Vatikán 15. novembra (VaticanNews) V Ríme sa 15. novembra stretli predstavitelia svetovej kinematografie so Svätým Otcom Levom XIV., ktorý hovoril o duchovnej a kultúrnej úlohe filmu. V jeho slovách sa striedala úcta k umeleckej tradícii so znepokojením nad súčasnými hrozbami pre filmové sály, ale aj nádej, ktorú toto médium dokáže vniesť do ľudských príbehov.
Pápež pripomenul 130. výročie prvej verejnej filmovej projekcie bratov Lumièrovcov – okamih, ktorý „z hry svetla a tieňov“ vytvoril nový spôsob rozprávania o človeku. Kino rýchlo prekročilo hranice zábavy a stalo sa miestom kontemplácie, otázok o zmysle života a túžbe po nekonečne, uviedol Svätý Otec a dodal:
„Je krásne si uvedomiť, že keď sa v tme rozsvieti čarovná lampa kina, súčasne sa rozžiari aj pohľad duše, pretože kino vie spojiť to, čo sa zdá byť len zábavou, s rozprávaním o duchovnom dobrodružstve človeka.“ Film podľa Petrovho nástupcu dokáže spájať zdanlivo bežné rozprávanie s duchovným dobrodružstvom človeka a pomáha divákovi vrátiť sa „k sebe samému“, pozrieť sa na svet novými očami a rozoznieť v sebe nádej.
Kinosála ako prah tajomstva
Vstúpiť do kina znamená prekročiť prah a vstúpiť do tmy a ticha, kde je zrak znovu sústredený a srdce otvorené. Filmári sú podľa pápeža partnermi všetkých, ktorí túžia po chvíli ľahkosti, ale aj tých, čo v sebe nosia otázky spravodlivosti, krásy či zmyslu.
V digitálnej dobe je obraz všadeprítomný, no film – ako kolektívny rituál, zážitok v tme – zostáva nenahraditeľným „krížom ciest túžob, spomienok a otázok“. V ňom sa „svetlo prebíja tmou a slovo sa stretáva s mlčaním“.
Ohrozené kiná, ohrozená kultúra
Lev XIV. otvorene hovoril aj o úpadku kinosál, ktoré miznú z mnohých miest a štvrtí. Ide podľa neho o kultúrnu stratu. Povedal: „Ak je mesto živé, je to aj vďaka jeho kultúrnym priestorom: musíme ich obývať, budovať v nich vzťahy, deň za dňom.“
Rímsky biskup vyzval inštitúcie, aby nepodľahli rezignácii a chránili spoločenskú hodnotu filmových priestorov, ktoré pomáhajú ľudí spájať a kultivovať.
Neopakovateľnosť umeleckého rizika
Pápež kritizoval kultúru algoritmov, ktorá sa usiluje opakovať to, čo „funguje“. Umenie však podľa neho otvára priestor pre to, čo je ešte len možné. Nabádal filmárov chrániť pomalosť, mlčanie a odlišnosť – prvky, ktoré v dobe rýchlosti a uniformity provokujú a zároveň uzdravujú. Pripomenul:
„Krása nie je len únikom, ale predovšetkým výzvou. Autentické kino nielen utešuje, ale aj provokuje. Vyjadruje otázky, ktoré v nás prebývajú, a niekedy aj slzy, o ktorých sme nevedeli, že ich musíme vyjadriť.“
Autentický film nielen utešuje, ale predovšetkým kladie otázky, pomenúva nevypovedané túžby a neraz aj slzy, o ktorých divák ani nevedel, že ich v sebe nosí.
Filmári ako pútnici imaginácie
V roku Jubilea 2025 ocenil Lev XIV. úlohu filmárov ako „pútnikov predstavivosti“. Ich cesta sa nemeria kilometrami, ale „obrazmi, slovami, emóciami a spoločnými spomienkami“.
Filmár je podľa pápeža ten, kto má odvahu nazrieť do bolesti sveta a objaviť v nej iskru nádeje – v násilí a vojnách, v chudobe, osamelosti, závislostiach či exilových príbehoch.
Priateľstvo medzi Cirkvou a umením
Svätý Otec nadviazal na slová Pavla VI.: „Ak ste priateľmi pravej krásy, ste našimi priateľmi.“ Umenie má podľa neho moc chrániť svet pred zúfalstvom a film musí zostať „laboratóriom nádeje“.
Spomenul aj slávne slová Davida W. Griffitha, ktorý si povzdychol nad stratou krásy vo filme: „The beauty of the moving wind in the trees.“ Pápež k tomu pripojil evanjeliový obraz vetra, ktorý „veje, kam chce“ (Jn 3, 8), a vyzval filmárov, aby robili z filmu „umenie Ducha“.
