Pápež František prišiel medzi mladých v sobotu 11. augusta večer do areálu Circo Massimo v centre Ríma, kde mali modlitbovú vigíliu. V nedeľu na Námestí sv. Petra ich na záver púte rozoslal svedčiť o Evanjeliu v prostredí, kde žijú. Vo Vatikáne bolo na poludňajšej modlitbe podľa oficiálnych odhadov až 90 tisíc ľudí.
Do púte sa zapojilo 195 talianskych diecéz a spolu s mladými putovalo aj 120 biskupov. Viaceré skupiny peších pútnikov boli na ceste už od tretieho augusta. Jednu zo skupín, ktorá putovala 117 kilometrov pešo z Loreta cez Assisi až do Ríma v duchu 38-ročnej tradície františkánskej púte mládeže, prijal Svätý Otec v Dome sv. Marty už v piatok večer.
Mladí pútnici sa v sobotu od popoludnia zhromažďovali na priestranstve Circo Massimo neďaleko historického centra Ríma, aby sa tu večer stretli so Svätým Otcom a spoločne s ním slávili modlitbovú vigíliu. Pápež František okrem meditatívneho príhovoru počas vigílie odpovedal aj na ich otázky, ktoré si pre neho pripravili.
- -
Ešte pred samotnými otázkami sa za všetkých Svätému Otcovi prihovorila 30-ročná Elena, ktorá mu opísala skúsenosti s týždňovým putovaním mladých do Večného mesta zo svojich diecéz. V mene všetkých pápežovi odovzdala dar – drevenú vyrezávanú biskupskú berlu, s prosbou, aby ju použil počas októbrovej synody.
Schopnosť napĺňať sny a svätý František z Assisi
Prvú otázku Svätému Otcovi položili Letizia a Lucamatteo. Týkala sa snov a nádeje do budúcnosti. Letizia sa pápežovi zverila s veľkým sklamaním, keď vo svojom vzore – profesorovi, ktorého obdivovala, nenašla podporu v realizovaní svojho sna stať sa výtvarnou umelkyňou tak, ako on. Učiteľ jej skôr odporúčal študovať ekonómiu, pretože, ako povedal, „časy sa zmenili, panuje kríza a aj tak by nenašla zamestnanie“... „Cítila som veľké sklamanie; cítila som sa byť zradená v sne, o ktorom sa mu zverila, keď som naopak hľadala povzbudenie práve u osoby, ktorú som chcela napodobňovať.“ Aj napriek tomu sa však Letizia rozhodla študovať výtvarné umenie.
Lucamatteo vzápätí Svätému Otcovi hovoril o svojich temných predstavách budúcnosti a o strachu, ktorý ubíja sny dnešných mladých.
„Sny sú dôležité, ... pomáhajú nám kultivovať nádej v každodennej činnosti“, reagoval na svedectvá pápež František a dodal, že sny mladých sú ako tie „najžiarivejšie hviezdy, ktoré ľudstvu ukazujú odlišnú cestu“. Sny „sú vašou zodpovednosťou a vaším pokladom. Konajte tak ,aby boli aj vašou budúcnosťou“, povedal Svätý Otec.
Odpoveď pápeža Františka na 1. otázku
„Dobrý večer. Poviem vám pravdu, poznal som otázky a pripravil som si návrh odpovedí, ale tiež – keď som ich teraz počúval – spontánne niečo pridám. Pretože to, akým spôsobom svoje otázky prezentovali, ide hlbšie než to, čo je napísané.
Ty Letizia, si povedala jedno veľmi dôležité slovo, a to je „ sen“. A obidvaja ste použili ďalšie veľmi závažné slovo „strach“. Tieto slová nám vnesú do veci trochu svetla.
Sny sú dôležité. Držia náš pohľad upriamený do budúcnosti, pomáhajú nám objať horizont, pestovať nádej v každodennej činnosti. A sny mladých sú najdôležitejšie zo všetkých. Taký mladý človek, čo nevie snívať, je znecitliveným mladým, nemôže chápať život, silu života. Sny ťa prebúdzajú, nesú ťa ďalej, sú najžiarivejšími hviezdami, tými, ktoré ukazujú iný smer pre ľudstvo. Hľa, vy máte v srdciach tie jagajúce sa hviezdy, ktoré sú vašimi snami, sú vašou zodpovednosťou a vaším pokladom. Konajte tak, aby boli aj vašou budúcnosťou.
