Vatikán 27. novembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. vo štvrtok 27. novembra v Ankare otvoril svoju apoštolskú cestu do Turecka a Libanonu, spojenú s púťou do Izniku pri príležitosti 1700. výročia Prvého nicejského koncilu. V Prezidentskom paláci sa prihovoril predstaviteľom štátnej moci, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru.
Záznam zo stretnutia s predstaviteľmi štátnej moci, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru
Video: VaticanNews
Hneď na začiatku pápež poďakoval za prijatie a zdôraznil duchovnú i historickú dôležitosť krajiny, „v ktorej sa rodilo kresťanstvo“ a ktorá môže byť miestom stretnutia všetkých Abrahámových detí a celého ľudstva v bratstve, ktoré si dokáže vážiť rozdiely. Svätý Otec pripomenul, že Turecko je povolané byť mostom medzi svetmi, a to nielen zemepisne. Ako povedal: „Skôr než spája Áziu a Európu, tento most spája Turecko samo so sebou: prepája jeho časti a vytvára z neho zvnútra križovatku vnímavostí, ktorej unifikácia by bola ochudobnením.“
Odkaz svätého Jána XXIII.
Pápež pripomenul aj odkaz svätého Jána XXIII., ktorého Turci dodnes volajú „turecký pápež“. Podľa Leva XIV. zostáva jeho výzva k otvorenosti a k „kultúre stretnutia“ aktuálna aj dnes.
Most lásky medzi nebom a zemou
V prejave sa Svätý Otec dotkol aj duchovného rozmeru lásky, ktorú prirovnal k veľkolepému mostu medzi nebom a zemou. Uviedol: „Boh sa vo svojom zjavení stal mostom medzi nebom a zemou: urobil tak, aby sa naše srdce zmenilo a stalo podobným jeho srdcu. Je to visutý most, veľkolepý, akoby vzdorujúci fyzikálnym zákonom: taká je láska.“
Dôstojnosť, rodina a úloha žien
Pápež zdôraznil potrebu chrániť dôstojnosť všetkých Božích detí – mužov i žien, domácich i cudzincov – a vyzdvihol prínos žien a rodiny v tureckej spoločnosti. Rodina je podľa neho prvým miestom, kde človek objavuje, že „bez druhého niet ja“.
Svetové napätia a výzva k mieru
Vo svojom posolstve sa dotkol aj napätí, ktoré prežívame vo svete. Varoval pred logikou moci, ktorá rozsieva konflikty, a pripomenul slová pápeža Františka o „tretej svetovej vojne po častiach“. Zdôraznil, že svet dnes nesmie investovať energiu do konfliktov, lebo je to na úkor skutočných potrieb ľudstva:
„Energie a zdroje, ktoré pohlcuje táto deštruktívna dynamika, sa odnímajú skutočným výzvam, ktorým by ľudská rodina mala dnes čeliť jednotne: mieru, boju proti hladu a biede, starostlivosti o zdravie a vzdelávanie a ochrane stvorenia.“
Spoločné kráčanie
Na záver pápež Lev XIV. vyjadril želanie, aby Turecko bolo aj naďalej faktorom stability a zbližovania medzi národmi a aby spolupráca so Svätou stolicou prispievala k spravodlivému a trvalému mieru. Svoj príhovor ukončil výzvou: „Kráčajme spolu v pravde a priateľstve, pokorne dôverujúc v Božiu pomoc.“
Príhovor Svätého Otca predstaviteľom štátnej moci, zástupcom občianskej spoločnosti a diplomatickému zboru Ankara, Prezidentský palác, 27. novembra 2025
Pán prezident, vážené predstaviteľky a predstavitelia štátnych inštitúcií a diplomatického zboru, dámy a páni!
Zo srdca ďakujem za láskavé prijatie! Som rád, že apoštolské cesty môjho pontifikátu môžem začať práve vo vašej krajine. Táto zem je totiž neoddeliteľne spätá s počiatkami kresťanstva a dnes pozýva Abrahámových synov i celé ľudstvo k bratstvu, ktoré uznáva a váži si rozdiely.
Prírodná krása vašej krajiny nás nabáda chrániť Božie stvorenie. Ešte viac však kultúrne, umelecké a duchovné bohatstvo miest, v ktorých žijete, pripomína, že v stretnutí generácií, tradícií a rôznych myšlienok sa rodia veľké civilizácie, v ktorých sa rozvoj a múdrosť spájajú do jednoty. Je pravda, že náš svet má za sebou stáročia konfliktov a aj dnes je destabilizovaný ambíciami a rozhodnutiami, ktoré pošliapavajú spravodlivosť a pokoj. Napriek tomu je tvárou v tvár výzvam, ktoré nás oslovujú, veľký dejinný odkaz darom i zodpovednosťou.
