Bratislava 1. júla (TK KBS) V júli nás Svätý Otec František cez Apoštolát modlitby pozýva podporiť duchovnú starostlivosť o chorých vrátane ich blízkych:
Modlime sa, aby sviatosť pomazania chorých priniesla jej prijímateľom a ich blízkym Pánovu silu a aby sa čoraz viac stávala viditeľným znakom súcitu a nádeje pre všetkých.
Išli ste niekedy sami tmavým lesom v noci? Možno po známom chodníku, ale bez baterky, bez mobilu? Chce to prekonať strach a myslieť na cieľ. Uvedomovať si, že v tej tme nie sme sami. Spojiť sa v duchu s Bohom, vyprosovať si od Ducha Svätého očistenie svedomia, silu a rozvahu kráčať len podľa hmatu alebo akéhosi šiesteho zmyslu „nočného videnia“.
Chorý človek i jeho blízki potrebujú načerpať odvahu hľadieť v ústrety budúcnosti: tej pozemskej i tej nebeskej. Prijať pomazanie je ako pozrieť sa na svet novými očami, schopnými vidieť v tme. Infračerveným nočným svetlom je láska. Sviatosť pomazania chorých neodstráni objektívny strach a obavy, ale vloží ich do horizontu nádeje.
Blízki chorého sú veľmi dôležití
Pomazanie chorých niekedy príbuzní vnímajú ako predzvesť smrti a myslia si, že je lepšie chorému kňaza ani nespomínať. To je zúžené chápanie, ktoré si treba poopraviť a zbaviť sa nesprávnych predstáv, niekedy aj poverčivosti či predsudkov. Treba jasne vnímať, že pozvať Ježiša Krista k lôžku chorého je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Je to evanjeliový skutok lásky.
Hovorí sa, že kvôli novokňazskému požehnaniu sa oplatí zodrať aj pár topánok. Niečo podobné platí aj pri starostlivosti o chorého. Tie topánky si derie nielen kňaz, ale i tí, čo ho k chorému privolajú. Práve oni sú veľmi dôležití.
Uchovávam si spomienku z čias pandémie, keď boli lôžkové oddelenia neprístupné návštevám. Ako kňaza ma oslovili blízki istého muža vo vysokom veku. Opakovane ma sprevádzali do nemocnice v nádeji, že raz sa azda predsa len dvere oddelenia otvoria a kňazovi sa podarí k lôžku chorého dostať, možno aj šťastnou náhodou. Prinášal som vždy so sebou Eucharistiu a olej chorých s nádejou: azda teraz? Keď nás po niekoľkých týždňoch konečne pustili k chorému, bol to zážitok veľkej útechy na oboch stranách. Pacient prijal sviatosť pomazania doslova ako objatie Cirkvi. Pár dní nato si ho Pán Boh povolal.
Chorý potrebuje pomoc iných, aby sa k vysluhovateľovi sviatosti dostal. Tak ako v evanjeliu potreboval ochrnutý človek dávku vynaliezavosti tých, čo rozobrali strechu a spustli ho k Ježišovi. Pomazanie chorých je aj pre blízkych chorého skúškou. Kontaktovať kňaza si vyžaduje vyjsť z vlastného pohodlia. Dajme si už dnes pevné predsavzatie, že pri vážnom zhoršení zdravotného stavu niekoho z našich blízkych nebudeme otáľať.
Účinky sviatostného pomazania
Sviatosť pomazania chorých je dotykom Krista – Lekára a Spasiteľa. Čo nám tento dotyk prináša? V Katechizme katolíckej cirkvi (č. 1532) čítame: Sviatosť pomazania prináša
– spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
– posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
– odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
– navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
– prípravu na prechod do večného života.
Pomazanie sa spája s odpustením hriechov, aby očistené svedomie dalo chorému pokojnú odvahu pozerať do budúcnosti. Spája sa aj s prijatím Eucharistie – posilňujúceho pokrmu duše. Svätý Otec František dáva sviatosť pomazania do súvisu s biblickým obrazom Krista ako milosrdného Samaritána, ktorý leje olej a víno na rany nevládneho človeka. Hostinec, v ktorom sa o raneného postarajú, je obrazom Cirkvi. Olej poukazuje na starostlivosť celého spoločenstva Cirkvi. Biskup ho totiž svätí na Zelený štvrtok, uprostred zhromaždenia celého kňazského zboru.
Hymnus ľudskej dôstojnosti, pieseň nádeje
V tomto mesiaci nás Svätý Otec pozýva k modlitbe, aby sa sviatosť pomazania chorých „čoraz viac stávala viditeľným znakom súcitu a nádeje pre všetkých“. Pomazanie chorých je odpoveď na mentalitu falošného dobra, vyjadrenú heslom „nemysli na bolesť, nemysli na smrť“. Táto mentalita v skutočnosti vedie k vysúvaniu trpiaceho bokom, k vyraďovaniu nevyliečiteľne chorých a starých, až po koketovanie či súhlas s myšlienkou na umelé ukončenie ľudského života.
Sprostredkovať chorému pomazanie znamená vydať evanjeliové svedectvo. Na rôzne formy vydávania svedectva sa zameria aj blížiaci sa Jubilejný rok 2025, ktorý sa začne na Vianoce. Ako hovorí jeho motto „Pútnici nádeje“, bude to rok zameraný na posilnenie nádeje a bude sa v ňom zvlášť pamätať aj na chorých.
„Znamenia nádeje treba ponúknuť aj chorým, či už sa nachádzajú doma alebo v nemocnici,“ píše pápež František v bule vyhlásenia Jubilejného roka. „Nech v utrpení nájdu úľavu vďaka blízkosti ľudí, ktorí ich navštívia, a náklonnosti, ktorú im prejavia. Skutky milosrdenstva sú zároveň skutkami nádeje, ktoré v srdciach prebúdzajú pocity vďačnosti. A vďačnosť nech sa dostane všetkým zdravotníckym pracovníkom, ktorí v neraz ťažkých podmienkach vykonávajú svoje poslanie, keď sa dôsledne starajú o chorých a slabých.
Nech nechýba inkluzívna pozornosť ani tým, ktorí sa nachádzajú v obzvlášť ťažkých životných podmienkach, pociťujú vlastnú slabosť, najmä ak trpia patologickými stavmi alebo postihnutím, ktoré výrazne obmedzujú ich osobnú nezávislosť. Starostlivosť o nich je oslavným hymnom ľudskej dôstojnosti, piesňou nádeje, ktorá si vyžaduje, aby sa zborovo zapojila celá spoločnosť.“ (Bula Nádej nezahanbuje z 9. mája 2024, č. 11)
Pamätajme aj na modlitbový úmysel našich biskupov na mesiac júl: Aby sa všetci veriaci svedectvom svojho života podieľali na šírení evanjelia v spoločnosti.
P. Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby – Celosvetovej siete modlitby s pápežom