A toto je tá práca, čo sa od vás žiada: premeniť dnešné sny v realitu budúcnosti. A na to treba odvahu, ako sme počuli od obidvoch. Dievčaťu hovorili: „Nie, nie, študuj ekonómiu pretože s umeleckou školou zomrieš hladom.“ A chlapcovi zase „áno, máš dobrý plán, ale vypustíme z neho tieto a tieto časti...“, a nakoniec nezostalo nič. Nie! Treba ísť s odvahou, zoči voči prekážkam, problémom, tomu všetkému, čo môže naše sny vyhasiť.
Samozrejme, sny sa potrebujú vyvíjať, očisťovať, musia byť vystavené skúškam, a treba sa s nimi aj podeliť. Ale pýtali ste sa niekedy odkiaľ pochádzajú vaše sny? Moje sny: odkiaľ pochádzajú? Zrodili sa pri pozeraní televízie? Počúvajúc priateľa? Snívajúc s otvorenými očami? Sú to veľké sny, alebo malé, úbohé, ktoré sa uspokoja s minimom? Sny o pohodlí, sny len o tom mať sa dobre: „Nie, nie, ja sa mám takto dobre, ďalej už ani krok...“
Ale tieto sny ťa usmrcujú, už za živa. Spôsobia, že tvoj život nebude niečím veľkým. Sny o pohodlí, sny, ktoré uspávajú mladých a ktoré robia z odvážneho mladíka gaučového posedávača. Je smutné vidieť mladých na pohovke, pozerajúcich ako život plynie pred nimi. Mladí bez snov – už som to povedal inokedy – sú tí, čo idú do dôchodku v 20, 22 rokoch. Aké nepekné, mládež na dôchodku! Naopak, mladý, ktorý sníva veľké veci ide ďalej, nejde skoro do dôchodku. Pochopili ste? Tak je to, mládež.
A Biblia nám hovorí, že veľké sny sú tie, čo sú schopné prinášať plody. Veľké sny sú tie, ktoré dávajú plodnosť, sú schopné zasievať pokoj, bratstvo, radosť, ako dnes. Toto sú veľké sny, pretože myslia na všetkých s veľkým „my“. Raz mi jeden kňaz položil otázku: «Povedzte mi, čo je opakom „ja“?» Naivne som padol do pasce a odpovedal som: «Opakom „ja“ je „ty“» – Nie, otče, toto je zárodkom vojny. Protikladom k „ja“ je „my“. Ak poviem, že protikladom si „ty“, začínam vojnu. Ak však poviem, že protikladom k egoizmu je „my“, vytváram mier, vytváram komunitu, ponesiem ďalej sny priateľstva, pokoja.
Pomyslite: tie opravdivé sny sú sny v zmysle „my“. Veľké sny zapájajú, strhávajú, sú zamerané smerom k druhým, delia sa, plodia nový život. A veľké sny preto, aby takými ostali, potrebujú nevyčerpateľný zdroj nádeje, to Nekonečno, ktoré vdychujú a ktoré ich rozširuje. Veľké sny potrebujú Boha, aby sa nestali fatamorgánou alebo blúznením o všemohúcnosti. Môžeš snívať veľké veci, ale pre samého je to nebezpečné, pretože môžeš padnúť do poblúznenia všemohúcnosťou. Ale s Bohom nemaj strach, choď ďalej. Snívaj vo veľkom.
A potom, to druhé slovo, ktoré ste použili, je «strach». Viete? Sny mladých vzbudzujú trochu strach v dospelých. Vzbudzujú strach, pretože ak mladý človek sníva, ide ďaleko. Možno preto, že oni prestali snívať a riskovať. Často krát život spôsobí, že dospelí prestanú snívať, prestanú riskovať, možno preto vaše sny uvedú do krízy ich životné voľby, sny ktoré vás privedú ku kritizovaniu, k ich kritike. Ale vy si nenechajte ukradnúť vaše sny.
Bol jeden mladík, tu v Taliansku, 20, 22-ročný, ktorý začal snívať a mal veľký sen. A jeho otec, veľký obchodník ho chcel presvedčiť, a on povedal: „Nie, ja chcem snívať. Snívam o tom, čo cítim vo vnútri.“ A nakoniec odišiel, aby mohol snívať. A otec išiel za ním. A ten mladík hľadal útočisko na biskupstve, vyzliekol sa zo šiat a dal ich otcovi: „Nechaj ma ísť po mojej ceste“.
Tento mladík, Talian z 13. storočia sa volal František a zmenil dejiny Talianska. František riskoval kvôli veľkému snu, nepoznal hranice a snívajúc dokonal svoj život. Pomyslime: bol mladík ako vy. Ale ako sníval! Hovorili o ňom, že je blázon, pretože takto sníval. A urobil veľa dobrého a ďalej v tom pokračuje.