Odvaha vidieť rany sveta
Podľa Leva XIV. má veľký film morálnu aj ľudskú povinnosť – neskrývať utrpenie, ale skúmať ho s úctou a zdôraznil: „Veľké kino bolesť nevyužíva, ale sprevádza ju a skúma.“
Rozprávať o temných, komplikovaných a protirečivých pocitoch človeka je podľa pápeža „akt lásky“. Umenie nesmie utekať pred krehkosťou, ale má sa pred ňou zastaviť a načúvať jej.
Film ako spoločné dielo
Pápež zdôraznil, že film je výsledkom kolektívnej práce – od režisérov a hercov až po technikov, zvukárov, maskérov, rekvizitárov či strihačov.
V dobe individualizmu filmový štáb pripomína, že „nikto nestačí sám pre seba“. Talenty vyniknú iba v spolupráci, v bratstve a vo vzájomnom rešpekte.
Umenie ako domov pre hľadajúcich
Lev XIV. zaželal filmárom, aby ich tvorba zostala „jazykom pokoja, domovom pre tých, ktorí hľadajú zmysel, a miestom úžasu“. Nech film nikdy nestratí schopnosť ukázať „aspoň jeden fragment Božieho tajomstva“. Svätý Otec sa s účastníkmi stretnutia rozlúčil želaním, aby boli „remeselníkmi nádeje.“
Martin Jarábek – VaticanNews
PLNÉ ZNENIE príhovoru Svätého Otca Leva XIV. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pokoj s vami!
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte! Kinematografia je mladé, snívajúce a trochu nepokojné umenie, hoci má už vyše sto rokov. Práve v nastávajúcich dňoch budeme sláviť sto tridsať rokov od prvého verejného premietania, ktoré zorganizovali bratia Lumièrovci 28. decembra 1895 v Paríži. Spočiatku sa kino javilo len ako hra svetiel a tieňov, ktorá mala zabávať a ohromovať. No čoskoro sa tieto vizuálne efekty stali vyjadrením oveľa hlbších skutočností, až napokon sa stali výrazom vôle kontemplovať a pochopiť život, rozprávať o jeho veľkosti a krehkosti, interpretovať jeho túžbu po nekonečne. S radosťou vás zdravím, drahí priatelia, a s vďakou vítam to, čo kinematografia predstavuje: „ľudové umenie“ v tom najušľachtilejšom zmysle slova, keďže vzniklo pre všetkých a hovorí ku všetkým. Je krásne uvedomiť si, že keď sa v tme rozsvieti laterna magika kina, súčasne sa rozžiari aj pohľad duše, pretože kino vie spojiť to, čo sa zdá byť len zábavou, s rozprávaním o duchovnom dobrodružstve človeka. Jedným z najcennejších prínosov kina je práve to, že pomáha divákovi vrátiť sa k sebe samému, pozrieť sa na komplexnosť vlastnej skúsenosti novými očami, pozrieť sa na svet akoby to bolo prvýkrát a v tejto skúsenosti znovu objaviť tú časť nádeje, bez ktorej naša existencia nie je úplná. Utešuje ma myšlienka, že kino nie je len pohybujúcimi sa obrázkami: je uvedením nádeje do pohybu! Vstúpiť do kina je ako prekročiť istý prah. V tme a tichu sa oči opäť sústredia, dá sa dotknúť srdca a myseľ sa otvorí tomu, čo si doteraz nedokázala predstaviť. Vy ste si dobre vedomí, že vaše umenie si vyžaduje sústredenie. Prostredníctvom svojich diel vediete dialóg s tými, ktorí hľadajú ľahkosť, ale aj s tými, ktorí nosia v srdci nepokoj, túžbu po zmysle, spravodlivosti a kráse. Dnes žijeme s neustále zapnutými digitálnymi obrazovkami. Prúd informácií je nepretržitý. No kino je oveľa viac ako len obrazovkou: je križovatkou túžob, spomienok a otázok. Je to citlivé hľadanie, kde svetlo preniká tmou a slovo sa stretáva s tichom. V rozvíjajúcom sa deji sa vzdeláva pohľad, rozširuje predstavivosť a dokonca aj bolesť môže nájsť zmysel. Kultúrne zariadenia, ako sú kiná a divadlá, sú srdcom našich území, pretože prispievajú k ich humanizácii. Ak je mesto živé, je to aj vďaka jeho kultúrnym priestorom: musíme ich obývať, budovať v nich vzťahy, deň za dňom. Kiná však prechádzajú znepokojujúcim úpadkom, keď sú odobraté mestám a štvrtiam. A nie je málo ľudí, ktorí tvrdia, že filmové umenie a filmový zážitok sú v ohrození. Vyzývam preto inštitúcie, aby sa nevzdávali a spolupracovali na potvrdzovaní sociálnej a kultúrnej hodnoty tejto činnosti. Algoritmické myslenie má sklon opakovať to, čo „funguje“, no umenie otvára dvere tomu, čo je možné. Nie všetko musí byť okamžite dostupné alebo predvídateľné: bráňte pomalosť, keď je potrebná, ticho, keď hovorí, odlišnosť, keď