Rím 5. apríla (TK KBS) Kňaz Vladimír Kiš a organista Vladimír Kopec (na titulnej snímke) rozprávajú o duchovnom význame liturgie a hudby počas Národnej púte veriacich zo Slovenska v Ríme. V rozhovoroch pre TK KBS približujú, ako aj vďaka ich službe zazneli Bazilikou sv. Petra a ďalšími chrámami tóny nádeje, jednoty a viery.
Národná púť Slovákov v Ríme nebola len fyzickou cestou do srdca Cirkvi, ale aj hlbokým duchovným zážitkom. Otec Vladimír Kiš sa podieľal na koordinácii liturgických slávností v Ríme, Vladimír Kopec priniesol do bazilík duchovnú silu organovej hudby. Obaja hovoria o kráse liturgie, sile symbolov i o tom, ako aj v tichu či piesni môže rásť nádej.
K liturgii hudobne prispeli aj Chorus Salvatoris z jezuitského kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, Katedrálny zbor sv. Cecílie pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach, Bratislavský chlapčenský zbor a Ondrej Kandráč.
Vladimír Kiš: Liturgia je srdcom púte – nesie radosť, jednotu a vieru
Na Národnej púti v Ríme sa v liturgických sláveniach zrkadlila krása jednoty Cirkvi aj duchovná hĺbka Jubilejného roka nádeje. O tom, čo obnášala príprava liturgie v srdci kresťanstva a ako sa dotýkala pútnikov, hovorí v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS kňaz Vladimír Kiš, ktorý sa podieľal na koordinácii liturgických momentov púte v blízkosti Svätého Otca.
Otec Vladimír, na Národnej púti v Ríme ste sa podieľali na príprave liturgií. Ako ste túto úlohu vnímali?
Bola to veľká česť aj zodpovednosť. Liturgia je nielen jadrom každej púte, ale aj silným prejavom jednoty veriacich – obzvlášť v Ríme, kde sa stretávame so Svätým Otcom a vyjadrujeme svoju príslušnosť k univerzálnej Cirkvi.
Tisíce pútnikov vrátane vás prešlo svätými bránami. Aký duchovný význam má tento úkon?
Prechod cez svätú bránu je obrazom obrátenia a obnovenia srdca. V kontexte jubilejného roka to bolo silné vyjadrenie viery a dôvery, že Kristus je brána, cez ktorú vstupujeme do života v milosti. Liturgicky sme sa usilovali, aby tento moment prebehol dôstojne, jednoducho a hlboko.
Ako hodnotíte spoluprácu s biskupmi, kňazmi a tímom púte?
Bola to veľká radosť. Cítil som bratstvo a spoločné úsilie vytvoriť priestor, kde liturgia naozaj pomáha veriacim prežiť púť nielen ako fyzickú cestu, ale ako duchovné stretnutie s Kristom. A to je, myslím, najviac.
Čo by ste zaželali pútnikom po návrate domov?
Aby si uchovali duchovné ovocie púte. Nech liturgické slávenia, modlitby i chvíle ticha zostanú ako iskry v ich srdciach. A aby sa – tak ako Mária – nebáli prinášať nádej ďalej: do svojich rodín, farností i pracovného dňa. Veď putovať do Ríma znamená zoširoka sa nadýchnuť a nechať sa očariť tajomstvom Cirkvi, aby sme si obnovili chuť a odvahu k životu z evanjelia.
Vladimír Kopec: Hudba počas liturgie nie je koncert – je to modlitba a súčasť liturgie Cirkvi.
Organista a pedagóg Vladimír Kopec, ktorý v minulosti pôsobil priamo vo Vatikáne, sa počas Národnej púte veriacich zo Slovenska v Ríme opäť vrátil k organu v pápežských bazilikách. V rozhovore pre TK KBS hovorí o duchovnej sile liturgickej hudby, osobných spomienkach na pápežov Benedikta XVI. a Františka, aj o tom, ako tóny môžu byť modlitbou zjednocujúcou národ.
Pán Kopec, na Národnej púti v Ríme ste opäť sedeli za organom pri liturgii. Ako ste prežívali tento návrat?
Bol to veľmi silný osobný aj duchovný moment. V Ríme som kedysi pôsobil ako organista a spevák v zbore Vikariátu mesta Vatikán, takže návrat sem – tentoraz s našimi pútnikmi a biskupmi – bol ako návrat domov. Každý tón, ktorý zaznel, bol snahou o modlitbu srdca, ktorá mala zjednotiť nielen tých, ktorí zo Slovenska prišli na národnú púť, ale oveľa viac, spojiť ich s univerzálnou rímskou Cirkvou, ktorej sme súčasťou. Samozrejme, cítim aj veľkú vďačnosť za možnosť prispieť svojou troškou k sláveniam svätých omší v pápežských bazilikách.
Hudba na liturgii bola mimoriadne krásna a dôstojná. Ako ste zostavovali hudobný sprievod pre túto púť?
Snažili sme sa, aby hudba nebola len „ozdobou“, aj keď ňou bez pochyby je, ale súčasťou modlitby celého spoločenstva. Spolu s o. Vladimírom Kišom a ďalšími hudobníkmi a spevákmi sme vyberali skladby, ktoré rešpektujú liturgické obdobie, jazyk aj ducha púte. Boli to aj známe melódie, ktoré si veriaci mohli zaspievať z pripravených brožúr, ale aj momenty ticha a meditatívnych improvizácií, ktoré pomáhali, ako dúfam, k modlitbe srdca.
Máte bohaté skúsenosti s pápežskými liturgiami – ako organista ste hrali aj počas omší Benedikta XVI. a Františka. Čím je pre vás osobne výnimočné hrať v takýchto momentoch?
V takých chvíľach si človek uvedomuje, že organ nie je stredobodom – ale je nástrojom zjednotenia veriacich do jedného spevu, jednej spoločnej modlitby. Organ vlastne čerpá vzduch z výdychov ľudí a premieňa ho na zvuk modlitby. Spomínam si na svätú omšu so Svätým Otcom Benediktom XVI. – jeho ticho a sústredenosť boli tiež hudbou. Podobne aj pri svätej omši so Svätým Otcom Františkom v Šaštíne – to bol okamih veľkej milosti. A teraz v Ríme to bolo ako spojenie oboch svetov – osobných spomienok a viery národa, ktorého som súčasťou.
Aký bol váš osobný vrchol púte?
Prechod cez sväté brány, a ako organista, samozrejme, že som mohol rozvibrovať priestor pápežských bazilík a verím, že aj ľudských sŕdc. Zároveň som vďačný za možnosť vnímať živú vieru toľkých ľudí a národov. Nádej, že svet bude lepší, neumiera.
Čo by ste odkázali mladým hudobníkom, ktorí možno túžia raz hrať v takýchto chvíľach?
Aby nezabúdali, že hudba v chráme je liturgiou. Nie iba pozlátkom. Zo srdca to prajem každému organistovi na Slovensku.