Mladí spôsobujú dospelým trochu strach, pretože dospelí prestali snívať, prestali riskovať, dobre sa usadili. Ale ako som vám povedal, vy si nenechajte ukradnúť vaše sny. - „A ako to urobím, otče, aby mi neukradli sny?“ - Hľadajte dobrých učiteľov, majstrov schopných pomôcť vám porozumieť im a zrealizovať ich postupne a s pokojom.
Zo svojej strany buďte dobrými učiteľmi, učiteľmi nádeje a dôvery smerom k novým generáciám, ktoré nasledujú za vami. - „Ale ako, ja môžem byť učiteľom?“ - Áno, mladý človek, ktorý je schopný snívať, sa stane učiteľom prostredníctvom svedectva. Pretože svedectvo je to, čo burcuje, čo pohýna srdcom a ukazuje ideály, ktoré bežný život zakrýva. Neprestaňte snívať a budete majstrami v snívaní. Sen je veľká sila.
„Otče a kde môžem kúpiť tabletky, ktoré ma naučia snívať?“ - Nie, toto nie! Tie ťa nenaučia snívať: tie ti uspia srdce. Tie ti spália neuróny. Tie ti zničia život. - „A kde môžem kúpiť sny?“ - Sny sa nekupujú. Sny sú darom, ktorý Boh zasieva vo vašich srdciach. Sny sa dávajú zadarmo, nuž aj my ich tiež dávajme zadarmo iným. Ponúknite vaše sny, nikto čo si ich vezme vás tým neochudobní. Ponúknite ich iným zadarmo.
Drahí mladí, povedzte „nie“ strachu. (...) Riskujte, aby ste zrealizovali svoje sny, pretože život nie je lotéria: život sa vytvára. A my všetci sme schopní to urobiť.
Svätý pápež Ján XXIII. hovoril: „Nikdy som nepoznal pesimistu, ktorý by urobil niečo dobré“ (Rozhovor Sergia Zavoliho s Mons. Capovillom v časopise Jesus, č. 6, 2000). Musíme sa to naučiť, pretože nám to pomôže v živote. Pesimizmus ťa zráža k zemi, nedovolí ti nič urobiť. A strach ťa robí pesimistom. Žiadny pesimizmus. Riskovať, snívať, a vpred.“
Schopnosť rozhodnúť sa pre manželstvo a zrelá láska
Druhú otázku Petrovmu nástupcovi položila 24-ročná Martina. Vyjadrila v nej svoje obavy z budovania pevných a autentických vzťahov, a to najmä rodiny, po ktorej túži.
„Pred nejakým časom mi jeden profesor kázal rozmýšľať nad tým, ako si naša generácia nedokáže vybrať ani len televízny program, nie to ešte zaviazať sa pre nejaký vzťah na celý život...“
Martina sa priznala, že nie je ľahké žiť zasnúbenie, pretože je v tom zodpovednosť.
„V hĺbke však silne cítim, že sa už odteraz chcem plne nasadiť do plánovania a vytvorenia spoločného života. A tak si kladiem otázku: Prečo sa túžby vytvárať opravdivé vzťahy, sen založiť si rodinu, považujú za menej dôležité než iné a musia sa podriaďovať profesionálnej sebarealizácii? Cítim, ako dospelí od mňa očakávajú, že najprv dosiahnem nejakú profesiu, až potom začnem byť „osobou“.“
Svätému Otcovi Martina napokon položila otázku:
„Nemyslíte, že sú príliš zriedkavé také osobnosti dospelých, ktoré by boli naozaj povzbudivé? Prečo dospelí strácajú zmysel pre spoločnosť, pre vzájomnú pomoc, angažovanosť pre svet a pre vzťahy? Prečo sa to niekedy týka aj kňazov a vychovávateľov?“
Odpoveď pápeža Františka na 2. otázku
„Martina je odvážna, však? Zatriasla našou pevnosťou a tiež hovorí so zápalom. Chcem sa jej opýtať, či azda nie je vnučkou sv. Jána Zlatoústeho, podľa toho ako hovorí, tak odvážne, s takou silou! Vybrať si, môcť o sebe rozhodovať sa zdá byť tým najväčším vyjadrením slobody. Vybrať si a môcť za seba rozhodovať. A v určitom zmysle to aj je. Ale tá predstava o voľbe, aká je dnes vo vzduchu, je predstavou slobody bez záväzkov, bez povinností a stále s nejakou možnosťou úniku, s neustálym „ale“.