Obraz mosta cez Dardanely, zvolený za emblém tejto mojej cesty, výstižne vyjadruje osobitnú úlohu vašej krajiny. V prítomnosti aj budúcnosti Turecka, ako aj Stredomoria a sveta, máte dôležité miesto najmä tým, že dokážete zhodnocovať svoju vnútornú rozmanitosť. Skôr než spája Áziu a Európu, Východ a Západ, tento most spája Turecko samo so sebou: prepája jeho časti a zvnútra vytvára z neho križovatku vnímavostí, ktorej zjednotenie na jeden obraz by bolo ochudobnením. Spoločnosť je totiž živá, ak je pluralitná: mosty medzi jeho rozličnými dušami z neho robia občiansku spoločnosť. Dnes sú ľudské spoločenstvá čoraz viac polarizované a roztrhnuté extrémnymi pozíciami, ktoré ich drobia.
Chcem Vás uistiť, že k jednote vašej krajiny chcú pozitívne prispieť aj kresťania, ktorí sú a cítia sa byť súčasťou tureckej identity, tak vzácnej pre svätého Jána XXIII., vami nazývaného „turecký pápež“ pre priateľstvo, ktoré ho vždy spájalo s vaším národom. On, ktorý bol administrátorom Latinského vikariátu v Istanbule a apoštolským delegátom v Turecku a Grécku v rokoch 1935 – 1945, sa intenzívne zasadzoval o to, aby sa katolíci neodcudzovali od budovania vašej novej republiky. „Hľa – písal v tých rokoch –, my latinskí katolíci v Istanbule a katolíci iných obradov: arménskeho, gréckeho, chaldejského, sýrskeho atď., sme tu skromnou menšinou, ktorá žije na povrchu nesmierneho sveta, s ktorým máme iba vonkajšie kontakty. Radi sa odlišujeme od tých, čo nevyznávajú našu vieru: od pravoslávnych bratov, protestantov, Izraelitov, moslimov, od veriacich či neveriacich iných náboženstiev [...]. Zdá sa logické, že každý sa stará o seba, o svoju rodinnú či národnú tradíciu, uzavretý v úzkom kruhu vlastnej spolupatričnosti [...]. Moji drahí bratia a synovia: musím vám povedať, že vo svetle evanjelia a katolíckeho princípu je táto logika falošná.“ Odvtedy sa urobili nepochybne veľké kroky v Cirkvi i vo vašej spoločnosti, no tieto slová stále prinášajú veľa svetla a naďalej inšpirujú evanjeliovú a pravdivejšiu logiku, ktorú pápež František nazval „kultúrou stretnutia“.
Zo srdca Stredomoria môj ctihodný predchodca postavil proti „globalizácii ľahostajnosti“ výzvu cítiť bolesť iných, počúvať volanie chudobných a zeme a tak inšpirovať súcitné konanie, odraz jediného Boha, ktorý je milostivý a milosrdný, „pomalý do hnevu a bohatý na milosrdenstvo“ (Ž 103, 8). Obraz veľkého mosta je užitočný aj v tomto zmysle. Boh sa vo svojom zjavení stal mostom medzi nebom a zemou: urobil tak, aby sa naše srdce zmenilo a stalo podobným jeho srdcu. Je to visutý most, veľkolepý, akoby vzdorujúci fyzikálnym zákonom: taká je láska, ktorá má popri intímnej a súkromnej dimenzii aj tú viditeľnú a verejnú.
Spravodlivosť a milosrdenstvo vzdorujú zákonu sily a odvažujú sa žiadať, aby sa súcit a solidarita pokladali za kritériá rozvoja. Preto je v spoločnosti, akou je turecká, kde má náboženstvo viditeľnú rolu, rozhodujúce ctiť si dôstojnosť a slobodu všetkých Božích detí: mužov i žien, domácich i cudzincov, chudobných i bohatých. Všetci sme Božie deti – a to má osobné, spoločenské i politické dôsledky. Kto má srdce poslušné Božej vôli, bude vždy podporovať spoločné dobro a úctu voči všetkým. Toto je dnes veľká výzva, ktorá musí pretvoriť miestne politiky i medzinárodné vzťahy, zvlášť tvárou v tvár technologickému pokroku, ktorý by mohol ešte viac prehlbovať nespravodlivosť namiesto toho, aby ju pomáhal odstraňovať. Dokonca aj umelé inteligencie reprodukujú naše preferencie a urýchľujú procesy, ktoré v skutočnosti nezačali stroje, ale samotné ľudstvo. Spoločne teda pracujme na zmene trajektórie rozvoja a na náprave škôd už spôsobených jednote ľudskej rodiny.
