Vatikán 15. októbra (VaticanNews) Kardinál, latinský patriarcha Jeruzalema, hosť vatikánskych médií, hovorí o historickej chvíli, ktorú prežíva Svätá zem po uzavretí dohody medzi Izraelom a Hamasom, a zdôrazňuje: „Máme povinnosť voči našim komunitám – pomôcť im pozerať sa dopredu, s nádejou a pokojom, k inému budúcemu svetu.“
Nádeje na vybudovanie trvalého mieru vo Svätej zemi, ťažkosti Gazy a Predjordánska, ako aj zmysel pre spolupatričnosť, ktorý sa prejavil v spoločných zhromaždeniach za dôstojnosť človeka – to sú niektoré z tém, ktorých sa dotkol latinský patriarcha Jeruzalema, kardinál Pierbattista Pizzaballa, počas rozhovoru v štúdiu Vatikánskeho rozhlasu v stredu 15. októbra. Kardinál hovoril o krehkom prímerí, ale aj o spoločnom želaní Izraelčanov a Palestínčanov, aby to nebola len „zátvorka“ v histórii, ale začiatok „nového života s inou perspektívou než vojnou a násilím“. „Ľudia sa vracajú medzi ruiny“ Otázka: Ste v Ríme, aby ste odovzdali cenu Achillea Silvestriniho, ktorú dnes prevezme páter Gabriel Romanelli, farár farnosti Svätej rodiny v Gaze. Aká je situácia kresťanov, ktorí sa rozhodli zostať v týchto ťažkých podmienkach? Kard. Pizzaballa: Sme s nimi v každodennom kontakte. Píšu, že ešte stále nemôžu uveriť, že prežili noc bez zvuku bômb. Drony sú prítomné stále, na to sú už zvyknutí. Situácia je však veľmi nestála. Ako je známe, došlo aj k stretom medzi rôznymi frakciami, čo sa dalo očakávať, keďže zastavenie bojov – o ktorom ešte nevieme, či je definitívne – a nasledujúce fázy sú stále nejasné a nevyhranené. Všetko sa musí nanovo vybudovať a zorganizovať, preto bolo predvídateľné, že prídu výkyvy. Stále je čo robiť. Situácia zostáva dramatická – všetko je zničené. Ľudia sa vracajú, ale vracajú sa na trosky. Nemocnice nefungujú, školy neexistujú. Stále pretrváva otázka tiel izraelských rukojemníkov, ktorí zomreli a musia byť vyzdvihnutí – čo nie je jednoduché, pretože v tom chaose sa často stratila ich lokalizácia. Nedôvera medzi stranami je veľká. Ale aj napriek tomu cítiť nový, hoci veľmi krehký vzduch, a dúfame, že sa ustáli.
Otázka: Ako možno v takomto kontexte budovať nádej a bratstvo? Kard. Pizzaballa: Predovšetkým to chce čas. Nesmie sa zamieňať nádej s vyriešením konfliktu. Koniec vojny nie je začiatkom mieru ani koncom konfliktu – treba to mať stále na pamäti. Ale je to prvý krok. Nádej je, ako vždy hovorím, dcérou viery. Ak tvoj duch dôveruje, môže uskutočniť to, v čo verí. Treba pracovať s ľuďmi, ktorí sú ochotní znovu sa angažovať, vytvárať sieť – v Gaze i mimo nej, lebo hranice nemajú deliť. Treba budovať bratstvo. Som presvedčený, že potrebujeme nové politické, ale aj náboženské vedenie. Začali sme sa už kontaktovať. Potrebujeme nové tváre, nové osobnosti, ktoré pomôžu vytvoriť inú, na vzájomnom rešpekte postavenú spoločnú reč. Rany sú hlboké, bude to trvať dlho, ale nesmieme sa vzdať. Treba veriť, že možno vybudovať trvalý mier, aj keď sme len na začiatku. Nebude to rýchly proces – nesmieme sa klamať. Treba sa poučiť z neúspechov minulých dohôd, ktoré vážne podkopali dôveru. Možno až nasledujúca generácia bude mať slobodu, ktorú táto ešte nemá. Našou úlohou je pripraviť jej cestu – krok za krokom vytvárať podmienky a novú kultúru úcty, ktorá prinesie mier.
