Svätý Otec František: Chráňme jednotu modlitbou, prorokujme službou

TK KBS, RV mk, jb; ml | 29. 06. 2020 16:49



Vatikán 29. júna (RV) Na slávnosť sv. Petra a Pavla v pondelok 29. júna Svätý Otec František celebroval vo Vatikánskej bazilike svätú omšu spojenú s udeľovaním arcibiskupských pálií. V príhovore sa zameral na dve ústredné výzvy: k jednote a k proroctvu. Jeho homíliu prinášame v plnom znení.

Slávenie s účasťou veriacich obmedzenou pre zdravotnú prevenciu na menej ako sto, sa začalo o 9.30. Svätý Otec si v lodi baziliky najprv uctil sochu sv. Petra oblečenú pri tejto príležitosti do zlatom pretkávaného červeného brokátu. Potom zostúpil k miestu pochovania svätého apoštola Petra.

Pod hlavným oltárom Baziliky sv. Petra sa v tichu pomodlil nad uloženými páliami, určenými pre nových arcibiskupov metropolitov. Tento rok to bolo celkovo 55 pálií. Náplecné pálium utkané z vlny baránkov je symbolom Dobrého pastiera, ktorý nesie ovečku na svojich pleciach.

Eucharistiu celebroval pápež František v zadnej lodi pri Oltári katedry spolu s duchovným správcom baziliky a vikárom pre Mesto Vatikán, kardinálom Angelom Comastrim a desiatkou kardinálov biskupského rangu. Tento rok neboli na slávnosti prítomní samotní arcibiskupi, ktorým sú páliá určené.

Ako jediný prijal pálium z rúk Svätého Otca kardinál Giovanni Battista Re, ktorý je novým dekanom Kardinálskeho kolégia. Slávnostné prijatie pálií v prípade 54 metropolitných arcibiskupov vymenovaných v poslednom roku bude podľa súčasného zvyku prebiehať už v samotných arcidiecézach za účasti miestnych spoločenstiev veriacich.

Hoci tento rok zdravotná kríza neumožnila bratskej pravoslávnej delegácii z Konštantínopolu pricestovať na slávnosť, pápež František vyjadril duchovné spojenie s patriarchom Bartolomejom v homílii i neskôr pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána.

- - - - -

Homília Svätého Otca

Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2020

Vo sviatok dvoch apoštolov tohto mesta by som sa chcel s vami podeliť s dvoma kľúčovými slovami: jednota a proroctvo.

Jednota. Oslavujeme pospolu dve postavy, ktoré sú veľmi rozdielne: Peter bol rybár, ktorý trávil dni medzi veslami a sieťami, Pavol vzdelaný farizej, ktorý vyučoval v synagógach. Keď išli na misiu, Peter sa obracal na Židov, Pavol na pohanov. A keď sa ich cesty prekrížili, diskutovali ohnivým spôsobom, ako sa to neostýcha rozpovedať Pavol v jednom z listov (porov. Gal. 2,11n). Skrátka boli to dve z tých najodlišnejších osobností, ale cítili sa bratmi, ako jedna rodina, kde sa často diskutuje, ale vždy je tam láska. Avšak tá familiárnosť, ktorá ich spájala, nepochádzala z prirodzených náklonností, lež od Pána.

On nám neprikazoval páčiť sa jeden druhému, ale milovať sa. On je ten, kto nás zjednocuje, bez toho, že by nás uniformoval. Zjednocuje nás v rozdieloch.
Prvé dnešné čítanie nás privádza k zdroju tejto jednoty. Rozpráva, že práve zrodená Cirkev prechádzala kritickou fázou: Herodes zúril, prenasledovanie bolo násilné, apoštola Jakuba zabili. A teraz je uväznený aj Peter. Zdá sa, že komunita prišla o hlavu, každý sa bojí o vlastný život. A predsa v tomto tragickom momente sa nikto nedáva na útek, nikto nemyslí na to, aby si zachránil kožu, nikto neopúšťa ostatných, ale všetci sa spolu modlia. Z modlitby čerpajú odvahu, z modlitby prichádza jednota silnejšia než akékoľvek ohrozenie. Text hovorí, že zatiaľ, čo bol Peter vo väzení, «Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). Jednota je princíp, ktorý sa aktivuje modlitbou, pretože modlitba umožňuje Duchu Svätému zasiahnuť, umožňuje otvoriť sa nádeji, zmenšiť odstup, držať sa pospolu v ťažkostiach. 

