Turecko 28. novembra (VaticanNews) V piatok 28. novembra sa Svätý Otec prihovoril biskupom, kňazom, zasväteným osobám a pastoračným pracovníkom v istanbulskej katedrále. Pripomenul hlboké korene kresťanskej viery v tejto krajine, vyzval na odvahu malosti, tvorivú nádej a pastoračnú pozornosť najmä voči mladým, utečencom a migrantom. Zdôraznil aj aktuálne posolstvo 1700. výročia Prvého nicejského koncilu.
Zdroj: VaticanNews
Príhovor Svätého Otca biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným osobám a pastoračným pracovníkom Katedrála Ducha Svätého, Istanbul (28. novembra 2025)
Vaše Excelencie, drahí bratia kňazi, drahé rehoľné sestry a bratia, pastorační pracovníci, a všetci moji bratia a sestry,
je pre mňa veľkou radosťou byť s vami. Som vďačný Pánovi, že mi na mojej prvej apoštolskej ceste udelil milosť navštíviť túto „svätú krajinu“, ktorou je Turecko – miesto, kde sa príbeh izraelského ľudu stretáva so zrodom kresťanstva, kde sa Starý a Nový zákon objímajú a kde boli napísané stránky mnohých koncilov.
Viera, ktorá nás spája, má hlboké korene. Na Božie volanie sa náš otec Abrahám vydal z Úru Chaldejcov a potom z oblasti Harranu na juhu dnešného Turecka odišiel do Zasľúbenej krajiny (porov. Gn 12, 1). V plnosti času, po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, prišli jeho učeníci aj do Anatólie. V Antiochii, ktorej biskupom bol svätý Ignác, ich prvýkrát nazvali „kresťanmi“ (porov. Sk 11, 26). Z tohto mesta svätý Pavol začal niektoré zo svojich apoštolských ciest, ktoré viedli k založeniu mnohých komunít. Podobne aj v Efeze na brehoch Anatólie podľa niektorých starobylých prameňov žil a zomrel Ján, milovaný učeník a evanjelista (porov. sv. Irenej, Adversus Haereses, III, 3, 4; Euzébius z Cézarey, Cirkevné dejiny, V, 24, 3).
S obdivom si tiež pripomíname veľké byzantské dejiny, misijný zápal Konštantínopolskej cirkvi a šírenie kresťanstva v celom Levante. Aj dnes žije v Turecku mnoho kresťanov východných obradov — Arméni, Sýrčania a Chaldejci — ako aj latinskí veriaci. Ekumenický patriarchát zostáva dôležitým bodom odkazu pre svojich gréckych veriacich, ako aj pre príslušníkov iných pravoslávnych cirkví.
Drahí priatelia, vaše komunity vyrástli z bohatstva týchto dlhých dejín a dnes ste to vy, ktorí ste povolaní pestovať semeno viery, ktoré nám odovzdali Abrahám, apoštoli a Otcovia. Dejiny, ktoré stoja pred vami, nie sú len niečím, na čo si treba spomínať a potom to uctievať ako slávnu minulosť, zatiaľ čo sa s rezignáciou pozeráme na to, aká početne malá sa stala Katolícka cirkev. Naopak, sme pozvaní prijať evanjeliový pohľad osvietený Duchom Svätým.
Keď sa pozeráme Božími očami, objavujeme, že Boh si vybral cestu malosti, zostúpenia do nášho stredu. Toto je aj naša cesta — cesta Pána, o ktorej sme všetci povolaní svedčiť. Proroci oznamujú Božie prísľuby tým, že hovoria o malom výhonku, ktorý vyraší (porov. Iz 11, 1). Ježiš chváli maličkých, ktorí mu dôverujú (porov. Mk 10, 13 – 16). Učí, že Božie kráľovstvo sa nepresadzuje prejavmi moci (porov. Lk 17, 20 – 21), ale rastie ako najmenšie zo všetkých semien zasiatych do zeme (porov. Mk 4, 31).
