Mária Rajtarová sa narodila 3. novembra 1928 v Horných Sľažanoch. Pochádzala z jednoduchej roľníckej rodiny, ktorá však bola bohatá na ľudské a kresťanské hodnoty. Má jedného mladšieho brata. Z rodiny pochádzal tiež salezián, otcov mladší brat, don Peter Rajtár. Sr. Mária v spomienkach na detstvo a mladosť hovorí o svojej túžbe učiť sa, ktorú jej pomáhala napĺňať spočiatku mama. Neskôr sa rozvíjala duchovne i intelektuálne aj vďaka ochotníckemu divadlu, mariánskej družine a obetavým učiteľom pôsobiacim v dedine. K duchovnému rastu Márie významne prispieval svojou výchovou a predovšetkým príkladom otec, ktorý mal vo veľkej úcte Božské Srdce. Deti boli v rodine vedené k úcte k starším ľuďom, na ich výchove sa významnou mierou podieľali aj starí rodičia, bývajúci v susedstve.
V adolescentnom veku Mária išla študovať na rodinnú školu do Nitry. Zhodou okolností sa v Nitre dostala na internát, ktorý od roku 1946 viedli sestry saleziánky. Okrem štúdia jej tento pobyt poskytol možnosť nenútene poznávať ducha dona Bosca a Inštitút Dcér Márie Pomocnice. V prvých rokoch svojho štúdia v Nitre začala rozlišovať svoje povolanie a ako 19 ročná, v auguste 1947, začala formáciu. Sr. Mária spomína na toto obdobie na jednej strane ako na „veľmi krásne“, na druhej strane plné boja pri hľadaní svojej cesty.
Prvé sľuby zložila spolu s ďalšími siedmimi novickami 6. júla 1950, mesiac pred oficiálnym ukončením noviciátu, pretože sa už, na základe rozpustenia mužských reholí, očakával zásah politickej moci aj voči ženským reholiam. A skutočne, v auguste 1950, spolu s inými sestrami, aj sr. Mária začala svoju „krížovú cestu“ v tzv. sústreďovacích kláštoroch a na miestach nútených prác, kde boli rehoľníčky dosadené často namiesto odsúdených žien, ktoré dostali amnestiu. Počas 18-tich rokov bola sr. Mária na siedmich miestach násilného sústredenia rehoľníčok, väčšinou v neľudských podmienkach. Spolu s ostatnými sestrami ťažko pracovala na poli alebo pri chove hydiny pod prísnym dohľadom komunistických dozorcov. Ťažká manuálna práca v neľahkých podmienkach sa podpísala aj na jej zdraví. Po roku 1968 sa sr. Mária na niekoľko mesiacov dostala do Ríma a do Turína, kde sa mohla prehĺbiť v saleziánskej spiritualite priamo na miestach jej zrodu. Avšak v roku 1971 bola nútená vrátiť sa do Československa a ďalších 20 rokov prežila v neistých podmienkach a v ilegalite. Sestry nemohli zakladať regulárne komunity, ani nosiť rehoľný odev alebo rozvíjať výchovnú činnosť medzi mládežou. S dovolením predstavených sa starala o svojich zostarnutých rodičov a viedla domácnosť na fare v Dolnom Dubovom, kde bol farárom jej strýko a kde mala možnosť byť v kontakte s farníkmi, najmä s dievčatami a s rodinami, napriek zákazu a kontrole zo strany štátu. Kontakty, ktoré sr. Mária nadviazala v týchto rokoch, pretrvali až do dnešných čias. Po páde komunizmu sa sr. Mária, napriek svojim zdravotným ťažkostiam, starala o svojho otca, ktorý sa dožil vysokého veku. Po jeho smrti, v roku 2008, prišla bývať do komunity sestier v Trnave na Kopánke.
"Aj keď život sr. Márie bol poznačený mnohými ťažkými situáciami, vždy bolo možné vnímať jej optimistický prístup. Vedela sa tešiť aj z drobných prejavov pozornosti. Až do vysokého veku jej oči nestratili tú živú iskru, ktorá sa rozsvietila predovšetkým v kontakte s ľuďmi. Kým ešte vládala, jej kroky často viedli pred Sviatostného Ježiša v kaplnke komunity. Na otázku, čo jej najviac pomáhalo počas rokov prenasledovania, odpovedala s istotou osoby, ktorá vie, komu uverila: „Držalo ma spoločenstvo a Božia láska.“ So sr. Máriou odchádza generácia sestier, ktorá chcela s nadšením žiť svoje povolanie v slobode srdca pre Boha a pre mladých. Generácia, ktorá si svoju vnútornú slobodu a lásku napriek vonkajšej neslobode zachovala a ktorej my, mladšie sestry, vďačíme za to, že sa svojou obetou života stala zrnkom, ktoré prinieslo bohatú úrodu," dodala provinciálna predstavená sr. Jana Kurkinová.