Všimnime si ďalšiu vec: v týchto dramatických okamihoch sa nik nesťažuje na zlo, na prenasledovanie, na Herodesa. Nikto nenadáva na Herodesa – a my sme tak veľmi zvyknutí nadávať na zodpovedných. Je zbytočné, a dokonca otravné, aby kresťania strácali čas sťažovaním sa na svet, na spoločnosť, na to, čo „nefunguje“. Ponosovania nezmenia nič. Pamätajme, že ponosy sú tie druhé dvere zatvorené Duchu Svätému: prvými je narcizmus, druhými malomyseľnosť, tretími pesimizmus. Narcizmus ťa vedie k zrkadlu, aby si sa v ňom neustále obzeral; malomyseľnosť k lamentovaniu; pesimizmus k zatemneniu, k obskúrnosti.  Tieto tri postoje zatvárajú dvere Duchu Svätému.

Tí kresťania nikoho neobviňovali, ale modlili sa. V tej komunite nikto nehovoril: „Keby bol Peter opatrnejší, neboli by sme v tejto situácii“. Nikto. U Petra, z ľudského hľadiska, boli dôvody byť kritizovaným, ale nikto ho nekritizoval. Neohovárali ho, ale sa za neho modlili. Nehovorili poza chrbát, ale hovorili k Bohu. A my si dnes môžeme dať otázku: „Chránime našu jednotu modlitbou, našu jednotu Cirkvi? Modlíme sa jedni za druhých?“ Čo by sa stalo, keby sa viac modlilo a menej reptalo, s jazykom trochu pokojnejším? Stalo by sa to, čo Petrovi vo väzení: tak ako vtedy, toľké dvere, ktoré rozdeľujú, by sa otvorili, a toľké reťaze, ktoré znehybňujú, by spadli. A boli by sme udivení, ako to dievča, ktoré keď videlo Petra pred dverami, nedokázala otvoriť, ale utekala dnu, užasnutá radosťou, že videla Petra (porov. Sk 12,10-17).

Prosme o milosť vedieť sa modliť jedni za druhých. Svätý Pavol vyzýval kresťanov, aby sa modlili za všetkých a predovšetkým za tých, ktorí vládnu (porov. 1 Tim 2,1-3). „Ale tento vedúci predstaviteľ je...“ – a hodnotiace prívlastky sú mnohé. Nebudem ich hovoriť, pretože toto nie je chvíľa ani miesto na dávanie hodnotiacich prívlastkov, aké počúvame proti verejným správcom. Nech ich súdi Boh, ale modlime sa za verejných predstaviteľov! Modlime sa, potrebujú modlitbu. Je to úloha, ktorú nám Pán zveruje. Robíme to? Alebo len rozprávame, nadávame a hotovo? Boh očakáva, že keď sa modlíme, pamätáme aj na tých, ktorí nezmýšľajú tak ako my, na tých, ktorí nám pred nosom zabuchli dvere,  na tých, ktorým len s námahou odpúšťame. Iba modlitba uvoľňuje reťaze, tak ako Petrovi; iba modlitba dláždi cestu jednote.