Dotkla sa priamo boľavého miesta: vybrať si na celý život, voľba lásky... Aj tu môžeme povedať: „Vyberiem si, ale nie teraz, až keď dokončím školu“ – napríklad. „Vyberiem si, ale“: to „ale“ nás brzdí, nedovolí nám kráčať, nenechá nás snívať, berie nám slobodu. Je tu vždy nejaké „ale“, ktoré neraz v tej voľbe preváži a udusí ju. A tak sa stane, že sloboda sa vytratí a neudrží si svoje prísľuby života a šťastia. A tak to uzavrieme, že aj sloboda je podvod a že šťastie neexistuje.
Milí mladí, sloboda každého je veľký dar, dar, ktorý ti bol daný a o ktorý sa ty musíš starať, aby mohol rásť. Dať slobode rásť, rozvíjať ju, sloboda neuznáva polovičatosť. A Martina mieri na tú najväčšiu slobodu, ktorou je sloboda lásky: Prečo mám najprv skončiť univerzitnú kariéru a až potom pomýšľať na lásku? Láska príde kedy chce – tá skutočná láska. Je trochu nebezpečné hovoriť mladým o láske? Nie, nie je to nebezpečné. Pretože mladí vedia veľmi dobre, kedy ide o pravú lásku a kedy ide len o obyčajné vzplanutie vydávajúce sa za lásku. Vy to dobre rozlíšite, nie ste hlúpi!
A preto máme odvahu hovoriť o láske. Láska nie je nejaká profesia: láska je život a ak láska príde dnes, prečo musím čakať tri, štyri, päť rokov aby som ju nechal vyrásť dal jej spevnieť? V tomto prosím rodičov, aby pomáhali mladým dozrievať, keď je tam láska, aby láska dozrela, a neodkladať to na neskôr a nehovoriť: „Nie, pretože ak sa vydáš teraz, potom prídu deti a nemôžeš dotiahnuť kariéru, veď koľko sme do teba vložili...“
Tento príbeh poznáme všetci. V živote, naopak treba vždy dať na prvé miesto lásku, ale skutočnú lásku. A to sa musíte naučiť rozlíšiť, kedy ide o skutočnú lásku a kedy ide len o zaľúbenie. „Prečo mi robí ťažkosti – ako vravela – povedať, že som zasnúbená?“ Čiže ukázať, dať najavo ten nový preukaz totožnosti v mojom živote? Pretože je tu svet plný podmieňovania.
Ale je tu aj ďalšia vec, a to je veľmi vážne: „Ty sa chceš vydať?“ – „Nuž, urobme jednu vec: pokračuj takto ďalej, tvár sa, že nemiluješ, študuj, a potom začni žiť dvojitým životom“. Najväčší nepriateľ lásky je dvojitý život, pochopili ste? Alebo mám byť jasnejší? Najväčší nepriateľ lásky nie len nenechať ju rásť teraz, čakať až na koniec štúdií, ale aj žiť dvojitý život. Pretože, ak si zamiluješ dvojitý život, láska sa stratí, láska odíde.
Prečo to hovorím? Pretože v skutočnej láske, muž má jednu úlohu a žena má druhú úlohu. Vy viete, ktorá je najväčšia úloha muža a ženy v skutočnej láske? Viete to? Absolútnosť, láska netoleruje polovičatú mieru: buď všetko alebo nič. A aby láska rástla, je dôležité odstrániť únikové cesty. Láska musí byť úprimná, otvorená, odvážna. V láske musíš dať na oheň celý rezeň – tak hovoríme my v Argentíne.
Je jedna vec v Biblii, ktorá sa ma silne dotýka. Na záver stvorenia sveta sa píše, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu a hovorí: Stvoril ich muža a ženu, obidvoch na svoj obraz a podobu“. Toto je láska. Keď vidíš manželov, dvojicu muža a ženy, ktorí idú životom lásky, tu je obraz a podoba Boha. Aký je Boh? Ako to manželstvo. Toto je obraz a podoba Boha. Nehovorí, že muž je obraz a podoba Boha, že žena je obraz a podoba Boha. Nie, obaja spolu sú obrazom a podobou Boha. A potom pokračuje, v Novom Zákone: „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku, aby sa stal jedným telom so svojou manželkou“.
Toto je láska. A aká je úloha muža v láske? Urobiť manželku alebo snúbenicu viac ženou. A aká je úloha ženy v manželstve? Urobiť manžela alebo snúbenca viac mužom. Je to práca oboch, rastú spoločne. Muž nemôže rásť sám v manželstve, ak ho nenechá rásť jeho manželka; a žena nemôže rásť v manželstve, ak ju nenechá rásť jej manžel. A toto je tá jednota, toto znamená „jedno telo“, stávajú sa „jedným“, pretože jeden dáva rásť druhému. Toto je ideál lásky a manželstva.
