Vatikán 25. novembra (VaticanNews) Vyšla doktrinálna nóta s názvom „Jedno telo. Chvála na monogamiu“, ktorá sa zaoberá hodnotou manželstva ako „výhradného zväzku a vzájomnej príslušnosti”, celostného spojenia, ktoré v úplnom darovaní seba druhému rešpektuje jeho dôstojnosť. Hovorí aj o dôležitosti manželskej lásky a pozornosti voči chudobným. Odsudzuje fyzické i psychické násilie: „Manželstvo nie je vlastníctvo“. V individualistickej a konzumnej dobe vyzýva vychovávať mladých k láske ako k zodpovednosti a nádeji v druhého.
„Nerozlučná jednota“: tak definuje manželstvo doktrinálna nóta Dikastéria pre náuku viery , a to ako „výlučný zväzok a vzájomnú príslušnosť“. Nie je náhodou, že dokument – schválený Levom XIV. 21. novembra, v deň liturgickej spomienky Obetovania Panny Márie, a predstavený tlači dnes, 25. novembra – má názov „Una caro (jedno telo). Chvála na monogamiu“. V dokumente sa vysvetľuje, že tí, ktorí plne a kompletne darujú seba samých môžu byť jedine dvaja, inak by to bol čiastočný dar seba samého, ktorý nerešpektuje dôstojnosť partnera.
Dôvody dokumentu
Existujú tri dôvody, ktoré stoja za vznikom textu: v prvom rade – píše v úvode kardinál prefekt Víctor Manuel Fernández – je to pozornosť venovaná súčasnému „globálnemu kontextu rozvoja technologickej moci”, ktorý vedie človeka k tomu, aby sa považoval za „stvorenie bez obmedzení” a tým pádom vzdialenú od hodnoty výlučnej lásky vyhradenej pre jednu jedinú osobu. Spomína sa tu aj diskusia s africkými biskupmi na tému polygamie, pričom sa pripomína, že „podrobné štúdie afrických kultúr“ vyvracajú „bežný názor“ o výnimočnosti monogamného manželstva. Dokument napokon konštatuje, že na Západe narastá „polyamoria“, teda verejné formy nemonogamného zväzku.
Manželská jednota a spojenie medzi Kristom a Cirkvou
V tomto kontexte chce dokument Dikastéria pre náuku viery zdôrazniť krásu manželského zväzku, ktorý „s pomocou milosti“ predstavuje aj „spojenie medzi Kristom a jeho milovanou nevestou, Cirkvou“. Kardinál Fernández zdôrazňuje, že nóta, určená predovšetkým biskupom, má byť pomocou aj pre mladých ľudí, snúbencov a manželov, aby pochopili „bohatstvo“ kresťanského manželstva, a aby tak podnietila „pokojnú reflexiu a hlbšie zamyslenie sa“ nad touto témou.
Príslušnosť založená na slobodnom súhlase
Text, rozdelený do siedmich kapitol, plus záverov, zdôrazňuje, že monogamia nie je obmedzením, ale možnosťou lásky, ktorá sa otvára večnosti. Rozhodujúce sú dva prvky: vzájomná príslušnosť a manželskú láska. Prvý, „založený na slobodnom súhlase“ oboch manželov, je odrazom trojjediného spoločenstva a stáva sa „silnou motiváciou pre stabilitu zväzku“. Ide o „príslušnosť srdca – tam, kde vidí len Boh“ a kde môže vstúpiť len on, „bez narušenia slobody a identity osoby“.
Nezneuctiť slobodu druhého
Takto chápaná „vzájomná príslušnosť vlastná výlučnej vzájomnej láske znamená citlivú starostlivosť, svätú bázeň pred zneuctením slobody druhého, ktorý má rovnakú dôstojnosť a teda aj rovnaké práva“. Lebo ten, kto miluje, vie, že „druhý nemôže byť prostriedkom na vyriešenie vlastnej nespokojnosti“ a vie, že vlastnú prázdnotu nesmie nikdy vyplniť prostredníctvom „ovládania toho druhého“. V tejto súvislosti nóta odsudzuje „mnohé formy nezdravého túženia, ktoré vyúsťujú do rôznych prejavov explicitného alebo subtílneho násilia, útlaku, psychického nátlaku, kontroly a napokon udusenia“. Ide o „nedostatok úcty a rešpektu voči dôstojnosti druhého“.
