Štefan Barnáš sa narodil v roku 1900 v obci Slovenská Ves. Katolícku teológiu študoval v Prahe. Na kňaza bol vysvätený v roku 1925 a dizertačnú prácu obhájil v roku 1933. Pôsobil v niekoľkých farnostiach, kde bol vnímaní ako "muž solidarity". Následne ho biskup Ján Vojtaššák poveril vyučovaním v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Politicky sa angažoval v HSĽS, ale len do roku 1942. V tom čase dal jasné stanovisko proti vyvážaniu Židov a vystúpil z HSĽS, tak ako to urobili aj iní kňazi.
Na biskupa bol vysvätený 5. novembra 1949 a o pár mesiacov šiel rovno do väzenia. „Keď ochorel, dal ho lekár - väzeň previesť do väzenskej nemocnice. Náčelník väznice Jančovič ho dal odtiaľ vyhodiť, nemilosrdne zbiť a poslať späť, lebo vraj iba simuluje,“ spomína si jeden z jeho spoluväzňov. Evanjelický farár (neskorší generálny biskup) Pavel Uhorskai, opísal stretnutie s Barnášom vo väzení takto: „Ponúkol mi kúsok chleba asi ako moja päsť a prosil, aby som ho neodmietol. (Bol to celodenný prídel chleba na jedného väzňa.) Bol som prekvapený, ale ponúkaný chlieb som s vďakou a poznámkou prijal, že neviem, ako si to zaslúžim a že ja ho na oplátku nemám čím počastovať. On o nijaké častovanie nestál, chcel sa so mnou len zoznámiť.“
Vážil si ako a vnímal ako svojho dôverníka aj dnes už blahoslavený Titus Zeman SDB. V roku 1960 bol prepustený na základe amnestie prezidenta ČSSR, no do svojej diecézy ani do rodnej obce sa vrátiť nemohol. Musel sa zdržiavať pod dozorom ŠtB v Pezinku, kde 16. apríla 1964 zomrel. Z Pezinka bol tajne prevezení do svojej rodnej obce, kde bol pochovaný za účasti stovák kňazov a hojnej účasti veriacich. Je vnímaný ako "muž solidarity" pre svoje postoje voči ľuďom bez práce, spoluväzňom i židovským obyvateľom, zároveň aj ako martýr (svedok a mučeník) komunistického režimu (Zdroj životopisu: Archív TK KBS / František Neupauer).