Myslíte si, že takýto ideál, keď cítime, že je skutočný, keď je zrelý, sa má odložiť na neskôr kvôli iným záujmom? Nie, nemá sa. V láske treba riskovať, avšak v skutočnej láske, nie v zamilovanom nadšení, ktoré sa tvári ako láska.
Takže si musíme položiť otázku: kde je moja láska? Kde je môj poklad? Kde je vec, ktorú považujem v živote za najdôležitejšiu? Ježiš hovorí o človeku, ktorý predal všetko, čo mal, aby si mohol kúpiť vzácnu perlu vysokej hodnoty. Toto je láska: všetko predať, aby sme si mohli kúpiť túto vzácnu perlu vysokej hodnoty. Predať všetko. Preto je láska verná. Ak je tu nevera, nie je tu láska alebo je to láska chorá, malá, ktorá nerastie. Všetko predať pre jedinú vec. Dobre rozmýšľajte o láske, seriózne nad ňou rozmýšľajte. Nemajte strach rozmýšľať o láske – avšak o láske, ktorá riskuje, o vernej láske, o láske, ktorá dáva druhému rásť, a tak obaja vzájomne rastú. Myslite na plodnú lásku.
Kým som prechádzal davom, videl som tu niekoľko detí v náručí rodičov: toto je ovocie lásky, tej skutočnej lásky. Riskujte v láske!“
Schopnosť svedectva o zmysle života v konfrontácii s utrpením
Tretiu otázku Svätému Otcovi položil 27-ročný Dario, ktorý pôsobí ako zdravotný brat v paliatívnom zariadení. Hovoril o veľkých otázkach a neistotách ohľadom života, smrti i viery. „Nie je ľahké nájsť sprievodcu, ktorý by mal čas na konfrontáciu a hľadanie“, povedal Dario. Cirkev sa podľa jeho slov zdá byť „čoraz vzdialenejšia a uzavretejšia vo svojich rituáloch“ a „časté škandály robia Cirkev v očiach mladých málo hodnovernou“. Mladí podľa jeho názoru potrebujú Cirkev s úprimným svedectvom, ktorá by ich sprevádzala a načúvala ich pochybnostiam.
Odpoveď Svätého Otca bude doplnená
- -
V plnom znení prinášame reflexiu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol na záver modlitbovej vigílie s mladými z talianskych diecéz v sobotu 11. augusta 2018 v areáli Circo Massimo v Ríme. Prítomných bolo vyše 50 tisíc mladých ľudí zo 195 diecéz z rozličných regiónov Talianska.
Drahí mladí, ďakujem vám za toto modlitbové stretnutie pred blížiacou sa biskupskou synodou.
Ďakujem vám aj za to, že tomuto stretnutiu predchádzala spleť mnohých ciest, po ktorých ste kráčali ako pútnici, spolu s vašimi biskupmi a kňazmi. Prešli ste cestami a chodníkmi Talianska uprostred pokladov kultúry a viery, ktoré vám vaši otcovia zanechali ako dedičstvo. Prešli ste miestami, kde ľudia žijú a pracujú, plné života a poznačené námahou tak v mestách ako na vidieku, i v zabudnutých predmestiach. Dúfam, že ste hlboko vdychovali radosti i ťažkosti, život a vieru talianskeho ľudu.
V úryvku evanjelia, ktorý sme si práve vypočuli (porov. Jn 20,1-8), nám Ján rozpráva o tom nepredstaviteľnom ráne, ktoré zmenilo navždy dejiny ľudstva. Predstavme si to ráno: za prvých lúčov vychádzajúceho slnka v ten deň po sobote Ježišov hrob uvádza všetkých do behu. Mária Magdaléna beží oznámiť učeníkom, Peter a Ján bežia smerom k hrobu... Všetci bežia, všetci cítia potrebu hýbať sa, je potrebné nestrácať čas, je treba sa ponáhľať... Ako to urobila Mária – pamätáte si? – hneď ako počala Ježiša, ponáhľala sa pomáhať Alžbete.
Máme veľa dôvodov k behu: často len preto, že treba spraviť veľa vecí a času nikdy nie je dosť. Občas zrýchlime, lebo nás zaujme niečo nové, pekné, zaujímavé. Inokedy naopak bežíme, aby sme unikli pred nejakou hrozbou, pred nebezpečenstvom...