Táto logika malosti je skutočnou silou Cirkvi. Nespočíva v jej prostriedkoch ani štruktúrach, a plody jej misie nezávisia od počtov, hospodárskej sily či spoločenského vplyvu. Cirkev žije zo svetla Baránka; zhromaždená okolo neho je mocou Ducha Svätého poslaná do sveta. V tejto misii je neustále pozývaná dôverovať Pánovmu prísľubu: „Neboj sa, malé stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). Spomeňme si aj na slová pápeža Františka: „Kresťanské spoločenstvo, v ktorom veriaci, kňazi a biskupi nekráčajú cestou malosti, nemá budúcnosť… Božie kráľovstvo klíči v maličkostiach, vždy v tom, čo je malé“ (Homília v Dome sv. Marty, 3. decembra 2019).
Cirkev v Turecku je malá komunita, no plodná ako semienko a kvas kráľovstva. Preto vás povzbudzujem, aby ste si pestovali duchovný postoj dôverčivej nádeje zakorenenej vo viere a spojení s Bohom. Je potrebné svedčiť o evanjeliu s radosťou a s nádejou hľadieť do budúcnosti. Niektoré nádejné znamenia sú už jasne prítomné. Prosme teda Pána o milosť spoznať ich a rozvíjať. Iné znamenia možno budeme musieť tvorivo vyjadriť prostredníctvom vytrvalosti vo viere a svedectve.
Medzi najkrajšími a najnádejnejšími znameniami myslím na mnohých mladých ľudí, ktorí prichádzajú k dverám Katolíckej cirkvi so svojimi otázkami a túžbami. V tejto súvislosti vás povzbudzujem pokračovať v dobrej pastoračnej práci, ktorú vykonávate. Povzbudzujem vás aj k načúvaniu, sprevádzaniu mladých, k osobitnej pozornosti voči oblastiam, kde je Cirkev v Turecku povolaná slúžiť: ekumenický a medzináboženský dialóg, odovzdávanie viery miestnemu obyvateľstvu a pastoračná služba utečencom a migrantom.
Tento posledný aspekt si zasluhuje osobitnú pozornosť. Významná prítomnosť migrantov a utečencov v tejto krajine predstavuje pre Cirkev výzvu prijímať a slúžiť tým najzraniteľnejším. Zároveň je aj táto Cirkev z veľkej časti tvorená cudzincami a mnohí z vás — kňazi, rehoľné sestry a pastorační pracovníci — pochádzate z iných krajín. To si vyžaduje osobitné úsilie o inkulturáciu, aby sa jazyk, zvyky a kultúra Turecka stávali čoraz viac vašimi vlastnými. Navyše, odovzdávanie evanjelia vždy prechádza cez takúto inkulturáciu.
Chcel by som tiež pripomenúť, že práve na vašej zemi sa konalo prvých osem ekumenických koncilov. Tento rok si pripomíname 1700. výročie Prvého nicejského koncilu, „míľnika v dejinách Cirkvi, ale aj celého ľudstva“ (František, Príhovor Medzinárodnej teologickej komisii, 28. novembra 2024). Táto stále aktuálna udalosť pred nás kladie niekoľko výziev, ktoré by som rád spomenul.
Prvou je dôležitosť pochopiť podstatu viery a toho, čo znamená byť kresťanom. Okolo Kréda Cirkev v Nicei znovuobjavila svoju jednotu (porov. bula Spes Non Confundit, 17). Krédo nie je len doktrinálna formula; je pozvaním hľadať — uprostred rôznych citlivostí, spiritualít a kultúr — jednotu a podstatné jadro kresťanskej viery, sústredenej na Krista a Tradíciu Cirkvi. Nicea sa nás stále pýta: Kto je pre nás Ježiš? Čo podstatne znamená byť kresťanom? Spoločne a jednomyseľne vyznávané Krédo sa stáva kritériom rozlišovania, kompasom, centrom, okolo ktorého sa musia sústreďovať naše presvedčenia a naše konanie. V kontexte rozlišovania medzi vierou a skutkami chcem poďakovať medzinárodným organizáciám za podporu charitatívnych aktivít Cirkvi, najmä za pomoc poskytnutú obetiam po zemetrasení v roku 2023. Osobitne spomínam Caritas Internationalis a Kirche in Not.