Dámy a páni, spomenul som „ľudskú rodinu“. Je to metafora, ktorá nás pozýva vytvoriť spojenie – opäť most – medzi osudom všetkých a skúsenosťou každého jednotlivca. Pre každého z nás je rodina prvým jadrom spoločenského života, v ktorom zakúšame, že bez druhého niet „ja“. V tureckej kultúre má rodina veľký význam a nechýbajú iniciatívy, ktoré podporujú jej kľúčové postavenie. V jej vnútri totiž dozrievajú postoje nevyhnutné pre občianske spolunažívanie a prvá základná citlivosť pre spoločné dobro. Samozrejme, každá rodina sa môže uzavrieť do seba, pestovať nepriateľstvá či brániť niektorému zo svojich členov prejaviť sa, ba až blokovať rozvoj jeho talentov. Avšak z individualistickej kultúry ani z pohŕdania manželstvom a plodnosťou nemôžu ľudia získať viac príležitostí pre život a šťastie.
Na tento klam konzumnej ekonomiky, v ktorej sa osamelosť stáva predmetom obchodu, treba odpovedať kultúrou, ktorá si váži vzťahy a putá. Iba spolu sa stávame autenticky sami sebou. Iba v láske sa prehlbuje naše vnútro a posilňuje naša identita. Kto pohŕda základnými vzťahmi a nenaučí sa prijať dokonca aj ich obmedzenia a krehkosti, ľahšie sa stáva netolerantným a neschopným komunikovať so zložitým svetom. V rodinnom živote sa osobitne zjavuje hodnota manželskej lásky a prínos žien. Ženy sa najmä prostredníctvom štúdia a aktívnej účasti na profesionálnom, kultúrnom a politickom živote čoraz viac dávajú do služby krajine a jej pozitívnemu vplyvu na medzinárodnej scéne. Preto si veľmi treba vážiť významné iniciatívy podporujúce rodinu a prínos žien k plnému rozkvetu spoločenského života.
Pán prezident, nech je Turecko faktorom stability a zbližovania medzi národmi v službe spravodlivému a trvalému mieru. Návštevy štyroch pápežov v Turecku – Pavla VI. v roku 1967, Jána Pavla II. v roku 1979, Benedikta XVI. v roku 2006 a Františka v roku 2014 – dosvedčujú, že Svätá stolica nielen udržiava dobré vzťahy s Tureckou republikou, ale aj chce spolupracovať na budovaní lepšieho sveta s pomocou tejto krajiny, ktorá je mostom medzi Východom a Západom, Áziou a Európou a križovatkou kultúr a náboženstiev. Samotná príležitosť tejto cesty – 1700. výročie nicejského koncilu – hovorí o stretnutí a dialógu, rovnako ako fakt, že prvých osem ekumenických koncilov sa konalo na území dnešného Turecka. Dnes viac než kedykoľvek predtým potrebujeme osobnosti, ktoré podporujú dialóg a žijú ho s pevnou vôľou a trpezlivou vytrvalosťou. Po období budovania veľkých medzinárodných organizácií po tragédiách dvoch svetových vojen prechádzame globálnou fázou silného napätia, v ktorej prevládajú stratégie ekonomickej a vojenskej moci, živiac to, čo pápež František nazýval „treťou svetovou vojnou po častiach“. Nesmie sa nijako pripustiť, aby sme tomuto sklonu podľahli! Ide o budúcnosť ľudstva. Energie a zdroje, ktoré pohlcuje táto deštruktívna dynamika, sa totiž odnímajú skutočným výzvam, ktorým by ľudská rodina mala dnes čeliť jednotne: mieru, boju proti hladu a biede, starostlivosti o zdravie a vzdelávanie a ochrane stvorenia. Svätá stolica so svojou jedinou silou – duchovnou a morálnou – túži spolupracovať so všetkými národmi, ktorým záleží na integrálnom rozvoji každého muža a každej ženy i celého ľudstva. Kráčajme teda spolu v pravde a priateľstve, pokorne dôverujúc v Božiu pomoc. Ďakujem.
Preklad Martin Jarábek