Dnes sa požehnávajú páliá, ktoré sa udeľujú dekanovi Kardinálskeho kolégia a metropolitným arcibiskupom menovaným v poslednom roku. Pálium pripomína jednotu medzi ovcami a pastierom, ktorý, ako Ježiš, berie ovečku na plecia, aby sa nikdy nerozdelili. Dnes sa aj zvláštnym spôsobom spájame podľa krásnej tradície s Ekumenickým patriarchátom Konštantínopolu. Peter a Ondrej boli bratia, a my, keď sa to dá, sa bratsky medzi sebou navštevujeme v príslušné sviatky: nie iba zo slušnosti, ale aby sme kráčali spolu k cieľu, ktorý nám ukazuje Pán: k plnej jednote. Dnes sa im nepodarilo prísť, kvôli problémom s cestovaním pre koronavírus, ale keď som zostúpil uctiť si pozostatky Petra, cítil som v srdci vedľa mňa môjho milovaného brata Bartolomeja. Oni sú tu, s nami.

Druhé slovo, proroctvo. Jednota a proroctvo. Naši dvaja apoštoli boli podnietení, vyprovokovaní Ježišom. Peter si vypočul otázku: „Ty, za koho ma pokladáš?“ (porov. Mt 16,15). V tej chvíli pochopil, že Pána nezaujímajú všeobecné názory, ale osobná voľba nasledovať ho. Aj Pavlov život sa zmenil po Ježišovom vyprovokovaní: «Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?» (Sk 9,4). Pán ním vnútorne zatriasol: viac než to, že ho nechal padnúť na zem na ceste do Damasku, dal padnúť jeho namýšľaniu si, že je nábožným a slušným človekom. Takto sa hrdý Šavol stáva Pavlom. Pavol, to znamená „maličký“.

Po týchto provokujúcich podnetoch, po týchto životných obratoch nasledujú proroctvá: «Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev» (Mt 16,18); a Pavlovi: «lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela» (Sk 9,15).

Takže proroctvo sa rodí, keď sa necháme podnecujúco vyprovokovať Bohom: nie keď si strážime vlastnú nerušenosť a všetko máme pod kontrolou. Nerodí sa z mojich myšlienok, nerodí sa z môjho uzavretého srdca. Rodí sa vtedy, ak sa necháme provokovať Bohom. Keď evanjelium prevracia istoty, rodí sa proroctvo. Len ten, kto sa otvorí Božím prekvapeniam, stane sa prorokom. A pozrime na Petra a Pavla, prorokov, ktorí vidia do diaľky: Peter ako prvý prehlasuje, že Ježiš je «Kristus, Syn živého Boha» (Mt 16,16); Pavol anticipuje koniec svojho vlastného života: «Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán» (2 Tim 4,8).

Dnes potrebujeme proroctvo, ale pravé proroctvo: nie ľudí slov, čo sľubujú nemožné, ale svedectvá, že Evanjelium je možné. Nie sú osožné manifestačné divy. Mňa zarmucuje, keď počujem vyhlasovať:

„Chceme takú Cirkev, ktorá je prorocká“. Dobre. Čo robíš, aby Cirkev bola prorockou? Treba životy, ktoré ukazujú zázrak Božej lásky. Nie moc, ale dôsledná koherentnosť. Nie slová, ale modlitba. Nie vyhlásenia, ale služba. Chceš prorockú Cirkev? Začni slúžiť, a buď potichu. Nie teória, ale svedectvo. Nepotrebujeme byť bohatí, ale milovať chudobných; nie zarábať pre seba, ale vynakladať sily pre druhých; nepotrebujeme súhlas sveta, to byť zadobre so všetkými – u nás sa vraví: „byť zadobre s Bohom i s diablom“; nie, to nie je proroctvo.