Druhou výzvou je neodkladná potreba znovuobjaviť v Kristovi tvár Boha Otca. Nicea potvrdzuje božstvo Ježiša a jeho rovnocennosť s Otcom. V Ježišovi nachádzame pravú Božiu tvár a jeho konečné slovo o ľudstve a dejinách. Táto pravda neustále spochybňuje naše predstavy o Bohu všade tam, kde nezodpovedajú tomu, čo zjavil Ježiš. Vyžaduje si to neustále rozlišovanie našich foriem viery, modlitby, pastoračného života a spirituality. Je tu však aj ďalšia výzva, ktorú možno nazvať „novým arianizmom“, prítomná v dnešnej kultúre a niekedy dokonca aj medzi veriacimi. Nastáva vtedy, keď je Ježiš obdivovaný iba na ľudskej úrovni, možno s nábožným rešpektom, no bez toho, aby bol skutočne uznávaný ako živý a pravý Boh medzi nami. Jeho božstvo, jeho Pánstvo nad dejinami, zostáva v tieni a on sa redukuje na veľkú historickú postavu, múdreho učiteľa alebo proroka, ktorý bojoval za spravodlivosť — ale nič viac. Nicea nám pripomína, že Ježiš Kristus nie je postavou minulosti, je Božím Synom prítomným medzi nami, ktorý vedie dejiny k budúcnosti prisľúbenej Bohom.
Napokon, treťou výzvou je sprostredkovanie viery a rozvoj učenia. V zložitom kultúrnom kontexte nicejské Krédo vyjadrilo podstatu viery prostredníctvom filozofických a kultúrnych kategórií svojej doby. Len niekoľko desaťročí neskôr však vidíme, že na Prvom konštantínopolskom koncile bolo ďalej prehĺbené a rozšírené. Vďaka tomuto rozvoju učenia vznikla nová formulácia — nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré spoločne vyznávame v našich nedeľných liturgiách. Aj tu sa učíme dôležitú lekciu: kresťanská viera sa musí vždy vyjadrovať jazykmi a kategóriami kultúry, v ktorej žijeme, tak ako to robili Otcovia v Nicei a na ďalších konciloch. Zároveň však musíme odlišovať podstatu viery od historických formulácií, ktoré ju vyjadrujú — tie sú vždy čiastočné, dočasné a môžu sa meniť, keď sa učenie hlbšie chápe. Pripomeňme si, že najnovší cirkevný učiteľ, svätý John Henry Newman, zdôrazňoval rozvoj kresťanskej náuky, pretože učenie nie je abstraktná, statická idea, ale odráža tajomstvo samého Krista. Preto sa jeho rozvoj podobá rastu živej reality, ktorá postupne odhaľuje a vyjadruje podstatné jadro viery.
Drahí priatelia, pred záverom by som rád pripomenul niekoho vám tak drahého — svätého Jána XXIII., ktorý miloval tento ľud a slúžil mu. Napísal: „Rád opakujem to, čo cítim v srdci: milujem túto krajinu a jej obyvateľov.“ A keď sa z okna jezuitského domu díval na rybárov, ktorí sa na Bosporu venovali svojim člnom a sieťam, pokračoval: „Ten pohľad ma dojímá. Minulú noc okolo jednej hodiny ráno lial dážď, a predsa tam rybári boli, neodradení svojou ťažkou prácou… Napodobňovať rybárov z Bosporu — pracujúcich dňom i nocou so zažatými svetlami, každý na svojom malom člne, nasledujúcich smer svojich duchovných vodcov — to je naša vážna a posvätná povinnosť.“
Dúfam, že aj vás bude poháňať táto rovnaká horlivosť, aby ste udržiavali živú radosť z viery a pokračovali v práci odvážnych rybárov v Pánovej lodi. Nech sa za vás prihovára a vo svojej starostlivosti vás zachováva najsvätejšia Bohorodička, Panna Mária. Ďakujem vám.
Preklad Martin Jarábek