Ježišovi nasledovníci bežia, pretože dostali správu, že Ježišovo telo zmizlo z hrobu. Srdcia Márie Magdalény, Šimona Petra, Jána sú plné lásky a šialene bijú po odlúčení, ktoré sa zdalo byť definitívne. Možno sa v nich znova zažíha nádej, že opäť uvidia Pánovu tvár. Tak ako v ten prvý deň, keď im sľúbil: «Poďte a uvidíte» (Jn 1,39). Ten, kto beží najrýchlejšie je Ján, určite preto, že je najmladší, ale aj preto, že neprestal dúfať po tom, ako videl na vlastné oči zomrieť Ježiša na kríži. A tiež preto, že stál blízko Márie, Matky, a „nakazil sa“ jej vierou. Keď cítime, že nám ubúda viera alebo je vlažná, poďme k nej, k Márii, a ona nás naučí, porozumie nám, dá nám pocítiť vieru.
Od toho rána, milí mladí, dejiny nie sú viac tie isté. To ráno zmenilo dejiny. Tá chvíľa, ktorá sa zdala byť víťazstvom smrti, v skutočnosti sa ukázala byť chvíľou jej porážky. Ani ten ťažký kameň privalený pred hrob nemohol odolať. A od toho svitania v prvý deň po sobote sa na každom mieste, kde je život utláčaný, v každom priestore, kde prevláda násilie, vojna, núdza, tam kde je človek ponižovaný a pošliapavaný, na tom mieste sa môže znovu zažať nádej života.
Milí priatelia, dali ste sa na cestu a prišli ste na toto stretnutie. A teraz prežívam radosť, keď počujem ako vaše srdcia bijú láskou k Ježišovi, ako srdcia Márie Magdalény, Petra a Jána. A keďže ste mladí, ja, ako Peter som šťastný, že vás vidím bežať rýchlejšie, tak ako Ján, povzbudení impulzom vášho srdca, citlivého na hlas Ducha, ktorý oživuje vaše sny. Preto vám hovorím, neuspokojujte sa s opatrným krokom toho, kto sa zaradí na koniec radu. Neuspokojte sa s opatrným krokom toho, kto sa zaradí na koniec radu. Je potrebná odvaha riskovať skok smerom vpred, odvážny a smelý skok, aby ste tak ako Ježiš snívali a uskutočňovali Božie kráľovstvo, a zasadili sa za bratskejšie ľudstvo. Potrebujeme bratskosť: riskujte, choďte vpred!
Budem rád, keď vás uvidím bežať rýchlejšie než tí, čo sú v Cirkvi trochu pomalí a bojazliví, priťahovaných tou tak veľmi milovanou Tvárou, ktorú adorujeme vo svätej Eucharistii a rozpoznávame v tele trpiaceho brata. Nech vás Duch Svätý ženie v tomto behu dopredu. Cirkev potrebuje váš elán, vaše intuície, vašu vieru. Potrebujeme ich! A keď prídete tam, kam sme my ešte neprišli, majte trpezlivosť na nás počkať, ako Ján čakal Petra pred prázdnym hrobom.
Kráčajúc spoločne počas týchto dní, zakúsili ste, akú námahu stojí prijať brata alebo sestru, ktorí sú po mojom boku, ale tiež koľko radosti mi môže dať ich prítomnosť, ak ich prijmem do svojho života bez predsudkov a uzavretosti. A ešte jedna vec: kráčanie osamote nám dovolí zbaviť sa všetkého, budeme možno rýchlejší, ale kráčať spolu z nás robí ľud, Boží ľud. To Boží ľud nám dáva istotu, tú istotu spočívajúcu v príslušnosti k Božiemu ľudu. A s Božím ľudom sa cítiš isto, v príslušnosti k Božiemu ľudu máš identitu. Jedno africké príslovie hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spoločne s niekým“.
Evanjelium hovorí, že Peter vstúpil do hrobu ako prvý a uvidel plachty na zemi a šatku na tvár položenú na boku. Potom vošiel aj druhý učeník, ktorý – ako hovorí evanjelium – «videl a uveril» (v. 8). Táto dvojica slovies je veľmi dôležitá: vidieť a veriť. V celom Jánovom evanjeliu sa hovorí, že učeníci vidiac znamenia, ktoré konal Ježiš, uverili v neho. O aké znamenia ide? O vodu premenenú na víno na svadbe, o niektorých chorých, ktorí boli uzdravení, o slepého od narodenia, ktorý získal zrak. O veľký zástup nasýtený piatimi chlebmi a dvoma rybami. O zmŕtvychvstanie priateľa Lazára, mŕtveho už štyri dni. Vo všetkých týchto prípadoch Ježiš zjavuje neviditeľnú tvár Boha.