Ale potrebujeme tešiť sa z toho sveta, ktorý príde; nie tie pastoračné plány, ktoré sa zdajú, že ich účinnosť spočíva v nich samých ako keby to boli sviatosti, efektívne pastoračné plány, nie,  ale potrebujeme pastierov, ktorí obetujú život: potrebujeme zamilovaných v Boha. Takto Peter a Pavol ohlasovali Ježiša, ako zamilovaní. Peter pred svojím ukrižovaním nemyslí na seba, ale na svojho Pána a považujúc sa za nehodného zomrieť ako on, prosí, aby bol ukrižovaný dolu hlavou. Pavol prv, než je sťatý, myslí iba na darovanie svojho života a píše, že chce «vyliať svoju krv na obetu» (2 Tim 4,6). Toto je proroctvo. Nie slová. Toto je proroctvo. To proroctvo, ktoré mení dejiny.

Drahí bratia a sestry, Ježiš Petrovi predpovedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“. Aj pre nás je tu podobné proroctvo. Nachádza sa v poslednej knihe Biblie, kde Ježiš prisľúbil svojim verným svedkom «biely kamienok, na ktorom je napísané nové meno» (Zjv 2,17). Ako Pán premenil Šimona v Petra, tak volá každého z nás, aby z nás urobil živé kamene, a vybudoval obnovenú Cirkev a ľudstvo. Vždy je tu niekto, kto ničí jednotu a uháša proroctvo, ale Pán v nás verí a prosí ťa: „Chceš byť vytvárateľom jednoty? Chceš byť prorokom môjho neba na zemi?“ Bratia a sestry, nechajme sa provokovať Ježišom a nájdime odvahu povedať mu: „Áno, chcem!“

Preložila: Slovenská redakcia VR, Miroslava Holubíková

- - - - -

Najväčšia milosť je darovať život - Anjel Pána na sv. Petra a Pavla

Na slávnosť sv. Petra a Pavla v pondelok 29. júna udelil pápež František poludňajšie požehnanie z okna Apoštolského paláca, spojené s modlitbou Anjel Pána. Pri tejto príležitosti na diaľku pozdravil konštantínopolského ekumenického patriarchu Bartolomeja, ktorý tento rok kvôli pandémii nemohol vyslať do Ríma delegáciu.

V úvodnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec zameral na povolanie každého kresťana stať sa darom pre druhých. Na živote sv. Petra vysvetlil, že práve darovanie života predstavuje najväčšiu Božiu milosť. Veriacich povzbudil vyprosovať si od Boha milosť nie len pre určitý okamih, ale milosť celoživotného charakteru, ktorá je podmienkou neustáleho rastu.

Na Vatikánskom námestí sa zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí, stále s preventívnymi rozostupmi proti koronavírusu. Na príhovor oboch hlavných patrónov Večného mesta sa pápež František modlil osobitne za domácich obyvateľov Ríma. Pripomenul, že práve stoja na mieste posvätenom krvou mučeníkov najmä za vlády cisára Nera. Spomienka na prvomučeníkov Rímskej cirkvi sa bude liturgicky sláviť v nasledujúci deň, 30. júna.

- - - - -

Celý príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime svätých patrónov Ríma, apoštolov Petra a Pavla. Je to dar, že sa opäť modlíme tu, blízko miesta, kde Peter umrel ako mučeník a bol pochovaný. Dnešné liturgické čítania však pripomínajú úplne odlišný príbeh: rozprávanie o tom, ako niekoľko rokov pred tým bol Peter vyslobodený zo smrti. Bol zatknutý, nachádzal sa vo väzení a Cirkev, obávajúca sa o jeho život, sa za neho neprestajne modlila. Vtedy zostúpil anjel, aby ho z väzenia vyslobodil (porov. Sk 12,1-11). No i roky po tom, keď bol Peter väznený v Ríme, sa za neho Cirkev dozaista modlila. Vtedy však jeho život nebol ušetrený.

Ako to, že prv bol zo skúšky vyslobodený, a potom nie?

Pretože v živote Petra je istý vývoj, ktorý môže ozrejmiť aj vývoj v našom živote. Pán mu udelil veľa milostí a vyslobodil ho od zla: robí tak aj s nami. Ba často za ním prichádzame iba v okamihoch núdze, prosiť o pomoc. Ale Boh vidí oveľa ďalej a pozýva nás, aby sme hľadeli ďalej, hľadali nie iba jeho dary, ale jeho, ktorý je Pánom všetkých darov; aby sme mu zverili nielen problémy, ale zverili mu život.