provokuje. Krása nie je len únikom, ale predovšetkým výzvou. Keď je film autentický, nielen utešuje, ale aj provokuje. Pomenuje otázky, ktoré v nás prebývajú, a niekedy aj slzy, o ktorých sme ani nevedeli, že ich vieme prejaviť. V tomto jubilejnom roku, v ktorom nás Cirkev pozýva putovať za nádejou, je vaša prítomnosť z mnohých krajín, a predovšetkým vaša každodenná umelecká tvorba jasným znamením. Lebo aj vy, ako mnohí iní, ktorí prichádzajú do Ríma zo všetkých kútov sveta, putujete ako pútnici fantázie, hľadači zmyslu, rozprávači nádeje, poslovia ľudskosti. Cesta, ktorou kráčate, sa nemeria v kilometroch, ale v obrazoch, slovách, emóciách, spoločných spomienkach a kolektívnych túžbach. Je to púť do tajomstva ľudskej skúsenosti, ktorou prechádzate s prenikavým pohľadom, schopným rozpoznať krásu aj v záhyboch bolesti, nádej v tragédiách násilia a vojen. Cirkev s úctou hľadí na vás, ktorí pracujete so svetlom a časom, s tvárou a krajinou, so slovom a tichom. Pápež svätý Pavol VI. vám povedal: „Ak ste priateľmi pravého umenia, ste našimi priateľmi“ a pripomenul, že „tento svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby neupadol do zúfalstva“ (Posolstvo umelcom na konci Druhého vatikánskeho koncilu, 8. december 1965). Chcem obnoviť toto priateľstvo, lebo kinematografia je laboratóriom nádeje, miestom, kde sa človek môže vrátiť k pohľadu na seba samého a na svoj osud. Možno by sme si mali znovu vypočuť slová priekopníka tohto siedmeho umenia, veľkého Davida W. Griffitha. Povedal: „Modernému filmu chýba krása, krása vetra, ktorý sa preháňa korunami stromov.“ Keď počúvame Griffitha hovoriť o vetre medzi stromami, ako si nespomenúť na úryvok z Jánovho evanjelia: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (3, 8). Drahí majstri, starí aj noví, urobte z filmu umenie Ducha. Naša doba potrebuje svedkov nádeje, krásy, pravdy: vy môžete byť takými svedkami prostredníctvom svojej umeleckej tvorby. V moci dobrého filmu a tých, ktorí sú jeho autormi a protagonistami, je obnoviť autentickosť obrazu, s cieľom chrániť a podporovať ľudskú dôstojnosť. Nebojte sa konfrontácie so zraneniami sveta. Násilie, chudoba, exil, osamelosť, závislosti, zabudnuté vojny, to sú rany, ktoré si žiadajú, aby boli videné a vyrozprávané. Veľká kinematografia nevyužíva bolesť: sprevádza ju, skúma ju. To robili všetci veľkí režiséri. Dať hlas komplexným, protichodným, niekedy i temným pocitom, ktoré obývajú srdce človeka, je aktom lásky. Umenie sa nesmie vyhýbať tajomstvu krehkosti: musí ho počúvať, musí sa vedieť pred ním zastaviť. Film, bez toho, aby poučoval, má vo svojich autenticky umeleckých formách schopnosť vychovávať náš pohľad. Na záver treba uviesť, že nakrúcanie filmu je kolektívna činnosť, spoločný projekt, v ktorom si nik nevystačí sám. Všetci poznajú a oceňujú majstrovstvo režiséra a genialitu hercov, ale celé dielo by sa nezaobišlo bez tichej oddanej práce stoviek ďalších profesionálov: asistentov, poslíčkov, rekvizitárov, elektrikárov, zvukárov, výtvarníkov, maskérok, kaderníčok, kostýmových výtvarníkov, lokačných manažérov, castingových režisérov, kameramanov a hudobných režisérov, scenáristov, strihačov, špecialistov na efekty, producentov... Dúfam, že som na nikoho nezabudol, ale je ich toľko! Každý hlas, každý pohyb, každá zručnosť prispieva k dielu, ktoré môže existovať len ako celok. V čase prehnaného individualizmu, ktorý zosilňuje protiklady, nám ukazujete, ako je pre natočenie dobrého filmu potrebné zapojiť svoje talenty. Každého osobitná charizma však môže zažiariť len vďaka darom a kvalitám tých, ktorí pracujú po jeho boku, v atmosfére spolupráce a bratstva. Nech váš filmový svet zostane navždy miestom stretnutia, domovom pre tých, ktorí hľadajú zmysel, jazykom pokoja. Nech nikdy nestratí schopnosť prekvapovať a nech nám naďalej ukazuje aspoň kúsok Božieho tajomstva. Nech Pán žehná vás, vašu prácu i vašich blízkych. A nech vás vždy sprevádza na vašej tvorivej púti, aby ste mohli byť tvorcami nádeje. Ďakujem.
Preložila Mária Spišiaková Aktualizované 1. decembra 2025