To, čo sa ukazuje v Ježišových znameniach nie je najvyššia božská dokonalosť, ale rozprávanie o ľudskej krehkosti, ktorá sa stretáva s milosťou, ktorá ju dvíha. –Vidíme zranenú ľudskosť, ktorá je uzdravená stretnutím s ním. Je tam padnutý muž, ktorý nachádza ruku, o ktorú sa môže oprieť. Je tu malomyseľnosť porazených, ktorí objavujú nádej na vykúpenie. A Ján, keď vstupuje do Ježišovho hrobu, nesie vo svojom pohľade a vo svojom srdci tie znamenia, ktoré Ježiš vykonal pohrúžením sa do drámy človeka, aby ho pozdvihol.
Ježiš Kristus, drahí mladí, nie je hrdina imúnny voči smrti, ale ten, ktorý ju premieňa darom svojho života. A tá precízne zložená plachta hovorí, že ju viac nepotrebuje: smrť nemá viac nad ním moc.
Milí mladí, je možné stretnúť Život na miestach, kde kraľuje smrť? Áno, dá sa to. Chcelo by sa nám odpovedať, že nie, že je lepšie sa držať zďaleka, ísť odtiaľ preč. A predsa, toto je revolučná novinka Evanjelia: prázdny Kristov hrob sa stáva posledným znamením, v ktorom zažiari definitívne víťazstvo Života. A teda nemajme strach! Nedržme si ďaleký odstup od miest utrpenia, porážky, smrti. Boh nám dal silu väčšiu než každá nespravodlivosť a slabosť v dejinách, väčšiu než náš hriech: Ježiš porazil smrť dajúc svoj život za nás. A posiela nás ohlasovať našim bratom, že on je Vzkriesený, je Pán, a daruje nám svojho Ducha, aby sme spolu s ním zasievali Božie kráľovstvo. To ráno veľkonočnej nedele zmenilo dejiny: majme odvahu!
Koľké hroby – takpovediac – očakávajú dnes našu návštevu! Koľkí zranení ľudia, aj mladí, zapečatili svoje utrpenie priložiac naň zvrchu kameň, ako sa hovorí. So silou Ducha a Ježišovho slova môžeme posunúť tieto balvany a nechať vstúpiť slnečné lúče do týchto tmavých zákutí.
Bola to pekná a náročná túra prísť do Ríma. Pomyslite, koľká námaha, ale koľká krása! Ale rovnako pekná a náročná bude púť naspäť do vašich domovov, do vašich miest a do vašich komunít. Prejdite ju s dôverou a energiou Jána, „milovaného učeníka“.
Áno, celé tajomstvo je v tom, byť a vedieť že som „milovaný“, „milovaná“ - ním, Ježišom. Pán nás miluje!
A každý z nás, keď sa vrátime domov, nesme si to v mysli a v srdci: Ježiš, Pán, ma miluje. Som milovaný. Som milovaná. Cíťme tú nehu, ktorou nás Ježiš miluje. Kráčajte s odvahou a s radosťou cestou domov, kráčajte vo vedomí, že Ježiš vás miluje. Takto, s touto láskou sa život stáva dobrým behom, bez úzkosti, bez strachu, toho slova, ktoré ničí. Bez úzkosti a bez strachu. Behom smerom k Ježišovi a smerom k bratom, so srdcom plným lásky, viery a radosti. Choďte takto!
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Po stretnutí so Svätým Otcom program pokračoval tzv. „Bielou nocou“ v rímskych kostoloch a na námestiach až do štvrtej hodiny ráno. V nedeľu mladí slávili svätú omšu na Vatikánskom námestí s predsedom Konferencie biskupov Talianska kardinálom Bassettim. Pápež František ich na poludnie požehnal a v príhovore pred modlitbou Anjel Pána ich povzbudil k aktívnej angažovanosti v konaní dobra. „Je dobré nekonať zlo, ale je zlé nekonať dobro,“ tieto slová sv. Alberta Hurtada Cruchagu zopakoval Svätý Otec spolu s prítomnými mladými. Na záver púte ich vyslal, aby boli misionármi evanjelia vo svojom prostredí.
- -
Príhovor Svätého Otca Františka pri modlitbe Anjel Pána 12. augusta 2018 na Námestí sv. Petra pri vyvrcholení národnej púte mládeže talianskych diecéz do Ríma ako prípravy na októbrovú biskupskú synodu venovanú mladým.
Drahí bratia a sestry, drahá mládež Talianska, dobrý deň!
V dnešnom druhom liturgickom čítaní sa na nás sv. Pavol obracia s naliehavou výzvou: „Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia“ (Ef 4,30). Pýtam sa však: ako človek zarmúti Svätého Ducha? Všetci sme ho dostali vo sviatosti krstu a birmovania. Preto, aby sme nezarmucovali Svätého Ducha, je nevyhnutné žiť v zhode s krstnými sľubmi, obnovenými pri birmovke. Žiť spôsobom, ktorý je v súlade s krstnými sľubmi, nie s pokrytectvom: nezabúdajte na to.
