Vatikán 28. augusta (VaticanNews) Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra sa pápež František pozastavil nad nešťastím ľudí, ktorí utekajú pred vojnami a katastrofami, sú nútení prekonávať nebezpečenstvá nepriateľských území, pričom príliš často riskujú svoje životy. Nie sú potrebné reštriktívne zákony alebo militarizácia hraníc, ale „bezpečné a pravidelné prístupové cesty“ a „globálne riadenie migrácie založené na spravodlivosti, bratstve a solidarite“.
Čítanie: Ž 107, 1.4 – 6
Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Blúdili pustatinou a po vyprahnutej stepi, nenachádzali cestu k trvalému bydlisku.
Mali hlad a smäd, ubúdalo v nich života.
V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí.
Katechéza: More a púšť
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes, odložím zvyčajnú katechézu, a chcel by som sa spolu s vami zastaviť a zamyslieť sa nad ľuďmi, ktorí – aj v tejto chvíli – prechádzajú cez moria a púšte, aby sa dostali do krajiny, kde môžu žiť v pokoji a bezpečí.
More a púšť: tieto dve slová sa vracajú v mnohých svedectvách, ktoré dostávam od migrantov i od ľudí, ktorí sa im snažia pomôcť. A keď spomeniem „more“, v súvislosti s migráciou mám na mysli aj oceán, jazero, rieku, všetky zradné vodné plochy, ktoré sú mnohí bratia a sestry na celom svete nútení prekonať, aby sa dostali do svojho cieľa.
A „púšť“ nie je len tá piesočná a dunová alebo kamenistá, ale aj všetky tie neprístupné a nebezpečné územia, ako sú lesy, džungle, stepi, kde migranti kráčajú sami, ponechaní sami na seba. Migranti, more a púšť. Dnešné migračné trasy sú často poznačené prechodmi cez moria a púšte, ktoré sú pre mnohých, príliš veľké množstvo ľudí, smrteľné. Preto sa chcem dnes zastaviť pri tejto dráme, pri tomto utrpení. Niektoré z týchto trás poznáme lepšie, pretože sú často v centre pozornosti; iné, a je ich väčšina, sú málo známe, ale nie menej vychodené.
O Stredozemnom mori som viackrát hovoril, pretože som rímsky biskup a pretože je symbolické: mare nostrum (naše more), miesto komunikácie medzi národmi a civilizáciami, sa stalo cintorínom. A tragédiou je, že mnohí, väčšina z týchto mŕtvych, mohli byť zachránení. Treba to jasne povedať: existujú ľudia, ktorí systematicky pracujú na tom, aby akýmikoľvek prostriedkami odohnali migrantov. A ak sa to robí vedome a dobrovoľne, je to ťažký hriech. Nezabúdajme, čo hovorí Biblia: „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať“ (Ex 22, 21). Sirota, vdova a cudzinec sú chudobní par excellence, ktorých Boh vždy chráni a žiada, aby si ich chránil.
Aj niektoré púšte sa, žiaľ, stávajú cintorínmi migrantov. A ani tu často nejde o „prirodzenú“ smrť. To nie. Neraz sú na púšť zavedení a opustení. Všetci poznáme fotografiu Patovej ženy a dcéry, ktoré zomreli od hladu a smädu na púšti. V dobe satelitov a dronov sú migranti: muži, ženy a deti, ktorých nikto nemá vidieť, ukrývajú ich. Vidí ich len Boh a počuje ich volanie. A toto je krutosť našej civilizácie.
More a púšť sú totiž aj biblické miesta nabité symbolickou hodnotou. Sú veľmi dôležitými dejiskami v príbehu exodu, veľkého sťahovania národa, ktorý Boh viedol prostredníctvom Mojžiša z Egypta do zasľúbenej zeme. Tieto miesta sú svedkami drámy ľudí utekajúcich pred útlakom a otroctvom. Sú to miesta utrpenia, strachu, zúfalstva, ale zároveň sú to miesta prechodu k oslobodeniu – a koľko ľudí prechádza cez moria a púšte, aby sa oslobodili, dnes –, sú to miesta prechodu k vykúpeniu, slobode a naplneniu Božích prisľúbení (porov. Posolstvo k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2024).
Je jeden žalm, ktorý sa obracia na Pána a hovorí: „Tvoja cesta vedie cez more / a cez veľké vody tvoje chodníky“ (77, 20). A v inom sa takto spieva: „On previedol svoj ľud cez púšť, / lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (136, 16). Tieto sväté slová nám hovoria, že Boh, aby sprevádzal ľud na ceste k slobode, sám prechádza cez more a púšť. Boh nezostáva v ústraní, to nie, zdieľa drámu migrantov, Boh je s nimi, s utečencami, trpí s migrantmi, plače a dúfa s migrantmi. Dnes nám to pomôže: Pán je s našimi migrantmi v mare nostrum, Pán je s nimi, nie s tými, ktorí ich odmietajú.
Bratia a sestry, v jednom by sme sa všetci mohli zhodnúť: v tých smrtiacich moriach a púšťach by dnešní migranti nemali byť, ale žiaľ sú. Ale to nedosiahneme prísnejšími zákonmi, militarizáciou hraníc a odmietaním. Dosiahneme to skôr rozšírením bezpečných a legálnych prístupových ciest pre migrantov, poskytnutím útočiska tým, ktorí utekajú pred vojnou, násilím, prenasledovaním a rôznymi katastrofami. Dosiahneme to všestranným podporovaním globálneho riadenia migrácie založeného na spravodlivosti, bratstve a solidarite. A spojením síl v boji proti obchodovaniu s ľuďmi, aby sme zastavili zločineckých obchodníkov s ľuďmi, ktorí nemilosrdne zneužívajú biedu iných.
Drahí bratia a sestry, spomeňte si na mnohé tragédie migrantov: koľko ich zomiera v Stredozemnom mori. Pomyslite na Lampedusu, Crotone... toľko hrozných a smutných vecí. A ja by som chcel na záver oceniť a vyzdvihnúť úsilie mnohých dobrých samaritánov, ktorí robia všetko pre záchranu zranených a opustených migrantov na trasách zúfalej nádeje na piatich svetadieloch. Títo odvážni muži a ženy sú znakom ľudskosti, ktorá sa nenecháva nakaziť zlou kultúrou ľahostajnosti a odvrhnutia: to, čo zabíja migrantov je naša ľahostajnosť a postoj skartovania.
A tí, ktorí nemôžu byť ako oni „v prvej línii“, nie sú z tohto boja za civilizáciu vylúčení – myslím na veľa dobrých ľudí, ktorí sú tam v prvej línii, Mediterranea Saving Humans a mnoho ďalších združení – my nemôžeme byť v prvej línii, ale nie sme vylúčení, je veľa spôsobov ako prispieť, predovšetkým modlitbou. A ja sa vás pýtam: modlíte sa za migrantov, za tých, ktorí prichádzajú do našich krajín, aby si zachránili život? A vy ich chcete vyhnať...
Drahí bratia a sestry, spojme svoje srdcia a sily, aby moria a púšte neboli cintorínmi, ale priestormi, kde Boh môže otvoriť cesty k slobode a bratstvu.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)