Tak nám môže nakoniec dať tú najväčšiu milosť: milosť darovať život. Áno, darovať život. Tá najdôležitejšia vec v živote je urobiť zo svojho života dar. A to platí pre všetkých: pre rodičov voči deťom i pre deti voči už starým rodičom.

Tu mi prichádzajú na um mnohí starčekovia, ktorých rodina nechala samých, ako keby – dovolím si povedať – akoby boli nejaký materiál na vyhodenie. Toto je jedna dráma našich dní: opustenosť starých ľudí. Život detí a vnúčat sa nestáva darom pre starých rodičov. Stávať sa darom, či už je človek v manželstve alebo v zasvätení; platí to všade, doma i v práci, a voči komukoľvek, kto je nablízku. Boh túži, aby sme rástli v sebadarovaní: len takto sa stávame veľkými. Rastieme, ak sa rozdávame druhým. Pozrime na sv. Petra: nestal sa hrdinom pre to, že bol vyslobodený z väzenia, ale pre to, že tu vydal svoj život. Jeho dar premenil miesto popráv na to krásne miesto nádeje, kde sa práve nachádzame.

O čo treba prosiť Boha, je teda: nielen milosť pre okamih, ale milosť pre život. Dnešné Evanjelium nám práve ukazuje rozhovor, ktorý zmenil život Petrovi. Ten počul, ako sa ho Ježiš pýta: „Kým som pre teba?“ A on odpovedá: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“. A Ježiš: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“ (Mt 16,16-17) Ježiš ho nazýva blahoslaveným, teda, doslovne, šťastným. Si šťastný, že si to povedal. Všimnime si: Ježiš hovorí „si blahoslavený“ Petrovi, ktorý mu povedal „Ty si živý Boh“.

V čom je teda tajomstvo blaženého života, v čom tkvie tajomstvo šťastného života? V spoznaní Ježiša, ale ako živého Boha, nie ako nejakej sochy. Lebo nezaváži poznanie, že Ježiš bol veľkou osobnosťou dejín, nezaváži len ocenenie toho, čo povedal či vykonal: zaváži to, aké miesto mu dám vo svojom živote, aké miesto dávam Ježišovi vo svojom srdci. Práve v tej chvíli sa Šimonovi dostalo týchto Ježišových slov: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (v. 18).

„Skalou“ ho nenazýva preto, že bol pevným a spoľahlivým človekom. Nie, veď neskôr urobí veľa chýb, nebol až taký spoľahlivý, dopustí sa mnohých chýb, dokonca zaprie Učiteľa. Ale rozhodol sa vybudovať svoj život na Ježišovi, skale; text hovorí, že nie na „tele a krvi“, čiže na sebe samom, na svojich schopnostiach, ale na Ježišovi (porov. v. 17), ktorý je tou skalou. To Ježiš je tým bralom, na ktorom sa Šimon stal skalou. To isté môžeme povedať o apoštolovi Pavlovi, ktorý sa totálne daroval pre Evanjelium, považujúc všetko ostatné za odpad, aby získal Krista.

Dnes si pred apoštolmi môžeme položiť otázku: „A ja, na čom staviam svoj život? Myslím iba na chvíľkové potreby, alebo verím, že mojou skutočnou potrebou je Ježiš, ktorý ma robí darom? A ako budujem svoj život, na svojich schopnostiach, alebo na živom Bohu?“
Panna Mária, ktorá sa celá zverila Bohu, nech nám pomáha mať ho za základ každého dňa. A nech oroduje za nás, aby sme mohli s milosťou Božou spraviť z nášho života dar.

Preložila: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková





[back]


(C) TK KBS 2003 - 2020