Otázka: Aké sú konkrétne nádeje tejto generácie, ktorú denne stretávate v Jeruzaleme alebo inde? Kard. Pizzaballa: Nachádzame sa v novej, ešte krehkej fáze. Máme za sebou dva strašné roky. Nádej je, že sa skončia a že to nie je len krátke prerušenie. Toto je spoločné želanie všetkých – Izraelčanov aj Palestínčanov, napravo aj naľavo. Všetci túžia, aby sa dalo skutočne otočiť list. Samozrejme, názory – politické i náboženské – sú rôzne. Ale medzi obyčajnými ľuďmi je silná túžba opäť žiť, nie možno „normálne“, ale s novou perspektívou, ktorá nie je vojnou ani násilím. Otázka: Počuli sme dramatické svedectvá o podmienkach, v akých Hamas držal rukojemníkov, ale aj o úbohých pomeroch palestínskych väzňov v izraelských väzniciach. Ako sa dá prekonať bolesť, ktorá je na oboch stranách, a zabrániť, aby sa budúcnosť budovala z nenávisti? Kard. Pizzaballa: To je jeden z najväčších dramatických rozmerov tohto obdobia. Hovoríte o „spoločnej bolesti“, ale takto to nebolo vnímané. Každý bol uzavretý vo vlastnej bolesti, každý videl len utrpenie svojho ľudu. Ľudia boli tak naplnení vlastnou bolesťou, že v sebe nemali miesto pre bolesť druhých. Teraz, keď sa situácia trochu uvoľnila, môžeme sa postupne otvoriť aj pre utrpenie druhého. Porozumieť neznamená ospravedlniť. Bude to trvať a ani neviem, či sa to úplne podarí. Nenávisť sa zasievala roky – nielen v posledných dvoch rokoch, keď vybuchla. Už predtým tu bola kultúra pohŕdania, odmietania a vylúčenia. To si vyžaduje nový jazyk, nové slová – ale aj nových svedkov. Nemožno oddeliť to, čo sa hovorí, od toho, kto to hovorí. Potrebujeme nové tváre, ktoré pomôžu myslieť inak. Otázka: Aká je situácia v Predjordánsku, v malých farnostiach a dedinách ako Taybeh, Zababdeh či Aboud? A čo katolíci hovoriaci po hebrejsky, ktorí sú súčasťou izraelskej spoločnosti? Kard. Pizzaballa: Ide o dve odlišné skutočnosti. V Predjordánsku je situácia celkovo – nielen v našich katolíckych komunitách – veľmi krehká a čoraz horšia. Dedinské komunity sú čoraz izolovanejšie, pohyb sťažujú stovky kontrolných stanovíšť. Mnohé oblasti sa menia na „územie bez zákona“, s častými útokmi a napätím s osadníkmi, pričom chýba autorita, na ktorú by sa dalo obrátiť. Toto vytvára napätie a neistotu. Okrem politického je aj ekonomický stav zlý. Dva hlavné zdroje obživy – dochádzanie za prácou do Izraela a púte – sú zastavené. Nevieme, kedy sa obnovia. To tvrdo dopadá na obyvateľstvo, zvlášť na kresťanov. Katolícka komunita hebrejského jazyka je malá, tvorí ju niekoľko stoviek osôb, ktoré prijali aj deti migrantov a zahraničných robotníkov. Ich úloha je dôležitá najmä vnútri Cirkvi: nútia nás myslieť široko, nielen v palestínskej perspektíve, ale uvedomiť si, že aj v izraelskej spoločnosti sú bolesti a rôzne pohľady, ktoré treba brať do úvahy.
