Bratislava 30. septembra (TK KBS) Pred siedmimi rokmi blahorečili Titusa Zemana. Saleziánsky kňaz bol mučeníkom z obdobia komunistickej totality.
Titus Zeman po druhej svetovej vojne zorganizoval dva ilegálne prechody bohoslovcov z komunistického Československa cez rieku Morava do Rakúska a Talianska. Pri tretej podobnej akcii bol spolu s takmer celou skupinou zadržaný. Kňaza Zemana obvinili zo špionáže a velezrady a odsúdili na trest väzenia 25 rokov, ktorý si odpykával vo viacerých väzniciach.
Na slobodu bol podmienečne prepustený v roku 1964 a po páde komunistického režimu rehabilitovaný. Zomrel v roku 1969. Proces jeho blahorečenia sa začal v roku 2010 a 27. februára 2017 pápež František schválil dekrét o mučeníctve Titusa Zemana, čo umožnilo jeho vyhlásenie za blahoslaveného. Slávnosť blahorečenia sa konala 30. septembra 2017 v Bratislave-Petržalke.
Miesto, kde don Titus a jeho spoločníci prekračovali rieku Moravu, označuje nový kamenný pamätník. Umelecké spracovanie pamätníka pripravil Cyril Uhnák, kompozíciu vytvoril Peter Köveš. Tvoria ho dva žulové kamene pochádzajúce zo Slovenska. Vrchný – dvojfarebný kameň – pripomína míľnik alebo hraničný kameň. Na jeho vrchnej časti je zasadený malý krížik z čiernej žuly, symbolizujúci obetu, námahu a riziko, ktoré podstupovali.
Povrch kameňa je upravený tak, aby mohol slúžiť na slávenie Kristovej obety. Spodný kameň je zo žltej žuly, plní úlohu podstavca pre tento symbolický pamätník. Ide o hmatateľnú pripomienku odvahy a duchovnej sily, ktoré v týchto náročných časoch formovali činy dona Titusa a jeho spoločníkov.
Na fotografii sa nachádza pravdepodobné miesto prechodu cez rieku Moravu, ktoré sa spája s činnosťou dona Titusa Zemana. V týchto miestach, v katastri obce Malé Leváre niekoľkokrát prekračoval rieku s cieľom pomôcť rehoľníkom uniknúť z komunistického režimu, aby mohli slobodne pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii.
Súvislosti príbehu Titusa Zemana
V časoch totalitného komunizmu, keď bola sloboda viery potláčaná, Slovensko zažilo mnoho príbehov odvahy a viery. Medzi nimi vyniká obeta dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý nasadil svoj život, aby pomohol svojim spolubratom. Jeho životný príbeh nie je len svedectvom o odvahe, ale aj o nezlomnej viere a hlbokej oddanosti Bohu.
Don Titus, inšpirovaný vnútorným hlasom Ducha Svätého, sa rozhodol pomáhať mladým spolubratom utiecť do zahraničia, aby mohli pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii. Navzdory veľkému riziku organizoval úteky cez rieku Moravu do Rakúska. Hoci cesta bola plná nástrah, po prvých úspechoch v ňom rástla viera, že jeho činy sú súčasťou Božieho plánu.
Napriek tomu prišiel okamih, keď sa aj v jeho odvážnom srdci začali objavovať pochybnosti. Po uskutočnení druhej výpravy, keď narazil na nespočetné problémy s vízami, sa začali ozývať hlasy plné pochybností – bol to skutočne Boží plán? Alebo len jeho snaha o falošné hrdinstvo? „Čo keby ma dostali do rúk?“ písal v liste priateľovi. Táto dilema ho sužovala, no no krátko na to pri slúžení svätej omše dostal odpoveď, ktorú hľadal: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3,16). V tej chvíli pochopil, že aj pozvanie k prípadnej obete života je Božou odpoveďou na jeho pochybnosti pred Bohom.
Don Titus vedel, čo ho čaká, ak by bol chytený – mučenie, väzenie, možno aj smrť. A predsa sa rozhodol pokračovať, pretože v tom videl vyšší zmysel – lásku k svojim bratom a vernosť svojmu poslaniu. Jeho tretia výprava bola však poslednou. Zajatý, mučený a ponižovaný, don Titus zakúsil najhoršie, čo totalitný režim mohol ponúknuť. Napriek nesmiernej bolesti, ktorú mu spôsobovali, jeho viera zostala neochvejná.
Svedectvá o jeho mučení sú srdcervúce. Stratil sluch, bol bitý, topený vo výkaloch, týraný do takej miery, že jeho telo a duša doslova zápasili o prežitie. No aj v týchto najtemnejších chvíľach si zachovával vnútornú slobodu a vieru. Jeho ruženec, zložený zo zrniek chleba, symbolizoval každý jeho výsluch a mučenie – vyše 50-krát bol Titus skúšaný, no nikdy nikoho nezradil.
Spolutrpiteľ don Andrej Dermek si spomína na jeden z najkrajších momentov ich spoločného utrpenia: „Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa… Obaja sme vedeli, pre koho trpíme, pre Krista.“ Tento úsmev, napriek všetkému, čo prežili, bol dôkazom ich nezlomnej viery a odovzdanosti Bohu.
Titus Zeman bol odsúdený na 25 rokov ako „nepriateľ štátu“, no aj v tých najhorších podmienkach naďalej slúžil svojim spoluväzňom. Nielenže ich duchovne povzbudzoval, ale aj konkrétne pomáhal, kde to bolo možné. Jeho život a utrpenie sú živým dôkazom Ježišových slov: „Niet väčšej lásky, ako keď niekto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).
Zdroj: Saleziáni don Bosca