Kresťan nemôže byť pokrytcom: má žiť dôsledne. Krstné sľuby majú dva aspekty: zrieknutie sa zlého a pridŕžanie sa dobra.
Zrieknutie sa zlého znamená hovoriť „nie“ pokušeniam, hriechu, satanovi. Ešte konkrétnejšie to znamená povedať „nie“ kultúre smrti, ktorá sa prejavuje útekom od reality k falošnému šťastiu, ktoré sa prejavuje lžou, podvodom, nespravodlivosťou a pohŕdaním druhými. Tomuto všetkému patrí „nie“. Nový život, ktorý nám bol darovaný v krste, a ktorý pramení z Ducha Svätého, odmieta správanie ovládané vášňami rozdelenia a nesvornosti. Kvôli tomu apoštol Pavol vyzýva odstrániť si zo srdca akúkoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každú inú zlobu (porov. v. 31). Tak hovorí Pavol. Týchto šesť prvkov či nerestí, ktoré narúšajú radosť Ducha Svätého, sú jedom pre srdce a vedú k zlorečeniu voči Bohu a voči blížnemu.
Avšak nestačí iba nerobiť zlo, aby sme boli dobrými kresťanmi. Je nevyhnutné prilipnúť k dobru a konať ho. Práve preto sv. Pavol pokračuje takto: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi“ (v. 32). Častokrát počujeme, ako niekto povie: „Ja nerobím zle nikomu“. A domnieva sa, že je svätý. V poriadku, ale konáš dobro?
Mnoho ľudí nekoná zlo, ale ani dobro, a ich život plynie v ľahostajnosti, apatii, vlažnosti. Takéto správanie je v protiklade k Evanjeliu, a je tiež v rozpore s povahou vás mladých, ktorí ste od prírody dynamickí, zapálení pre vec a odvážni. Zapamätajte si toto – a potom to môžeme to spolu zopakovať: „Je dobré nekonať zlo, ale je zlé nekonať dobro“. Toto hovorieval sv. Alberto Hurtado.
Dnes vás vyzývam byť protagonistami dobra! Tými, čo konajú dobro. Nehovorte si, že ste v poriadku, keď nerobíte zlo. Každý je vinný, keď mohol urobiť dobro, ale ho nevykonal. Nestačí nemať nenávisť, je potrebné odpúšťať. Nestačí neprechovávať zášť, ale treba sa za nepriateľov modliť. Nestačí nevyvolávať rozdelenie, ale treba prinášať pokoj tam, kde chýba. Nestačí nehovoriť zle o druhých, je treba stopnúť reč, keď počujeme niekoho ohovárať: zastaviť klebetenie, to znamená konať dobro. Ak sa nepostavíme proti zlu, tak ho mlčky živíme. Je nevyhnutné zasiahnuť tam, kde sa zlo rozširuje; lebo zlo sa rozširuje tam, kde chýbajú odvážni kresťania, ktorí by sa postavili zlu konaním dobra, „kráčajúc v dobročinnej láske“ (porov. Ef 5,2), ako napomína sv. Pavol.
Drahí mladí, v týchto dňoch ste toho nachodili veľa! Máte to teda natrénované a ja vám môžem povedať: kráčajte v dobročinnosti, kráčajte v láske! A spolu kráčajme v ústrety nastávajúcej synode biskupov. Panna Mária nech nás podporuje svojím materským príhovorom, aby každý z nás mohol svojimi skutkami denne povedať „nie“ zlu a „áno“ dobru.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec osobitne poďakoval všetkým kňazom, ktorí sa venujú náročnej pastoračnej službe sprevádzania mladých. Podobne sa poďakoval aj rehoľným sestrám za ich prácu s mládežou. Osobitnú vďaku vyjadril Konferencii biskupov Talianska pod vedením kardinála Gualtiera Bassettiho za prípravu celého podujatia v rámci prípravy na nadchádzajúcu synodu biskupov. Na prítomných mladých ľudí sa v závere Svätý Otec obrátil týmito slovami:
„Drahí mladí, keď sa vrátite domov, buďte pre vašich rovesníkov a všetkých, ktorých stretnete, svedkami radosti z bratstva a spoločenstva, ktoré ste zakusovali v týchto dňoch putovania a modlitby.“ Ústrednými symbolmi púte, ktoré pápež František na záver požehnal, boli kópie sochy Madony z Loreta a ikonického františkánskeho kríža z kostola sv. Damiána v Assisi. Oba symboly talianski mladí ponesú so sebou na Svetové dni mládeže v januári 2019 Paname.
Aktualizované: 14. augusta 2018