Otázka: V posledných týždňoch sme videli veľké demonštrácie, aj v Taliansku, kde milióny ľudí vyšli do ulíc. Mnohí mladí vyjadrujú túžbu prekonať logiku ľahostajnosti… Kard. Pizzaballa: Boli, žiaľ, aj excesy – prejavy násilia či nenávisti, napríklad proti židovstvu. To je neprijateľné. Niektoré výroky môžu vyznieť ako ospravedlnenie antisemitizmu – a to musíme rozhodne odmietnuť. Ale nemožno generalizovať. Bolo tam veľa ľudí, nielen mladých, rôzneho pôvodu a presvedčenia, ktorí sa spojili, aby odmietli obrazy násilia, ktoré videli. To je pozitívne – prebudila sa osobná i spoločná zodpovednosť. V tých chvíľach sa rodila komunita. Spájať sa pre krásnu vec, akou je dôstojnosť človeka a odmietnutie násilia, je dôležité. Sú to „červené línie“, ktoré sa nesmú prekročiť ani pri obrane. Dúfam, že toto vedomie zostane – aj ako výzva pre náboženských a politických lídrov, aby vnímali, že v svedomí ľudí sa objavilo niečo dobré, čo treba chrániť a ďalej rozvíjať. Otázka: Očakávate návrat pútnikov? Kard. Pizzaballa: Dúfame v to. Hovoril som s kustódom Svätej zeme o spoločných iniciatívach, napríklad o vyhláseniach. Počkáme ešte pár týždňov, ako sa situácia vyvinie, a potom začneme, obrazne povedané, „klopať na dvere“ – najmä cirkví, ktoré boli v týchto rokoch Svätej zemi blízke. Je čas vyjadriť solidaritu nielen modlitbou – hoci tá je nesmierne dôležitá – ale aj konkrétnym skutkom, napríklad púťou.
Otázka: Tento rok uplynie 30 rokov od vraždy Jicchaka Rabina, muža mieru. Ako dôležité je, aby sa objavili nové vodcovské osobnosti, ktoré stavajú na mieri? Kard. Pizzaballa: Myslím, že je to rozhodujúce. Hovorím to opakovane: potrebujeme nových vodcov, ktorí budú hovoriť iným jazykom než ten, ktorý sme počúvali v posledných rokoch – nielen politikov, ale aj náboženských predstaviteľov. Pred 30 rokmi hovoril Rabin jedno, náboženskí vodcovia iné. Teraz treba zmenu. Náboženský dialóg je v tomto kontexte veľmi dôležitý, ale aj on potrebuje nové tváre. Musíme sa úprimne pozrieť na to, čo sa stalo, čo sme si povedali i nepovedali – nie preto, aby sme sa zastavili, ale aby sme išli ďalej. Musíme ísť ďalej bez naivity, so zrelosťou. Ťažkostí je mnoho, ale máme povinnosť voči našim komunitám – pomáhať im pozerať sa dopredu, pozitívne a pokojne, k inej budúcnosti.
„Palestínčania potrebujú uznanie svojej dôstojnosti“ Kard. Pizzaballa: Palestínčania nepotrebujú len zastavenie vojny a násilia, či iba ekonomickú pomoc. Potrebujú byť uznaní vo svojej dôstojnosti ako národ. Neviem, či riešenie „dva národy, dva štáty“ je v krátkom čase uskutočniteľné, nechcem zachádzať do politických detailov. Ale nemožno Palestínčanom povedať, že nemajú právo byť uznaní ako národ vo vlastnej krajine. Vyhlásenia, ktoré zazneli, musia nájsť konkrétne naplnenie v dialógu medzi stranami, s pomocou a podporou medzinárodného spoločenstva. Otázka: Ako ste vnímali blízkosť pápeža v týchto časoch? Kard. Pizzaballa: Cítili sme blízkosť pápeža Leva. Predtým aj pápeža Františka. Obaja majú rozdielne povahy, ale obaja prejavili blízkosť veľmi konkrétne – telefonátmi, častými kontaktmi s farárom v Gaze, hoci o tom médiá nepíšu. A je to tak dobre: dôležité je konať dobro nie pre publicitu, ale pre dobro samotné. Táto blízkosť sa prejavila aj v konkrétnej pomoci. Napríklad pred pár dňami sme dostali správu o želaní pápeža poslať do pásma Gazy tisíce dávok antibiotík.
Andrea Tornielli a Beatrice Guarrera – VaticanNews Preklad Martin Jarábek
Aktualizované