Vatikán 26. apríla (TK KBS) Čo sa stane s reformami, ktoré uskutočnil pápež? S tými „procesmi“ týkajúcimi sa evanjelizácie, úlohy žien a laikov a ešte ďalšími, ktoré sa začali alebo sa pripravujú nie preto, aby zaberali miesto – ako hovorieval Ján XXIII. – ale aby podnecovali reflexiu, otázky a predovšetkým odpovede pre Cirkev a dnešný svet? Táto otázka je jednou z „piatich otázok, ktoré znepokojujú Cirkev“, ako znie názov knihy Ignazia Ingraa, vatikánskeho novinára pre TG1, ktorú vydalo vydavateľstvo San Paolo a ktorá bola predstavená 24. apríla v zaplnenej sále Spadolini na talianskom ministerstve kultúry. Ide o rozsiahly a mnohostranný zväzok, ktorý siaha od noviniek a aktuálnych udalostí v univerzálnej Cirkvi – menovania v kúrii či expanzia letničných cirkví v Latinskej Amerike – až po magistérium pápeža Františka a dokumenty Svätej stolice. V neposlednom rade Fiducia Supplicans.
Riziko obrátenia sa späť
Kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, sa zastavil pri každej z otázok položených v knihe, počnúc tou poslednou, týkajúcou sa procesov začatých počas týchto jedenástich rokov pontifikátu: „Čo sa stane s reformami, ktoré uskutočnil pápež František?“ Okrem tejto otázky, povedal kardinál – sediaci za rečníckym pultom spolu s ministrom kultúry Gennarom Sangiulianom – „je tu aj otázka, ktorá pre niektorých znie ako hrozba a pre iných ako ilúzia: hrozí nebezpečenstvo návratu?“
„Aby som sa pokúsil dať odpoveď,“ obrátil potom kardinál na slová Jakubovho listu: ,Buďte teda trpezliví, bratia, až do príchodu Pána...‘.“ Tu štátny sekretár dodal, že „rozlišovanie, ktoré nie je len intuíciou, ale ovocím neustálej modlitby v Duchu Svätom, ukáže časom tým, ktorí vedia byť trpezliví, ako postupovať a čo urobiť inštitucionálne. Práve preto, že ide o pôsobenie Ducha Svätého, nie je možné vrátiť sa späť.“
Ecclesia semper reformanda
Hovoríme teda o „nezvratných procesoch“, ako povedal sám Ingrao v úvode, na ktoré by mala reagovať „pastoračná odpoveď“, ktorá je „dôležitá a nevyhnutná, ale nie postačujúca“, pretože „nevyhnutná je etická a morálna odpoveď.“ Kardinál Parolin zopakoval autorove poznámky a pripomenul aj známu latinskú frázu Ecclesia semper reformanda, to znamená, ako vysvetlil, že „Cirkev sa musí vždy vrátiť do svojej správnej podoby.“ Lumen gentium to vyjadril takto: ,Zatiaľ čo Kristus nepoznal hriech,‘ Cirkev, „ktorá vo svojom lone objíma hriešnikov, potrebuje očistenie, kráča po ceste pokánia a obnovy.“
Ťažkosti ako príležitosti
Kardinál sa potom vo svojom príhovore zamyslel nad slovesom obsiahnutým v názve Ingerovej knihy, „znepokojovať“. „Zaujalo ma,“ povedal, pretože „akoby vyzývalo čitateľa, aby listoval v texte s vedomím a rozlišovaním, s akým pristupujeme k rozprávaniu o situácii zmätku a strachu, ktorú nachádzame v Matúšovom evanjeliu“ s epizódou nepokojnej lode. „Každý prechod, aj ten dejinný, je prechodom,“ povedal kardinál, „ťažkosti možno čítať nielen ako zmätok, nielen ako nebezpečenstvo, ale aj ako príležitosť;“ sú „súčasťou múdrej Božej pedagogiky, ktorou nás vychováva, robí nás zrelými a napredujeme.“
Radosť z evanjelia
V odpovedi na jednu z piatich otázok zborníka zaznela aj kardinálova zmienka o Evangelii gaudium, programovom dokumente pontifikátu Jorgeho Maria Bergoglia: „Kam sa dostala vznikajúca Cirkev? Ako ďaleko je Cirkev napriek svojmu úsiliu od dnešnej reality?“ Kardinál Parolin pridal ďalšiu otázku: „Kam sa podela radosť zo znovuobjavenia evanjelia?“ „Veľkým rizikom dnešného sveta je individualistický smútok,“ povedal.