Manželstvo nie je vlastníctvo
Naopak, zdravé „my dvaja“ zahŕňa „vzájomnosť dvoch slobôd, ktoré sa nikdy neporušujú, ale vzájomne si volia jeden druhého, ponechávajúc bezpečnú hranicu, ktorú nemožno prekročiť“. K tomu dochádza, keď „sa človek nestráca vo vzťahu, nesplýva s milovanou osobou“, v úcte so všetkou zdravou láskou, „ktorá nikdy nemá v úmysle pohltiť druhého“. V tejto súvislosti nóta zdôrazňuje, že pár môže „pochopiť a prijať“ chvíľu zamyslenia sa alebo určitý priestor pre samotu alebo nezávislosť, o ktorý požiada jeden z manželov, pretože „manželstvo nie je vlastníctvo“, nie je „nárokom na absolútny pokoj“ ani úplným oslobodením od samoty (len Boh môže vyplniť prázdnotu, ktorú človek pociťuje), ale je dôverou a schopnosťou čeliť novým výzvam. Zároveň sú manželia pozvaní, aby sa navzájom neodmietali, pretože „keď sa vzdialenosť stáva príliš častou, ‚my dvaja‘ sa vystavuje možnému úpadku“.
Modlitba, cenný prostriedok na rast v láske
Vzájomná príslušnosť sa prejavuje aj vo vzájomnej pomoci medzi manželmi, aby dozrievali ako osoby: v tomto smere je modlitba „cenným prostriedkom“, ktorým sa pár môže posvätiť a rásť v láske. Týmto spôsobom sa realizuje manželská láska, „jednotiaca sila“, „božský dar“, o ktorý sa prosí v modlitbe a ktorý sa živí vo sviatostnom živote a ktorý sa práve v manželstve stáva „najväčším priateľstvom“ medzi dvoma blízkymi srdcami, „blížnymi“, ktoré sa milujú a cítia sa navzájom „doma“.
Sexualita a plodnosť
Vďaka premieňajúcej sile lásky bude okrem toho možné chápať sexualitu „v tele i duši“, teda nie ako pud alebo výlev, ale ako „nádherný Boží dar“, ktorý smeruje k darovaniu seba samého a k dobru druhého, prijatého v celistvosti jeho osoby. Manželská láska sa prejavuje aj v plodnosti, „aj keď to neznamená, že to musí byť výslovným cieľom každého sexuálneho aktu“. Naopak, manželstvo si zachováva svoj podstatný charakter aj bez detí. Pripomína sa tiež legitimita rešpektovania prirodzených období neplodnosti.
Sociálne siete a naliehavá potreba novej pedagogiky
Ako však v „kontexte postmoderného konzumného individualizmu“, ktorý popiera zjednocujúci cieľ sexuality a manželstva, zachovať možnosť vernej lásky? Odpoveď, ako uvádza dokument, spočíva vo výchove: „Svet sociálnych sietí, kde mizne cudnosť a rozmáha sa symbolické a sexuálne násilie, poukazuje na naliehavú potrebu novej pedagogiky”. Je teda potrebné „pripraviť generácie na prijatie milostnej skúsenosti ako antropologického tajomstva”, predstavujúc lásku nie ako obyčajný pud, ale ako povolanie k zodpovednosti a „schopnosť nádeje celého človeka”.
Pozornosť venovaná chudobným, „protilátka“ na endogamiu
Láska v manželskom zväzku sa prejavuje aj u párov, ktoré sa neuzatvárajú do svojho individualizmu, ale otvárajú sa spoločným projektom, aby „urobili niečo dobré pre komunitu a pre svet“, pretože „človek sa realizuje tým, že vstupuje do vzťahu s ostatnými a s Bohom“. Inak je to len egoizmus, sebareferenčnosť, endogamia, proti ktorým treba bojovať napríklad praktizovaním „sociálneho zmyslu“ páru, ktorý sa spoločne angažuje v hľadaní spoločného dobra. V tejto oblasti je kľúčová pozornosť venovaná chudobným, ktorí – ako povedal Lev XIV. – sú „rodinnou záležitosťou“ kresťana, nie len „sociálnym problémom“.
Manželská láska ako sľub nekonečna
Na záver nota zdôrazňuje, že „každé autentické manželstvo je jednotou dvoch jednotlivcov, ktorá vyžaduje taký intímny a úplný vzťah, že ho nemožno zdieľať s inými“. Z dvoch základných vlastností manželského zväzku – jednoty a nerozlučnosti – je teda prvá základom tej druhej. Iba tak bude manželská láska dynamickou skutočnosťou, povolanou k neustálemu rastu a rozvoju v čase, v „sľube večnosti“.
Od knihy Genesis po učenie pápežov
Treba zdôrazniť, že nóta ponúka aj rozsiahly exkurz na tému monogamie: od Genesis, cez cirkevných otcov a hlavné magistériálne intervencie, až po filozofov a básnikov 20. storočia, sa prehlbuje pocit príslušnosti, ktorý sa prežíva v „my dvaja“. Lebo nakoniec, ako povedal svätý Augustín, „Daj mi srdce, ktoré miluje, a pochopí, čo hovorím“ .
Isabella Piro – Vatican News Preklad: Zuzana Klimanová