Vo voľbe nových nositeľov purpuru sa opätovne zrkadlí Františkova snaha o vyváženosť v kardinálskom zbore, najmä, čo sa týka jeho medzinárodnej skladby, ktorá zabezpečí rôzny pohľad na problematiku cirkvi. Znovu tak obišiel menovanie na tradičné kardinálske stolce. V Taliansku sú napríklad takými Miláno, Benátky, či Turín. Zameral sa na súsených pastoralistov, ktorí pracujú v teréne s migrantami a chudobnými.
V tomto pohľade vyniká menovanie dvoch Talianov, ktorí obaja pochádzajú z rímskej diecézy. Budúúci kardinál voliteľ Augusto Paolo Lojudice (1964) bol v 90-tych rokoch farárom v zložitých oblastiach na rímskom predmestí (Tor Bella Monaca, Prenestino). Pred piatimi rokmi ho pápež vymenoval za pomocného rímskeho biskupa a sekretára komisie pre migráciu Talianskej biskupskej konferencie. Až do minuloročného menovania za arcibiskupa toskánskej Sieny sa zameriaval najmä na pastoráciu Rómov v talianskom hlavnom meste.
Kardinálsky biret ako nevoliteľ dostane Enrico Feroci (1940). Jeho menovanie je možné zdôvodniť ako vďačnosť za deväťročné vedenie dicéznej charity. Tento úrad opustil pred dvomi rokmi, keď sa stal farárom pútnickej svätyne Panny Márie Božskej lásky na predmestí Ríma.
Kardinálsky purpur si tiež oblečú traja synovia svätého Františka z Assisi. Prvým je vyštudovaný psychológ a kapucín Celestino Aós (1945), ktorého vlani pápež menoval najskôr za prechodného administrátora a potom arcibiskupa Santiaga de Chile, aby spravoval diecézu otrasenú pedofilnými škandálmi. Ďalším je minorita Mauro Gambetti (1965), gvardián kláštora Sacro Convento v Assisi, ktorého voľbou rímsky biskup vyjadruje uznanie umbrijskému rodisku svätca. Svätý Otec meno svätca prijal pri zvolení. A rodisko svätého Františka už štyrikrát navštívil. Rehoľný habit nosí aj Raniero Cantalamessa (1934), kapucínsky teológ, cenený kazateľ Pápežského domu, ktorý tento úrad zastáva už od 80-tych rokov, teda počas troch pontifikátov. Hlási sa k hnutiu charizmatickej obnovy a viac ako iná prezentácia za neho hovoria jeho homílie, ktoré prednáša pred Svätým Otcom a rímskou kúriou v advente a počas pôstu. Udelenie kardinálskeho titulu oceňuje jeho dlhoročnú službu pápežom.
Tiež ďalší traja menovaní patria k rímskej kúrii. Medzi kardinálov voliteľov sa zaradí maltský biskup Mario Grech (1957), ktorý pred necelým mesiacom nahradil kardinála Baldisseriho v úrade generálneho sekretára biskupskej synody. Patrí k nim aj bývalý biskup diecézy Albano, sekretár Rady kardinálov, Marcello Semeraro (1947), ktorého pápež tento mesiac postavil na čelo Kongregácie pre svätorečenie. Kardinálom bez volebného práva sa stal Silvano Tomasi (1940), bývalý apoštolský nuncius v Džibutsku, Etiopii a Eritreji, stály pozorovateľ v ženevskom sídle OSN a neskôr sekretár dvoch pápežských rád.
Prvýkrát sa z kardinálskeho menovania môžu tešiť cirkvi Brunejskom sultanáte a Rwandskej republike. Zatiaľ čo v Rwande tvoria katolíci približne polovicu 11 miliónového obyvateľstva, v ostrovnej brunejskej monarchii ich žije približne 20 000. Brunejská cirkev patrí pod jednu biskupskú konferenciu so Singapurom a Malajziou. Pápež udelil kardinálsky titul jej apoštolskému vikárovi, rodenému Brunejcovi Corneliovi Simovi (1951). Pre nového afrického nositeľa purpuru, arcibiskupa hlavného rwandského mesta Kigali, bude táto farba mučeníkov spomienkov na utrpenie jeho vlasti. Počas genocídy v roku 1994 stratil Antoine Kambanda (1958) celú svoju rodinu s výnimkou jediného brata, ktorý žije v Taliansku. Nový rwandský kardinál študoval v Burundi, Ugandě a Keni a po návrate do rodnej krajiny prijal kňazské svätenie z rúk Jána Pavla II. (1990). Deviatym filipínskym kardinálom a druhým prípadným voliteľom budúceho pápeža okrem filipínskeho kardinála Tagleho sa stane Jose Fuerte Advincula (1952), arcibiskup diecézy Capiz.
Na americkom kontinente poctil pápež František čestným menovaním emeritu mexickej diecézy San Cristóbal de las Casas, Felipeho Arizmendiho Esquivela (1940). Prvým afroamerickým kardinálom v dejinách sa stane washingtonský arcibiskup Wilton Gregory (1947), ktorý kritizoval prezidenta Trumpa za jeho júnovú modlitbu v národnej svatyni Jána Pavla II. krátko po tom, čo dal rozohnať manifestujúcich pomocou slzného plynu. Budúci kardinál vyhlásil za “zarážajúce a trestuhodné”, ak “akákoľvek katolícka inštitúcia nechá sa takto manipulovať.”
Po novembrovom konzistóriu, ak nedôjde k úmrtiam či demisiám, bude mať kardinálsky zbor 232 členov, z toho 128 voliteľov. Ale už v budúcich mesiacoch sa bude počet voliteľov znižovať. Napríklad 2. novembra oslávi osemdesiatku washingtonský emerita, kardinál Wuerl. Spolu s novými menovaniami, ktoré pápež František oznámil v nedeľu, sa počet ním menovaných voliteľov zvýšil na 73. Benedikt XVI. ich menoval 39 a Ján Pavol II. 16.