Skupina mladých ľudí a letničné zbory
Kardinál Parolin sa potom postupne venoval piatim otázkam. Najskôr prvá: „freska o mladých ľuďoch,“ ktorí sú stále rozpoltení medzi tým, či sú „objaviteľmi,“ alebo „vyvrheľmi spoločnosti rozptyľovanými sociálnymi médiami.“
Ide o mladých ľudí s ekologickým a sociálnym cítením, „s hlbokou pozornosťou voči dobe a výzvam pontifikátu“, ktorých skutočný cit a schopnosť snívať treba „znovu prebudiť“. V druhej otázke, zameranej na „fascináciu“, ktorú vyvolávajú letničné cirkvi v Európe a najmä v Latinskej Amerike, kardinál informoval o názorových rozdieloch na tento fenomén: medzi tými, ktorí hovoria o dôsledkoch ekonomickej podpory USA „proti marxistickému driftu poháňanému teológiou oslobodenia“, a tými, ktorí, naopak, vidia paradox: „Cirkev si vybrala chudobných a chudobní si vybrali pentekostalizmus.“ Parolin chcel namiesto toho zopakovať to, čo Benedikt XVI. a František už toľkokrát povedali: „Cirkev nerastie prozelytizmom, ale príťažlivosťou.“
Otvorenosť voči laikom a ženám
Tretia otázka týkajúca sa otvorenosti voči laikom a ženám je tiež veľmi aktuálna: „Je skutočná, alebo je to len fasáda?“ pýta sa Ingrao. A kardinál Parolin odpovedá práve slovami z knihy, v ktorej pripomína skúsenosti žien, ktoré majú pre pápeža Františka privilegované postavenie a o ktorých hovorí „filigránsky s ohľadom na to, čo sa uvádza v posynodálnej exhortácii Querida Amazonia.“ Ženy, ktoré svojím spôsobom ponúkajú príspevok Cirkvi, „sú predĺžením dobroty Márie, matky“. Ženy, ktoré sú jednou z tém v centre synody o synodalite, ktorej druhá fáza sa pripravuje: „Pozornosť sa sústreďuje na vzťah medzi synodou univerzálnej Cirkvi a otázkami a očakávaniami, ktoré vyplývajú zo synodálnych ciest podniknutých rôznymi miestnymi cirkvami.“
Začiatok a koniec života
„Antropologické naliehavosti“, ktoré otvárajú štvrtú otázku týkajúcu sa začiatku a konca života, hraníc medicíny a rodovej problematiky: „Témy, ktoré si vyžadujú veľa úvah,“ povedal kardinál, o ktorých – dodal, citujúc autora – „treba konať s absolútnou rozvahou.“ „Nejde o hľadanie odpovedí, ktoré viac či menej zodpovedajú dobe alebo sú prispôsobené obrane tradičnej morálky. Ide skôr o dozrievanie nového humanizmu, ktorý, vychádzajúc z kresťanského personalizmu, dokáže odpovedať na dnešné otázky.“
Vychádzajme z toho, čo spája
Aby sme dospeli k „morálnej odpovedi“, opakuje Ingrao, potrebujeme „antropologickú reflexiu toho, čím sa stali dnešní muži a ženy,“ aby sme prekonali ploty, ktoré ich rozdeľujú, a namiesto toho videli, čo majú spoločné.
Minister Sangiuliano zasa pripomenul dôležitosť posvätnosti Cirkvi, ktorá, ako povedal, „prežila všetko, pretože odpovedá na vnútornú potrebu človeka,“ odpovedá „na filozofickú potrebu veriť v Boha. Dostojevskij aj Heidegger dospeli k záveru, že len Boh nás môže zachrániť.“
„Odzbrojené“ slovo Cirkvi
Na záver od novinára Ingraa prišlo poďakovanie štátnemu sekretárovi kardinálovi Parolinovi za jeho neustálu ochotu zastaviť sa a odpovedať na otázky novinárov na každom verejnom podujatí: je to gesto „veľkej úcty k našej práci.“
Ale predovšetkým „hlboké posolstvo, ktoré presahuje obsah: odpoveď v podobe nežného slova, slova, ktoré slúži rastu druhého. Vo svete násilných slov, ktoré zraňujú a rozdeľujú, je kardinálovo slovo slovom Cirkvi, ktoré sa môže javiť ako slovo odzbrojenia,“ hoci v skutočnosti ide o slovo sily, ktoré je aj charakteristickým znakom vatikánskej diplomacie. Je to sila „postavená na stretnutí s druhým.“
Salvatore Cernuzio – VaticanNews