treba považovať za cestu univerzálnej Cirkvi. Som si istý, že [tento proces] bude pokračovať. Domnievam sa, že na oboch stranách v Nemecku dôjde k určitým posunom, ale úprimne dúfam, že sa všetko vyrieši pozitívne.
Rita El-Mounayer (Sat-7 International): Sme štyri rôzne kresťanské televízne stanice vysielajúce na Blízkom východe av severnej Afrike, dve v arabčine, jedna v perzštine a jedna v turečtine. Najprv by som vám chcela poďakovať za to, že ste venovali čas libanonskému ľudu. Sama som dcérou vojny a viem, ako veľa znamená pápežovo objatie, potľapkanie po ramene a slová, že všetko bude v poriadku. Zaujalo ma vaše heslo „In Illo Uno Unum”. Toto heslo hovorí o budovaní mostov medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami, medzi náboženstvami a tiež medzi susedmi, čo môže byť niekedy trochu ťažké. Z vášho uhla pohľadu, čo by mohlo byť jedinečným darom, ktorý môže cirkev Blízkeho východu – so všetkými svojimi slzami, ranami, výzvami a minulosťou – ponúknuť cirkvi na Západe a svetu vôbec?
Chcel by som povedať, že dnes ľudia vyrastajú vo veľmi individualistickej spoločnosti. Mladí ľudia – ktorí počas pandémie Covid strávili veľa času [pri počítači, pozn. red.] a ktorí majú často veľmi izolované osobné vzťahy, pretože komunikujú iba cez obrazovky počítačov alebo smartfónov – si niekedy kladú otázku: „Prečo by sme mali chcieť byť jedno? Ja som jednotlivec a ostatní ma nezaujímajú.“ A myslím si, že v tom je dôležité posolstvo, ktoré je potrebné odovzdať všetkým ľuďom: jednota, priateľstvo, medziľudské vzťahy, spoločenstvo sú nesmierne dôležité a nesmierne cenné. Uzdravenie srdca niekoho iného. Tak je to na osobnej úrovni, avšak môžeme to preniesť na úroveň spoločenstva, ktoré nás všetkých spája a pomáha nám vzájomne sa pochopiť a rešpektovať, čo ide ďaleko za obyčajné: „Ty sa drž ďalej, ja zostanem tu, ty zostaň tam a nebudeme spolu komunikovať“. Znamená to naopak budovať vzťahy, ktoré obohacujú všetkých ľudí. Pri tom všetkom však samozrejme moje motto vo vzťahu ku Kristovi „in Illo“ práve „v Kristovi, ktorý je jeden, sme všetci jedno“. Nie je to však len záležitosť pre kresťanov. V skutočnosti je to výzva pre nás všetkých a pre ostatných, aby sme povedali, že čím viac sa nám podarí presadzovať autentickú jednotu a porozumenie, rešpekt a ľudské vzťahy priateľstva a dialógu vo svete, tým väčšia je šanca, že odložíme vojnové zbrane, že odložíme nedôveru, nenávisť a nevraživosti, ktoré sa tak často rozvíjajú. pokoj a spravodlivosť po celom svete.
Prajem vám všetkým šťastnú cestu a ďakujem vám všetkým.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia